KISSIN' DYNAMITE - Back With A Bang
Táto kapela má u mňa tú smolu, že vždy, keď si ich pustím, dostanem chuť na PINK CREAM 69. A vždy si pustím PINK CREAM 69. Ozaj, prečo nie je na Spotify môj najobľúbenejší album od nich - Sonic Dynamite?
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Máloktorá kapela dokáže zaujať už svojou demonahrávkou. Sanfranciským blackerom sa to však podarilo. O DEAFHEAVEN sa začalo rozprávať ako o novej nádeji amerického black metalu. A myslím, že aj sami uznáte, že im táto nálepka bola pridelená oprávnene. Stačí sa ponoriť do tónov, ktoré pozvoľne plynú z výborného demáča, a hneď zistíte, na akom hudobnom poli sa nachádzate.
Ostrý blackový sound, uhrančivé melódie a rytmika privádzajúca poslucháča do tranzu, tak by sa zjednodušene dala opísať produkcia tohto vtedy ešte dua, ktoré svoje vzory určite nehľadá len na území čierneho kovu.
Po výbornom uvedení začali byť na DEAFHEAVEN kladené vyššie nároky. Troška zdravého tlaku zo strany okolia predsa nezaškodí, však?! Ako sa ukázalo, kapele to zrejme len prospelo, pretože „Roads To Judah“ je fakt podarená albumová prvotina. Napokon, vydal ju sám Jacob Bannon z CONVERGE a z DEAFHEAVEN sa tak stala prvá blacková akvizícia jeho labelu Deathwish.
K hudbe. DEAFHEAVEN hrajú na prvý pohľad black metal. Niekto by však mohol oponovať, lebo miestami pripomínajú viac screamo ako black. Ako keby to nestačilo, „Roads To Judah“ je napáchnutý aj „post“ záležistosťami, pričom hlavne v pomalších pasážach možno vycítiť napríklad ROSETTU a jej príbuzné spolky (black metal pre kozmonautov?). A kapela si tiež rada „zaväzbí“ a vyžíva sa v ťahavých, nekonečných melódiách.
Spomenuté ingrediencie sú decentne premiešané, čím vzniká nahrávka plná príjemných tremolo vibrácií, a to aj napriek tomu, že fundamentom na „Roads To Judah“ zostáva v podstate agresívny black metal. Je pravdou, že miestami sú DEAFHEAVEN so všetkým tým sladučkým „shoegaze feelingom“ takpovediac na hrane, mierne preháňajú, ale vždy to zachránia ohromujúcou gradáciou alebo šialene rýchlou jazdou (bubeník je beštia!).
Ak sa teda radi strácate v rozjímavom blackmetale, tento album je pre vás ako stvorený. Pre vás ostatných to bude príjemná polhodinka strávená s kapelou, ktorá vám deň určite nepokazí.
Black metal + screamo + shoegaze. Spokojnosť.
7 / 10
Derek Prine
- gitara
Trevor Deschryver
- bicie
Nick Basset
- gitara
Kerry McCoy
- gitara
George Clark
- spev
1. Violet
2. Language Games
3. Unrequited
4. Tunnel Of Trees
Infinite Granite (2021)
Ordinary Corrupt Human Love (2018)
New Bermuda (2015)
Sunbather (2013)
Roads To Judah (2011)
Libertine Dissolves (2010)
Demo (2010)
Vydáno: 2011
Vydavatel: Deathwish Inc.
Stopáž: 38:21
Produkce: Jack Shirley
Studio: The Atomic Garden Studio
Příjemná záležitost, která mi však i přesto tak trochu uniká mezi prsty. Možná je to způsobeno i současným přetlakem podobných záležitostí anebo prostě jen faktem, že DEAFHEAVEN i přes svoji zručnost zase příliš mnoho další důvodů k opětovnému poslechu jejich hudby nedávají. Na každý pád však ve svém ranku určitě nadprůměrná nahrávka.
Demo je lepší.
Táto kapela má u mňa tú smolu, že vždy, keď si ich pustím, dostanem chuť na PINK CREAM 69. A vždy si pustím PINK CREAM 69. Ozaj, prečo nie je na Spotify môj najobľúbenejší album od nich - Sonic Dynamite?
Zatím jen taková ochutnávka z připravovaného alba, které vyjde na konci srpna, plus dva znovu nahrané starší kousky. Ale Kanaďané svým vzletným prog metalem, odkazujícím i na to nejlepší od OPETH, dávají tušit, že se vrací ve slušné formě. Těším se.
"Ty Maďaři s tou trubkou" stále žijí a razí ten svůj atmo BM, tentokráte se střídavými úspěchy. Je to jako když při stěhování odsunete gauč, objevíte za ním zapadlé CD (nebo spíš MC?) a stisknete "play". Nové album s třicet let starou duší. Nostalgické.
Stále jsem spíše skeptický k těmto přehrávkám letitých klasik, ale je potřeba uznat, že alespoň z technického hlediska dostala legendární nahrávka osvěžující vitamínovou injekci. Otázkou ale zůstává, zda-li by nakonec nestačil slušný studiový remastering.
Před vydáním nového materiálu si připomínám album z roku 2022 a je to poslech, který mi v uších krásně dozrál. Mix postpunku, darkwave se špetkou black metalu často dává vzpomenout na ULVER v době jejich transformace.
V tom horkém spálenopoříčském sobotním odpoledni to byla láska na první poslech. A i na ty další se ukazuje, že "Vítejte v pekle" je úžasným black´n ´rollovým konglomerátem pod vlivem MOTÖRHEAD a MASTER´S HAMMER. Více takové čerstvé krve na naši scénu!
S výnimkou niekoľkých motívov a vokálu sa jedná o exkurziu v doméne kompozičnej bezradnosti a slabom zvuku. Ťažko uchopiteľný prekombinovaný a vo svojej podstate plochý materiál znie nefunkčne a zastaralo podobne ako jeho dvaja predchodcovia.