Ktosi múdry raz povedal, že zapáliť ostatných dokáže iba ten, kto sám horí. Arjen Lucassen je ako chodiaca fakľa pozitívnej energie a kreativity. Rozprávať sa s ním dvadsať minút znamenalo nabiť sa na niekoľko dní dopredu optimizmom a radosťou zo života. Až sa nechce veriť, že aj tento človek iba nedávno zápasil s ťažkými depresiami. Jeho hudba nám robí radosť už celé roky a veľa rokov ešte bude – ako napríklad výborná novinka „Victims Of The Modern Age“ projektu STAR ONE.

Po ôsmich rokoch prichádza k znovuzrodeniu tvojho projektu STAR ONE. Znamená to, že si znovu dostal chuť na priamočiarejšiu hard-rockovú muziku, na tvoj obľúbený space metal?

Áno, rozhodne áno. Je to svojím spôsobom reakcia na môj predchádzajúci album pod hlavičkou GUILT MACHINE, ktorý mal veľmi špecifickú atmosféru, rozsiahle kompozície s dlhými intrami. Ako odpoveď na tento druh muziky som chcel znovu nahrať niečo tvrdšie, ťažšie, metalové. Zameral som viac na gitarové riffy, na väčší ťah na bránku, na chytľavejšie skladby. V prípade GUILT MACHINE ide totiž o štýl hudby, na ktorý si musíš postupne zvykať, dostávať sa do jeho podstaty. So STAR ONE som chcel tentokrát urobiť pravý opak – natvrdo to napáliť ľuďom do tváre, buď sa vám to páči alebo nie, nič medzitým. Chcel som nahrať album, pri ktorom si hneď na prvýkrát povieš, že je fajn a nie niečo v štýle „OK, do tohto sa musím dostať“. Takže áno, zámerom bola určite priamočiara, tvrdá gitarová muzika.

Ako by si opísal hlavné rozdiely v prístupe k tvorbe tvojho najznámejšieho projektu AYREON a aktuálneho hudobného dieťaťa STAR ONE?

Skladby pre AYREON skladám väčšinou na akustickej gitare, keď relaxujem a v pohodičke si sedím pred telkou. Pekne jemnúčko prichádzam na všetky tie melódie, slohy, sekvencie. Pred nahrávaním albumu STAR ONE idem do štúdia, zapojím si elektrickú gitaru a vypeckujem si to riadne nahlas – je to teda úplne iný druh inšpirácie. Podnetom sú pre mňa gitarové riffy, ich príjemná ťažoba a krásny zvuk. Práve v tomto vidím tie najvýraznejšie rozdiely v prístupe k mojej tvorbe.

Je až neuveriteľné, že pri všetkých tých rôznych projektoch, množstve albumov a nahrávok dokážeš stále prichádzať s novými a novými chytľavými melódiami a nádhernými skladbami. Na tvojom novom albume sa takto vydarila parádna vec „Cassandra Complex“. Kde na to stále chodíš? Ako to robíš?

(Smiech) V prvom rade ti veľmi pekne ďakujem! Bude to asi v tom, že som odjakživa obrovským fanúšikom objavovania veľkého množstva rôznej hudby. Už ako malý som chodil do obchodov s „oldies“ hitmi, počúval som tam albumy, veľa som ich kupoval. Môj hudobný vkus je aj vďaka tomuto celoživotnému fanúšikovstvu veľmi rozsiahly. Určite nepočúvam iba prog alebo metal, mám obrovské množstvo obľúbených hudobných žánrov. Práve to ma v konečnom dôsledku najviac inšpiruje. Niekedy, keď počúvam nejaký album, hovorím si, že viem celkom presne, o čo sa títo muzikanti snažia, ale nejako im to nejde. Tak to potom sám skúšam urobiť tak, ako by sa mi to páčilo (smiech). U mňa je to teda v konečnom dôsledku tak, že kým v sebe mám lásku k hudbe a tvorbe, budem to robiť, kým budem dýchať (smiech).

Čo nového si naposledy objavil? Aké máš v súčasnosti obľúbené nahrávky?

Je toho naozaj veľmi veľa. Každý deň počúvam nejakú inú muziku, zvlášť teraz – v dobe sťahovania hudby, legálneho sťahovania samozrejme, je veľmi jednoduché a príjemné ísť na iTunes, nájsť si tam niečo zaujímavé a večer si už ľahnúť so slúchadlami na ušiach a počúvať novú muziku. Je teda naozaj ťažké povedať, čo konkrétne ma baví, keď je toho tak neuveriteľne veľa. V zásade počúvam dvomi odlišnými ušami... teda vlastne štyrmi (smiech). Počúvam ušami hudobníka – hudbu, ktorá je svojím výrazom blízko k tej mojej. Ide väčšinou o progresívnu muziku ako OPETH, DREAM THEATER alebo PORCUPINE TREE. Je veľmi ťažké počúvať niečo takéto ako fanúšik, keďže ja sám robím niečo podobné už celé roky. Stále si však dokážem vychutnávať starú hudbu zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, čisto ako fanúšik, rovnako to mám aj s novou hudbou – všetko ma to našťastie neustále inšpiruje a posúva vpred.

