Život vie byť nádherný. Na jeseň objavíte nijako extra veľkú kapelu zo Spojených štátov, ktorá nahrá váš súkromný album roka, a o pol roka na to už kapela hrá takpovediac na prahu vášho príbytku. Čosi voňavo kvitnúce je na bratislavskej klubovej scéne.

Iba deň po výročí vylodenia Spojencov v Normandii to v bratislavskom Randale vyzeralo na prepisovanie histórie. Dve americké kapely RED FANG a INTRONAUT sa ocitli v tesnom obkľúčení nemeckej dvojice EARTHSHIP a THE OCEAN, zdieľajúcej spoločného obergruppenführera Robina Stapsa.

S nemeckou presnosťou začína vystúpenie najmenšej z kapiel, EARTHSHIP. Nová kapela bývalého bubeníka THE OCEAN Jana Oberga pôsobí od začiatku skromným dojmom a žiadne veľké ambície si nedáva. Je úplne jasné, že okrem nastavenia zvuku a zahriatia publika bude veľkým úspechom každé predané CD v merch stánku pred vchodom. EARTHSHIP hrajú neprekvapivo pomalšie sa valiaci bahnitý metal, pútajú pozornosť androgýnne pôsobiacou basgitaristkou, no na výraznejší zápis do povedomia návštevníkov klubu sú až príliš predkapeloví. Ako sa to má robiť im vzápätí ukazujú...

...RED FANG! Jednoznačne najväčšie prekvapenie večera. Ich vtipné klipy chybne naznačujú búrlivú pijanskú image, ktorú kapela hneď na začiatku vyvracia. Po pódiu sa síce rozostavujú štyri bradaté (alebo aspoň fúzaté) socky, no ešte predtým, než z nástrojov vydajú prvé oficiálne tóny, navzájom si potrasú rukami a týmto geniálne milým gestom okamžite odzbrojujú sálu plnú zvedavcov.

Prvá polovica koncertu pôsobí ako fascinujúci stroj času. Takmer to vyzerá, ako keby si štyria nezamestnaní kamaráti z Oregonu, počúvajúci dokopy tak štyri heavymetalové kapely, len tak pri pive založili kapelu, začali hobľovať to prvé, čo im napadlo a odrazu sa trafili do štýlu, ktorý zhodou okolností valcuje celý svet. Členovia Červeného tesáka v skutočnosti majú hudobných skúseností požehnane a neskôr ukázali aj veľký prehľad v bočných vplyvoch svojho žánru, najmä v posthardcorových a sludgeových motívoch. Ťažiskom okamžitého získania sympatií bol však primitívny, pivom napáchnutý, bezprostredný červenokrký rock’n’roll, na ktorý by som si tento rok pokojne stavil proti pózou zaváňajúcim KVELERTAK.

„Ahojte, sme kapela INTRONAUT z L.A.“ Úvod vystúpenia progresívnej postmetalovej štvorice pripomínal takmer predstavenie lokálnej kapely z bratislavského Ružinova. Teda až na to, čo nasledovalo po tejto krátkej vete. INTRONAUT vydávajú u mamutov z Century Media, no na prvý pohľad pôsobia dojmom nástrojových technikov oveľa hviezdnejšej kapely. Úvodná skladba „Elegy“ z aktuálneho albumu „Valley Of Smoke“ zhrnula všetko, čím si kapela momentálne získava po celom svete masívne sympatie: umne dávkované a rozumné muzikanstvo, ktoré nestrháva pozornosť na formu, ale rozvíja zložitý, uchu lahodiaci ornament hudobného voľnomyšlienkárstva a aranžérskeho inžinierstva.

Setlist postavený na spomínanej novinke zmazal obavy zo živého podania nie príliš jednoduchej hudby, umocnené nešťastným koncertom streamovaným cez internet z jesene minulého roku, v ktorom kapela malú vojnu so zvukom a odposluchmi skôr prehrala. Veľký pokrok za pár mesiacov cvičenia zaznamenali obaja speváci Sacha aj Dave, hoci sa v čistých spevoch miestami ešte niekoľko falošných tónov našlo.

Žiadnym veľkým prekvapením nebolo strhnutie publika, u ktorého INTRONAUT zaznamenali najväčší úspech zo všetkých prítomných kapiel. Dokonca ani ich náročnejšia hudba nezabránila občasným improvizovaným pokusom o stage diving či mosh pit. V takmer každom reporte hudobní novinári spomínajú zaujímavý fenomén dvoch takmer rovnocenných spevákov, absenciu klasického frontmana a netypické rozostavnie s dvomi mikrofónmi po stranách a nemým basákom v strede. Niečo také už teda robiť nemusím.

THE OCEAN naopak nie sú kapela, ktorá by bola v našich končinách vzácna, aj napriek nedávnemu zrušenému vystúpeniu s ANATHEMOU si svoju exkluzivitu v Čechách a na Slovensku rozmieňajú relatívne často. Hoci úloha headlinera na bratislavskom koncerte bola vzhľadom k domácemu európskemu ihrisku logická a podporili ju aj bohatšou svetelnou šou, ambiciózni a hviezdni Nemci sa žiaľ museli uspokojiť s prinajlepšom rovnakým kusom koláča ako kolegovia pred nimi.

Kľúč treba hľadať v nevyužití rozjazdu kapely z rokov 2005 a 2007. Albumom „Heliocentric“ si Stapsovci zobrali na plecia taký náklad ambícií, že hoci sa zo zakopnutia a bolestivého pádu vlani relatívne spamätali, dodnes akoby neprestali krívať. Kým sa ich hudba nekompromisne valila po vzore starších albumov, pripomínali na pódiu jeden mohutný kolektívny hudobný nástroj, orchester typu géniov z CULT OF LUNA. Akonáhle sa pustili do umenia, siahodlhých eposov a spevák Loic Rossetti do čistejšieho spevu, kapela začala masívne strácať na atraktivite. Záchrannú sieť tomuto úniku podložili pódiové nasadenie a pôsobivý scénický zážitok, no ani tá nezachytila všetko, nejaké zvyšky atmosféry nastavenej chlapcami z L.A. sa predsta len zostali váľať v špine podlahy.

Tak ako v roku 1944, aj po 67 rokoch znamenalo víťazstvo dravých amerických výsadkových člnov nad opevnenými hniezdami s guľometmi MG42 vcelku osviežujúci zážitok, a tak ako v minulosti, ani teraz to nepochybne nenarobí žiadnu zlobu s vývojom histórie. INTRONAUT, ešte stále ako predkapela, sa do našich končín vrátia 19. októbra 2011, keď vo viedenskej Arene pripravia pódium rovno pre GHOST BRIGADE a A STORM OF LIGHT. Trúfam si odhadnúť, že ani v tejto zostave si nepovedú zle.

Netradične, hoci zmienky o organizátoroch väčšinu fanúšikov pravdepodobne nezaujímajú, treba na záver vysloviť nádej, že jedna z prvých akcií po „zmene vedenia“ organizátorskej agentúry Apocalypse stanovila štandard aj pre jej novú éru a podobných odvážnejších a vizionárskych akcií sa kompetentní - mimochodom spriaznení so slovenskou mutáciou časopisu Rock Hard - nezľaknú ani v budúcnosti.