„Crossed Out, No Comment, Manpig, Capitalist Causalities, Man is the Bastard West Coast Power Violence. Lets fucking go! Kick Ass!“

Všetko sa to začalo skladbou „Hispanic Small Man Power“ od novátorov MAN IS THE BASTARD, združených okolo virtuózneho basgitaristu Erica Wooda. Práve táto pieseň totiž dala názov novému štýlu powerviolence, ktorý aj po vyše dvadsiatich rokoch zostáva mimo pozornosť širokej verejnosti poslucháčov a dobre „utajený“ si hovie v prašných kútoch undergroundu.

MAN IS THE BASTARD sa po čase pretransformovali do BASTARD NOISE, kapely, ktorá tomuto subžánru dodala nový rozmer. Pôvodne „len“ vedľajší projekt, kde si chceli páni Henry Barnes, W. T. Nelson a Eric Wood ukojiť svoje noiseové chúťky, je dnes regulárnou skupinou, ktorá udáva smer.

O dve generácie mladšia banda XBRAINIAX nazvala jednu zo svojich nahrávok „Disgrace To The Corpse Of Eric Wood“ a chcela tak svojsky vyjadriť náklonnosť k tejto modle. Svet je malý, obzvlášť tento.

Stavebný kameň zostáva spoločný – powerviolence. Obaja interpreti však na tento štýl nahliadajú z diametrálne odlišných perspektív, až sa núka povedať, že „A Culture Of Monsters“ a „Deprogrammed“ sú dva rozdielne extrémy toho istého štýlu.

XBRAINIAX na to idú z toho kratšieho konca, pekne „po starom“. Na svojom „Deprogrammed“ totiž zmiešali aspekty, ktoré powerviolence robia takým výstredným. Fast/math/hardcore, všadeprítomné zmeny tempa a príznačné stoptime pasáže. To všetko sa v tej najvyššej koncentrácii vystrieda za veľmi krátky čas.

Zúrivá introdukcia v podobe noise-punkovej „The True Religion Of Broken Necks“ je prvá a posledná skladba, pri ktorej budete mať aspoň minimálny prehľad o tom, čo sa to vlastne deje. S jej koncom totiž prichádza spúšť v podobe tridsiatich(!) bleskových výplachov.

Je dosť možné, že zo začiatku sa v tej chaotickej spleti riffov a zmien tempa budete strácať. A je veľmi pravdepodobné, že sa do tohto albumu nikdy nedokážete ponoriť. Každopádne, za pozornosť „Deprogrammed“ určite stojí. Už len kvôli tomu úsiliu splodiť tak neobyčajne sofistikovanú agresívnu hudobnú zmes.

Aby som nezabudol, album uzatvára skoro dvanásťminútová trýznivá a pomalá sludgeová skladba, ktorá pôsobí oproti zbytku albumu ako poriadny kontrast. Pozoruhodný záver.

Na druhej strane BASTARD NOISE priviedli žáner k bránam experimentu. Z pôvodného znenia u nich zostalo len pramálo a kapela sa snaží svoju produkciu posúvať smerom k väčšej progresivite. Na to, že BASTARD NOISE hrávajú v oklieštenej zostave v zložení bicie, hlukové efekty, basgitara a spev, znejú neuveriteľne pestro a rôznorodo.

Hudba plná elektronického lomozu a dunivého zvuku Woodovej basgitary sa valí nekompromisne vpred. Všadeprítomné ruchy, piskot a škrípanie vám budú poriadne napínať nervy. Kapela však nezostane len pri tomto samoúčelnom prejave. Na „A Culture Of Monsters“ sa nájdu aj úchvatné pasáže s mimožánrovými presahmi od komorného jazzu, cez ambient až niekam k experimentálnemu droneu a power electronics. To všetko je zahrané vynikajúcimi hudobníkmi na vysokej inštrumentálnej úrovni.

BASTARD NOISE a XBRAINIAX. Na záver by bolo zvláštne umelo prirovnávať takto odlišné kapely. Jedno však spoločné majú – odvahu uchopiť v podstate uniformný štýl a vtisnúť doň niečo nové, vlastné.

BASTARD NOISE – A Culture Of Monsters: 9/10
(Deep Six, 2010; www.bastardnoise.org)

XRAINIAX – Deprogrammed: 7/10
(To Live A Lie, 2010; www.myspace.com/xbrainiax)