Kolaboranti, síce nepekné, ale trefné označenie ľudí, ktorí z rôznych pohnútok podľahli moci - samozrejme, hlavne chuti schytiť ju do vlastných rúk - pričom neváhali zradiť vlastných. Takýchto osôb bolo (a som presvedčený, že ešte aj bude) v ľudských dejinách veľa. Na mnohých sa zabudlo, no na niektorých sa nezabudne asi nikdy, tak, ako sa nezabudlo ani na siedmich „hrdinov“ tejto knihy. Autor si vybral asi najznámejšie postavy európskych kolaborantov, ktorí sa tejto úlohy zhostili počas Hitlerovho besnenia na starom kontinente, pričom nevybral tých, čo kolaborovali kvôli osobnému prospechu, ale z presvedčenia, že pomáhajú vlastnému národu či vlasti. Kolekcia týchto osudov je svedectvom o ľuďoch, ktorí boli presvedčení, že sa im podarí zachrániť vlastných spolčením sa s diablom. 

Hlavným impulzom k napísaniu týchto životopisov bol podľa autorových vlastných slov názor niektorých historikov, že česká kolaborácia bola priam odstrašujúca a nemala v Európe obdoby. Keďže je toto tvrdenie ľahko vyvrátiteľné aj bez jeho snahy, zjavne to nebol dôvod jediný. Tým druhým dôvodom bola podľa všetkého popularita tejto témy, čo nie je na zahodenie, ak chce autor okrem vlastnej spokojnosti s dielom potešiť predajnosťou knihy aj vydavateľa. Netuším, ako sa darí tejto publikácii v oboch vyššie spomínaných prípadoch, no kniha „Kolaboranti 1939 - 1945“ prináša dychberúci, čítavý a komplexný pohľad na život, vzostup a pád týchto smutne preslávených „vlastencov“. Autor sa nepozerá na ich (zlo)činy len na základe udalostí, ktoré sprevádzali samotnú kolaboráciu, ale sleduje ich osudy už od narodenia - pričom sa snaží nájsť odpoveď na otázku, či ich predchádzajúci život nejakým spôsobom ovplyvnil ich následné morálne zlyhanie. 

Vo veľkej väčšine prípadov sa týmto mužom dostalo aj napriek ich presvedčeniu o záchrane národa len opovrhnutia, ako Emanuelovi Moravcovi, ktorý na základe sfalšovaného životopisu urobil kariéru v československej armáde a popritom sa venoval aj písaniu kníh. Sám bol veľkým obdivovateľom Masaryka a demokracie, ale neskôr i talianskeho fašizmu. V jeho prípade došlo k premene z verného syna národa na zradcu vo chvíli, keď mu došli peniaze na jeho nákladný spôsob života a hrozila mu perzekúcia. Svoju vernosť Veľkonemeckej ríši si udržal až do posledných dní vojny, kedy pod ťarchou svojich činov radšej spáchal samovraždu. 

Nórsky intelektuál, Vidkun Quisling, majúci problémy so svojim praktickým uplatnením sa v živote, tiež urobil kariéru v armáde. No pre svoje sympatie k Sovietskemu zväzu a komunizmu (ktoré po nasledujúcich udalostiach v ZSSR rýchlo stratil) dostal v ďalšom postupe červenú, následkom čoho sa rozhodol vstúpiť do politiky. Spočiatku sa ponúkal rôznym už fungujúcim stranám, od ľavicových, až po pravicové - no keď neuspel, vytvoril si vlastnú stranu Nasjonal Samling (po vzore NSDAP), ktorá sa dočkala u Nórov len minimálneho záujmu. Do vysnených pozícii ho dostalo až obsadenie Nórska Wehrmachtom a jeho neustále nadbiehanie Hitlerovi. Po kapitulácii Nemecka sa na základe presvedčenia o svojej nevine rozhodol, že z krajiny neujde a že sa pred súdom dokáže obhájiť - na svoju celoživotnú naivitu doplatil stratou života pred popravčou čatou.