Poďme sa baviť o tvojej novinke pod hlavičkou STAR ONE. V porovnaní s prvým albumom môžeme hovoriť o istých spoločných bodoch v prípade aranžmánov a celkového prístupu k tvorbe, ale novinka je oveľa ťažšia, temnejšia, tvrdšia, v prípade gitarových riffov akoby až inšpirovaná hudbou BLACK SABBATH. Vychádza to z tvojich nových textov, ktoré sú zamerané na rôzne sci-fi filmy, alebo je to dokonca tvoja vlastná reflexia súčasného sveta?

Je to úplne naopak. Filmy ma neinšpirovali k tvorbe muziky. Najskôr som mal hudbu, ktorá bola podnetom pre písanie textov a tvorbu celého konceptu. Prvý album bol svojím príbehom zasadený do vesmíru, celý bol akýsi vzletnejší, priestorovejší, jednoducho vesmírny so všetkými tými pípajúcimi zvukmi (smiech). Tento nový sa oveľa viac drží pri zemi, je priamočiarejší a temnejší a tomu som prispôsobil aj výber filmov, ktoré ho ovplyvnili po stránke textov a celkovej nálady. Všetky tie temné kúsky ako „Blade Runner“ alebo „Matrix“ so svojou apokalyptickou atmosférou. V žiadnom prípade to však nie je môj osobný náhľad na súčasný svet. Našťastie nie som taký pesimistický... alebo fatalistický (smiech).

Na novom albume som zachytil ozveny príjemnej atmosféry z čias „Into The Electric Castle“ – samozrejme najmä vďaka hlasu, ktorým disponuje pán Damian „Rytier“ Wilson. Je to náhoda, alebo išlo o tvoj zámer – takýmto spôsobom tak trochu pripomenúť tvoj opus magnum?

Ja osobne tam tie paralely s „Into The Electric Castle“ nepočujem. Nebol to takýto tvrdý a ťažký album, bol veľmi transparentný, naozaj úprimný. Keď ho tak počúvam spätne, čo som mimochodom robil iba nedávno – potreboval som pretransformovať tabulatúry do počítača – až ma zarazilo, aký krásne čitateľný zvuk ten album má. A naozaj to nebola v žiadnom prípade tvrdá nahrávka, iba dávala miestami ten pocit bombastičnosti a veľkoleposti. Nový album od STAR ONE je oveľa drsnejší, mohutnejší a tvrdší. Ale samozrejme, Damian Wilson má taký špecifický vokál, že keď ho počuješ, automaticky ti to pripomína jeho skvelú prácu na „Into The Electric Castle“. Vtedy som s ním vlastne spolupracoval po prvýkrát.

Vráťme sa k vokalistom, ktorí ti hosťovali na novom albume. Aké to bolo spolupracovať s Tonym Martinom? Ako hodnotíš jeho úlohu v histórii BLACK SABBATH?

Tony Martin je v mojom osobnom top 10 rebríčku najlepších vokalistov všetkých čias. Vieš, nie je vôbec jednoduché pokračovať v BLACK SABBATH po niekom ako bol Ronnie James Dio. Veď Dio je najĺepší na svete... vlastne bol. A podľa mňa to Tony Martin zvládol. Možno nemá charizmu svojich predchodcov, nie je ako Ozzy a Dio, ale jeho hlas je naozaj obrovský – zbožňujem veci, ktoré nahral s BLACK SABBATH. Skladba „Anno Mundi“ z dosky „Tyr“ je jednou z mojich najobľúbenejších vôbec – mám ju v top 3 najlepších epických skladieb spolu so „Stargazer“ od RAINBOW a „Kashmir“ od LED ZEPPELIN. Tonyho Martina som oslovil so spoluprácou už dávnejšie, bolo to myslím v roku 1997, keď som mu chcel zveriť úlohu Rimana v „Into The Electric Castle“. Vtedy si však vypýtal príliš veľa peňazí, nemal som z toho dobrý pocit. Keď to robíš, mal by si to robiť preto, že sa ti páči hudba. Tentokrát som sa s ním spojil cez Facebook. Uvidel som tam jeho malý obrázok a tak som to skúsil – „aha, Tony Martin, pošlem mu správu! Možno si na mňa spomínaš, kedysi sme spolu boli v kontakte, zaujímalo by ťa ešte niečo podobné?“ On na to, že jasné, pošli mi nejaké materiály. Tak som mu poslal zopár vecí, veľmi sa mu páčili, prišiel s viacerými svojimi nápadmi, chcel písať texty. Som rád, že sa mu to páčilo a že to bolo presne v jeho štýle. Jediné, čo ma mrzí, je fakt, že nechcel prísť do môjho štúdia. Vždy preferujem nahrávanie so spevákmi v mojom vlastnom štúdiu. On to však chcel urobiť vo svojom vlastnom. To bola škoda. Nakoniec to však dopadlo fantasticky, odviedol naozaj skvelú prácu.

