Najmä vo svetle aktuálnych udalostí v tábore DREAM THEATER sa bude tento sólový počin Jamesa LaBrieho počúvať s obzvlášť zvýšenou pozornosťou. A keď prekonáte prvotný šok, dostatočne strávite všetky tie prekvapujúce informácie a pochopíte súvislosti, nebudete mať o budúcnosť progmetalového kolosu absolútne žiadne obavy. Stačí pustiť Jamesa pri januárovom nahrávaní nového albumu „k maturitě“.

Novinka „Static Impulse“ ako celok bude skutočným prekvapením zrejme iba pre tých, ktorí až tak pozorne nesledujú vývoj LaBrieho sólovej kariéry. Tá od mullmuzzlerovských čias ušla naozaj pekný kus cesty. A hoci je „Static Impulse“ vo svojej podstate logickým pokračovaním skvelého moderného metalového kumštu s názvom „Elements Of Persuasion“, zrejme sa nájde len máloktorý poslucháč, ktorý by prvých 37 sekúnd úvodnej skladby „One More Time“ v šoku neriešil, ktoré CD od IN FLAMES, SCAR SYMMETRY alebo SOILWORK vložil do prehrávača omylom namiesto novej sólovky speváka DREAM THEATER. Práve v tej inkriminovanej 37. sekunde sa však ozve hlas metalového Orfea, opona padá - začína sa veľké predstavenie.
Mike Mangini bol za súpravou bicích nahradený ambicióznym guľometčíkom zo švédskej popravčej čaty DARKANE; práve vynikajúci Peter Wildoer je tým dôležitým ťahúňom celého diania na novinke „Static Impulse“. Jeho precízna dynamická hra, efektívne využívanie dvojkopáku a hlavne parádny vreskot sú jej podstatnými poznávacími znameniami. Dokonale zohraná skladateľská dvojica perfekcionistov LaBrie – Guillory tak nabrala jasný smer – švédsky melodický death metal. Miestami im to ide tak dobre, až človek zabudne, že nejakí SOILWORK tento rok vydali vcelku podarený nový album. O existencii húfne tlačených juniorských mediálnych hviezd SONIC SYNDICATE ani nehovorím.

Najsilnejšie momenty prichádzajú prekvapujúco vtedy, keď sa James najviac približuje tvorbe svojej domovskej kapely – refrén najlepšej skladby na albume, prekrásnej „Euphoric“, trhá srdce presne v štýle veľkých vecí ako „Innocence Faded“ alebo „Surrounded“. Citlivá „Just Watch Me“ je ako jej mladšia sestra a záverečná balada „Coming Home“ s pôsobivým textovým posolstvom prináša polohy dôverne známe z čias „Hollow Years“ a „Take Away My Pain“. Tri výrazné výnimky potvrdzujú pravidlo inštrumentálne dokonale vyšperkovaného melodického deathmetalového nárezu – zvlášť gitarové chuťovky výborného Marca Sfogliho sa oplatí sledovať čo najpozornejšie. Najmä vďaka neoddiskutovateľnému hráčskemu talentu a schopnosti všetkých zúčastnených vypĺňať priestor nenápadnými aranžérskymi nuansami zostáva album „Static Impulse“ aj po viacnásobnom počúvaní stále zaujímavý, pútavý a záživný aj napriek jasnej žánrovej schématičnosti a predvídateľnosti. Kým LaBrieho hlas, skladateľské a textárske schopnosti fantasticky dopĺňané Guilloryho zmyslom pre vkusnú popovú chytľavosť sú prvotnou kvalitou tejto dosky, práve mravčia práca celej zostavy a jej muzikantské majstrovstvo dávajú celému dielu tak dôležitý punc trvácnosti a nadčasovosti.
Odvaha, bezprostrednosť a snaha robiť hudbu, na akú mám práve chuť a ktorá mi vychádza priamo zo srdca – to je to, čo zdobí veľkých umelcov. James LaBrie aj v roku 2010 dokazuje, že patrí medzi nich.