Okolo života sovietskeho generála Andreja Andrejeviča Vlasova, hrdinu a záchrancu Moskvy, ktorého Nemci zajali počas sovietskej ofenzívy, koluje stále veľa nepotvrdených, ale i nevyvrátených dohadov, takže nie je celkom jasné, z akého dôvodu či dôvodov prevrátil kabát. V každom prípade sa však od Nemcov nechal vmanévrovať do postavenia nástroja ríšskej propagandy a v zajatí sa transformoval z presvedčeného komunistu na absolútneho odporcu tejto diktatúry. Tesne pred koncom vojny sa stal dokonca veliteľom armády, ktorej členovia boli väčšinou Rusi, bojujúcej pri ZSSR po boku Nemcov. Akosi však, popri vznešenom cieli oslobodenia sovietskych národov od komunizmu pozabudol, že na svoj boj proti boľševikom a Stalinovi si vybral rovnako zlých spojencov. Práve následkom tohto nepochopenia situácie sa po skončení vojny ocitol v Moskve na šibenici. Otázkou aj tak ostáva, ako by generál Vlasov pochodil, ak by nezradil. Keby aj odolal a prežil nemecké koncentráky, doma by sa uznania asi nedočkal, veď všetkých sovietskych zajatcov vyhlásil Stalin za zradcov. 

Náprotivok sovietskeho generála, maršál Friedrich Paulus, zajatý pri Stalingrade jedného dňa vstal z mŕtvych a v rádiu Slobodné Nemecko usvedčil Hitlera zo lži, pretože ten o ňom tvrdil, že zomrel spolu so všetkými vojakmi pri Stalingrade. Stalo sa tak pár dni po tom, ako v Nemecku obesili Paulusovho priateľa maršála Witzlebena, ktorý spolupracoval na pokuse plukovníka Stauffenberga zabiť Hitlera. Následne sa stal ochotným a nepostrádateľným nástrojom sovietskej propagandy, no keďže sa pridal na stranu víťazov, v jeho prípade sa málokedy hovorilo o kolaborácii - aj keď sa zradcom fakticky stal. I keď budeme v jeho prípade akokoľvek zhovievaví, bez obáv môžeme Paulusa označiť za oportunistu, schopného sa prispôsobiť akýmkoľvek okolnostiam a režimu. Jeho kolaborácia mu možno zachránila život, no aj napriek tomu prežil v zajatí dlhých jedenásť rokov, počas ktorých sa len raz dostal do Nemecka - ako svedok pred norimberským tribunálom. Po prepustení v roku 1954 prežil ešte tri roky svojho života v NDR, samozrejme pod prísnym dozorom komunistickej tajnej polície.

Mnohými priaznivcami je dodnes považovaný za akéhosi poloboha a záchrancu vlasti, no aj v tomto prípade prináša autor knihy dôkazy, ktoré nesvedčia o oprávnenosti týchto pocitov. V kapitole o jeho živote zaujme hlavne zmienka o jeho verejnom angažovaní sa ako zástanca Uhorska a odporca „panslavizmu“, no nie dlho po vytvorení Československa si zmenil meno z Tiszo na Tiso a okrem toho zmenil aj svetonázor. Jeho následná politická kariéra ho priviedla až do ministerského kresla československej vlády, pričom sa jeho názory čím ďalej tým viac radikalizovali. Československá kríza po roku 1938 jeho radikalizáciu ešte viac vyostrovala, až nakoniec skončil po tajnom stretnutí s Hitlerom ako hlava totalitného štátu podriadeného Tretej ríši. Štátu, ktorý na jednej strane parazitoval a bohatol na vojne, no na strane druhej strane perzekvoval svojich vlastných občanov - či už išlo o odporcov vtedajšieho režimu alebo o židovských spoluobčanov. Tiso ako prezident podpísal ústavný zákon o vysťahovaní Židov, a aj napriek tomu, že podpísal množstvo výnimiek, ktoré zachránili asi tisícku jeho spoluobčanov, bolo do roku 1944 vydaných do nemeckých rúk skoro 58 000 slovenských občanov. Svoju rolu vazala neprestal hrať ani po vyhlásení Slovenského národného povstania a ani v dobe, keď už bolo absolútne jasné, že Nemecko vojnu prehrá. Pred spravodlivosťou sa pokúsil ukryť v kláštore v Bavorsku, no nakoniec aj tak skončil na šibenici v Bratislave, čo z neho urobilo mučeníka v očiach istej časti slovenského národa. 

