Prvá strana mince: ULVER po rokoch zmenili repertoár a koncertný program. Druhá strana mince: Opäť hrajú na každom jednom koncerte úplne to isté. A ak chcete tretiu stranu mince, tak tentoraz hrajú výlučne nový album, ktorý ešte ani len poriadne nevyšiel, plus jednu starinu ako prídavok. Dokopy ani nie hodinu. Priznám sa, za týchto okolností som sa na koncert príliš netešil. Niežeby sa mi novinka „Wars Of The Roses“ nepáčila, len som si nevedel predstaviť, ako úplne celá funguje naživo, nehovoriac o tom, že človek skrátka chce od svojej obľúbenej kapely na koncertoch počuť staré a známe veci.

So značným oneskorením prišiel na pódium „predkapela“ ZWEIZZ. Malého, pupkatého, bosého, bradatého Nóra Sveina Egila Hatlevika, predtým známeho z pôsobenia v avantgardných legendách DØDHEIMSGARD či FLEURETY, povesť pravdepodobne predchádza, takže len málokoho prekvapila prítomnosť záchodovej misy a projekcie z kamery v nej ukrytej. Hatlevik si bez slova kľakol ku svojim mašinkám (chrbtom k publiku) a spustil celkom zaujímavú variáciu noisového žánru, ovplyvnenú (ako inak) black metalom a drone-doomom.

Mierne zaskočení diváci nie vždy vedeli, kedy (a či vôbec) tlieskať. Tiché pauzy medzi basovým brnením PA systému navyše odhaľovali čulú vravu v sále, a tak skutočnú pozornosť vyvolala až tvár ryšavého Vikinga na plátne (ktorú mal tým pádom vopchatú v onej záchodovej mise) a krátka „performance“, pripomínajúca, že s trochou nekvalitného alkoholu sa aj z mnohých z nás na chvíľu stávajú v hlbokých nočných hodinách a v prostredí prirodzeného porcelánového reverbu excelentní blackmetaloví speváci. Pri mlčanlivom odchode sa sálou predsa len rozľahol aký-taký potlesk. Možno ak by sme boli lepšie publikum, ZWEIZZ by nás neukrátil o plnú verziu svojej „performance“.

Ak vás pravidelne kritizujú za to, že hladným fanúšikom, pre ktorých predsa len ešte stále nie je koncert vašej kapely úplnou samozrejmosťou, doprajete im len slabú hodinku muziky. Dobrým riešením je začať s veľkým oneskorením. O pol desiatej vychádza na pódium Garm s oznamom o dnešnom playliste a jeho slová okamžite potvrdzuje nástup bicích a začiatok svižnej „February MMX“.

Hneď na začiatok udrel do očí veľký nedostatok. Kapela, rozostavená zrkadlovo, no identicky tak, ako na koncerte vo Viedni, musela z nejakého dôvodu ukryť bicie Larsa Pedersena do rohu pódia, čím sa sama trochu obrala o zopár výhod „live“ vystúpenia. Napokon však aj takýto okliesnený „live“ faktor začal okamžite fungovať ako obracač viery všetkých pochybovačov. „Wars Of The Roses“ zatiaľ málokto z nás počul v plnej zamýšľanej kvalite a je naozaj nepatričné predčasne ho hodnotiť podľa pochybných „vinyl ripov“. Bodaj by ale hotové dielo znelo aspoň spolovice tak dynamicky ako jeho prevedenie na pódiu.

„September IV“ a „Norwegian Gothic“ svojou pomalou melanchóliou vystúpenie usadili do jeho skutočnej podoby, do popredia zrozumiteľnejšie vystúpili prínosy jednotlivých členov perfektne fungujúceho ansámblu. Prišiel čas všimnúť si ďalšiu zmenu. Popri skromnom Garmovi vyrástol medzičasom kapelný benjamín Daniel O’Sullivan v regulérneho „vicefrontmana“. Nebolo to len o tom, že sa zapájal do skromných príhovorov publiku. Počas šou, ktorá mala menej projekcie, menej pútačov pozornosti - do mašiniek a nástrojov zahĺbené postavy komunikovali takmer výhradne hudbou -, sa jeho „výbeh“ ohraničený masívnym Rolandom, stenou gitarových a basgitarových zosilovačov a bední stal „pódiom na pódiu“. Do publika z neho mohla nerušene tiecť jeho charizma a talent.

Bohužiaľ, nie až tak úplne to celé fungovalo pri záverečnej „Stone Angels“, ktorá je vyslovene mienená ako jeho sólový recitál. Pätnásťminútový, klasicky ulverovský „uzatvárač“ nestrhával, nedokázal otvárať ústa a brániť očiam v žmurkaní ako kedysi fenomenálna „Not Saved“. Danielov hlas postrádal intimitu z albumu a strácal sa v priveľkom priestore klubu MMC. Prídavok nepriniesol opäť žiadnu zmenu. ULVER a ich koncertný ansámbel si zo šatne priniesli aj nedofajčené cigarety a hodinu po začiatku dali publiku „Hallways Of Always“ z bronzového albumu desaťročia podľa webzinu Metalopolis. Spolu s novinkovou „Providence“ sa jednalo o vrchol koncertu, najmä vďaka už spomínanému fenomenálnemu živlu za bicími.

Bolo príjemným prekvapením, že si cestu do bratislavského MMC aj napriek vysokej cene lístka našlo relatívne veľké publikum. Bolo ho akurát na to, aby klub nezíval prázdnotou a zároveň akurát na to, aby ho oproti introvertnej kapele nebola presila. Ešte stále platí, že ULVER oslovujú z drvivej väčšiny ľudí, ktorí buď vôbec, alebo len sčasti zamaskujú hodnotový pôvod v metalovom žánri. Zrejme to však tak aj má byť.

Nakoniec sa aj zloženie a nálada publika postarali o to, že 7. apríla bolo všetko v takmer dokonalej rovnováhe. Najdôležitejšie ponaučenie: Sú skrátka kapely, ktorých „playlist“ o koncerte vopred neprezradí vôbec nič. Len samotné zistenie, že ste práve takúto kapelu zhliadli, je úžasne povznášajúce.

ULVER som si šiel pozrieť druhý raz na to, aby som zistil, že mi to bude už na zvyšok života stačiť. Dnes som ale rozhodnutý vidieť ho znova.

Foto: Thorn