Je ešte vlastne niekto, s kým by si rád spolupracoval? Nejaké nesplnené sny?

Ó, samozrejme, veľké množstvo snov! (Smiech) Tak napríklad všetci tí speváci, na ktorých hudbe som vyrastal. Veľké kapely ako THE BEATLES, LED ZEPPELIN, DEEP PURPLE, keby som mohol spolupracovať s týmito spevákmi, to by bol splnený sen! Sú to už síce všetko šesťdesiatnici, takže dávno nie tí mladí bohovia spred tridsiatich rokov, ale aj tak by to bolo úžasné – nahrávať s niekým, na koho hudbe si ako poslucháč vyrastal.

Ako dnes vyzerá tvoj typický deň? Stále sa rád prebehneš v lese a potom ideš na svojom Mercedese vyzdvihnúť nejakého speváka, aby ste mohli spolu nahrávať v štúdiu?

Nenávidím šoférovanie Mercedesu na letisko! (Smiech) Naozaj, zostať v zápche je to najhoršie, čo sa mi môže stať. Mám o tom viaceré nočné mory – trčím v zápche, alebo sa niekde stratím. GPS je pre mňa ten najlepší možný vynález. A keď už ani GPS nepozná cestu, vtedy som úplne stratený (smiech). Naozaj nenávidím šoférovanie auta. Veľmi rád behám, to je pravda. Pred chvíľou som sa vlastne vrátil z behania, robím to takmer každý deň. Robí mi to naozaj dobre, je to tá najlepšia možná droga. A ako vyzerá môj deň? Vstávam veľmi skoro, okolo siedmej. Robím si dobré raňajky, vždy pritom pozerám televíziu, najmä programy zo sedemdesiatych rokov – teraz napríklad M*A*S*H. Čaká ma ešte jedenásť sezón, z čoho mám veľkú radosť. Potom idem na dve hodiny za počítač, odpovedám na maily a fanúšikovské správy na Facebooku, MySpace, Twitteri a podobne. Následne sa presúvam do štúdia, kde pracujem väčšinu dňa na novom materiáli. Neskôr idem nakupovať, urobím si niečo dobré na večeru – znovu pritom samozrejme pozerám televíziu, teraz napríklad Dextera, toho mám veľmi rád, alebo nejaký pekný film. Večer znovu pracujem s počítačom, odpovedám na maily a správy, no a samozrejme počúvam veľa hudby... až kým nezaspím (smiech).

Čo plánuješ do blízkej budúcnosti? Je nejaká možnosť koncertnej šnúry so STAR ONE ako pred siedmimi rokmi? Chystáš nový album AYREON?

Možnosť živého hrania tu samozrejme je, hoci, už teraz ako o tom hovorím viem, že bude veľmi náročné dať všetkých tých ľudí dokopy pre nejaké konkrétne termíny. Letenky, hotely, minimálne mesiac skúšania... trvalo by to celé asi pol roka, aby sa niečo podobné znovu realizovalo. To je pre mňa veľmi dlhá doba a náročná investícia. Najskôr si teda radšej počkáme, ako ľudia zareagujú na náš nový album. Keď sa bude dobre predávať, keď bude záujem fanúšikov o prípadné koncerty, môžeme začať uvažovať o nejakom malom turné.
V súvislosti s novým materiálom pre AYREON zatiaľ nemám žiadne plány. Som si ale istý, že ešte príde čas, keď znovu dostanem veľkú chuť na niečo v tomto štýle. V tejto chvíli by som ale veľmi rád urobil sólový album. Plánujem to už celé roky, myslím, že už by bolo načase nahrať niečo také. Bola by to pre mňa veľká výzva. Dokážem to zvládnuť úplne sám, bez pomoci všetkých tých úžasných spevákov?

V akom štýle by sa táto tvoja sólovka pohybovala?

To je na tom to zábavné – stále sa to u mňa mení (smiech). Záleží na tom, akú hudbu práve počúvam. Keď je to niečo od THE BEATLES, hneď si hovorím: „juj, to by bolo super, urobiť niečo v tomto duchu, niečo zvláštne, psychedelické“. Potom si ale pustím PINK FLOYD a zaraz chcem urobiť príjemný album plný zaujímavej atmosféry s množstvom gitarových sól. A potom počúvam LED ZEPPELIN a je to znovu niečo úplne iné (smiech). Ťažko teda povedať, aké to bude. Viem len, že nechcem nahrať taký ten typický nudný album spievajúcich skladateľov. Nebude to ani nič komerčné. Budem sa skôr pokúšať o niečo úplne nové, aj keď samozrejme s mojím typickým zvukom.