Za podobného mučeníka je svojimi priaznivcami považovaný aj francúzsky maršál Philippe Pétain, paradoxne aj napriek tomu, že on, narozdiel od Tisa, unikol poprave na základe milosti, ktorú mu udelil generál de Gaulle - povojnový francúzsky prezident. Pétain získal slávu počas prvej svetovej vojny, najprv v bitke u Verdunu a neskôr, keď sa mu ako novému vrchnému veliteľovi  podarilo obnoviť bojaschopnosť francúzskej armády. Pre svoju problematickú povahu nakoniec prišiel o možnosť byť oslavovaný ako architekt víťazstva nad Nemeckom a túto smotanu zlízal generál Foch. Aj napriek tomu mu jeho úspechy počas prvej svetovej vojny a dôvera Francúzov v jeho osobu umožnili postaviť sa na čelo republiky v ťažkých časoch po nemeckej invázii. Ako predseda francúzskej vlády podpísal 22. júna 1940 s Nemeckom prímerie a neskôr sa stal prezidentom tzv. vichystickej republiky. Na čelo vlády sa dostal demokratickým spôsobom, no už čoskoro po podpise prímeria sa začalo Francúzsko meniť na diktatúru, pričom sa sám Pétain ústavným zákonom vymenoval za prezidenta a pridelil si doslova neobmedzené právomoci. Pétainova snaha obrodiť francúzsky národ a vydobyť preň čo najviac však skončila fiaskom. Jeho predstavy boli v úplnom rozpore s realitou okupácie a aj akékoľvek snahy o ústupky výmenou za výhody pre Francúzov skončili len pri ústupkoch.

Posledným „hrdinom“ tejto knihy je Léon Degrelle, ktorému sa podarilo ujsť pred spravodlivosťou a až do svojej smrti bol hrdý na svoje činy počas druhej svetovej vojny. Tento Belgičan začínal ako žurnalista a katolícky vydavateľ. Následne sa vrhol do politiky s vlastnou stranou, s ktorou sa mu podarilo v roku 1936 dosiahnuť výsledky označované ako senzáciu desaťročia. Na stretnutí s belgickým kráľom na ponuku na obsadenie ministerského kresla odpovedal zamietavo a povedal: „Chcem moc, totálnu moc“. Už o tri roky Degrelle zakúsil porážku, keď vo voľbách prišla jeho strana skoro o všetky kreslá v parlamente. Záchrana však na seba nedala dlho čakať a prišla vo forme invázie nemeckej armády. No Léon Degrelle ani teraz neslávil taký úspech, aký si predstavoval, pretože Hitler k nemu nechoval dôveru a nemienil ho postaviť do čela Belgicka. Povestnou poslednou slamkou v jeho kariére kolaboranta bolo napadnutie ZSSR Nemeckom, vtedy Degrelle presvedčil Nemcov, aby ho vymenovali za veliteľa belgických jednotiek SS brigade Wallonie. Svoju úlohu chápal ako ochranu Európy pred boľševizmom, pričom ale vo svojej zaslepenosti nezistil, že ju vydával do rúk rovnako nebezpečnej nákazy.

Podobne ako Léon Degrelle varovali pred boľševizmom aj ostatní vyššie menovaní kolaboranti slúžiaci nacistom. Ako ukázali nasledujúce desaťročia, tieto ich varovania neboli nepravdivé. Samozrejme, ani túto okolnosť autor knihy neobchádza bez komentára a podobne paradoxných alebo kontroverzných príbehov zo životov týchto „osobností“ nájdete viacero. Michael Borovička približuje viaceré, nie jednostranné pohľady na život týchto mužov a prináša aj snáď objektívnejší pohľad na ich kolaboráciu. Dve moje výčitky smerujú len k nie celkom jasne opísanej účasti Tisa pri rozbití predvojnového Československa, a taktiež mi v knihe chýba príbeh dánskeho predsedu vlády Erika Scaveniusa, ktorý dokázal viesť Dánsko v nacistickom područí aspoň s akou - takou cťou. A hoci ani jeho nečakali po vojne žiadne pocty (skôr naopak) a nakoniec zomrel v zabudnutí - predsa sa Dánsko pod jeho vedením dokázalo vzoprieť Hitlerovi. Chýba mi tu hlavne ako kontrast k tým siedmim „vlastencom“, ktorí predali vlastné presvedčenie a vlastenectvo v cudzom záujme. 

Kniha „Kolaboranti 1939 - 1945“ je jednou z mnohých, ktoré sa zaoberajú touto témou, no tuctovosť témy vynahrádza komplexným pohľadom na túto neslávnu hŕstku Hitlerových (a jedného Stalinového) nohsledov. Veľmi vydarená kniha na danú tému, plná zaujímavých a menej známych informácií.

Fotografie: Wikipedia