Darren Aronofsky je fenomén. Mienkotvorné denníky ho neváhajú označiť za najambicióznejšieho režiséra súčasnosti. A mnoho jeho fanúšikov v ňom tiež vidí génia či zástupcu akéhosi alternatívneho prúdu, žiariaceho uprostred napúdrovanej americkej kinematografie.

Pre iných je zase iba umelo nafúknutou bublinou – ponúkajúcou priemernému divákovi síce nie tisíc, ale predsa niekoľko ráz požutý produkt a vydávajúcou ho pri tom za umenie alebo filmový mýtus. Nepripomína vám to ULVER?

Pravda je, ako zvyčajne, niekde uprostred. Nebolo by spravodlivé tvrdiť, že Aronofsky servíruje iba ľahko stráviteľné pokrmy. Obzvlášť po sčasti experimentálnych začiatkoch a surovom, na nič sa nehrajúcom „Wrestlerovi“ – takmer neprikrášlenom portréte muža, ktorému medzi širokými prstami uniká aj ten posledný zmysel života.

Na druhej strane má americký režisér na míle ďaleko od hĺbavej podstaty európskych filmov z dielne Bergmana, Tarkovského či Felliniho: na rozdiel od nich nezvykne vyžadovať priveľmi aktívnu spoluprácu diváka – väčšinu času ho vedie za ruku sám, alebo mu aspoň ukazuje jasný smer.

Snaha o kultúrne a filozofické presahy v Aronofského dielach len málokedy prerastá v prepracované štúdie. Častokrát si vystačí s naznačeniami a silným dôrazom na estetický dojem. V prípade matematického „Pí“ a drogového „Requiem za sen“ to platí čiastočne, pri magickej „Fontáne“ už významne viac, no a aktuálna „Čierna labuť“ sa týmto rysom vyznačuje asi najzreteľnejšie.

Posadnutosť je spoločným menovateľom hádam všetkých Aronofského diel. „Čierna labuť“ má však najbližšie k nízkorozpočtovému „Wrestlerovi“.

Ich svety sú síce navonok protikladné - „podradnosť“ a surovosť wrestlingu verzus vznešený a „dokonalý“ balet. Pri dôkladnom pohľade však spája oba tieto záujmy absolútna oddanosť výkonu ľudského tela, časté sebazaprenie a verejné vystúpenia ďaleko za prahom bolesti.

Aronofsky spočiatku nahliada „do šatne“ krehkej Natalie Portman podobne naturalisticky, ako to robil v prípade svalnatého Mickeyho Rourka: ukazuje rutinu, bolesť, sociálne väzby, používa podobné zábery kamerou a podobné metafory. Po stránke obrazu a prerozprávania deja sa ale neskôr presúva viac do sveta fantázie.

Kým „Wrestler“ skrýval svoje emócie hlboko pod hradbou vypracovaných svalov, „Čierna labuť“ nimi priamo ovplyvňuje divákovo vnímanie diania navôkol. Miesto objektívneho rozprávača sa teda človek zvonka musí opierať len o pohľady hlavnej postavy – baleríny. A tie vedia byť podobne skreslené, ako ich pred zhruba šesťdesiatimi rokmi sfilmoval Akira Kurosawa vo svojom prelomovom snímku „Rašómon“.

Fantastické výjavy a halucinácie sú bežnou súčasťou filmu – čím viac sa opakujú a odhalia svoj zámer, tým menší je ich účinok.

Aronofsky rozohráva v „Čiernej labuti“ hru podobnú tej Čajkovského – na náčrtoch jeho „Labutieho jazera“ zľahka tancuje celý film. Aj on sa snaží o dramatické a psychologické podanie tohto tragického príbehu, no využíva pri tom pomerne nenáročné prostriedky. Navyše divákovu myseľ zbytočne zameriava na priveľa zamotaných stránok deja – je šikovný, nezmätie ho tým, ale ani mu tým neuľahčí zžívanie sa s postavami.

„Čierna labuť“ tak predostrie zvláštnosť vzťahu hlavnej postavy a jej matky, nevyhne sa ani úlisnému režisérovi baletu, všednému uvažovaniu o zmysle života a nutnosti jeho žitia naplno. Ďalej sa Aronofského film zamyslí aj nad potrebou dokonalosti umenia, priebojnosti a cieľavedomosti človeka.

No a medzi jeho nosné motívy patrí aj roztrieštenosť ľudskej osobnosti, boj so svojim druhým „ja“ a strácanie kontaktu s realitou. Autor týchto riadkov má pocit, že americký režisér nedotiahne takmer žiadnu z uvedených línií uspokojivo a do konca. Aspoň nie tak, ako to dokázal napríklad vo „Fontáne“, s ktorou má „Čierna labuť“ napoly spoločnú snahu o krásu a estetiku.

Aj preto sa zdá, že Aronofsky chce tentokrát zasýtiť diváka len obyčajnými zákuskami. A pritom niet pochýb o tom, že film ako taký nemá odpovedať na všetky naše otázky.

Vyvrcholenie príbehu teda prichádza akosi skratkovito a nezaujato. Naliehavosť, ktorá ho navonok sprevádza, je spôsobená skôr vhodne zvoleným soundtrackom, hereckými výkonmi a príťažlivými zábermi ako nezištným záujmom o osud hlavnej postavy. V tomto sa „Čierna labuť“ a „Wrestler“ významne líšia. Čo je, ak dovolíte, dosť veľký paradox pri pohľade na sociálne nemotorného bojovníka a krehkú tanečnicu.

Jednoznačný verdikt sa tak vyslovuje ťažko. „Čierna labuť“ je formálne dobrým filmom. Poteší presvedčivým výkonom Natalie Portman a Vincenta Cassela, hravosťou a citom pre detail, rafinovanou prácou kamery a až na výnimky pekným obrazom i zvukom. Aronofského dielo je aj napriek svojej nerozhodnosti pomerne prehľadné (bohužiaľ aj priehľadné) a dokáže si tiež vydobyť neustálu pozornosť, v čom mu opakovane pomáhajú (trochu lacné) „hororové“ vsuvky.

Svojou ideovou podstatou sa však netriafa úplne do čierneho: nedarí sa mu snaha o neošúchaný presah, vlastnou chybou prichádza o moment prekvapenia a neuspeje ani pri tvorbe naozaj zhustenej atmosféry – čo platí dvojnásobne pre ľudí znalých doterajšej režisérovej tvorby.

Preto: Ak je cieľom snímku obohatiť aj náročnejšie obecenstvo, nemal by ponúkať viac ako len slušne nakrútenú, štandardne kalibrovanú dávku emócií a zámienku pre oddych?