Spevák a basák baltimorských deathmetalistov Jason Netherton má dosť netradičný koníček a aj o ňom sme sa porozprávali pri príležitosti košického koncertu MISERY INDEX. Samozrejme neostalo len pri tejto jedinej téme a tak sa dozviete aj niečo o tom, čo chlapi chystajú do budúcnosti a ako si Jason predstavuje spravodlivý svet.

Dopočul som sa, že sa venuješ ornitológii.

Toto je ozaj prvá otázka? (Smiech.)

Úplne vážna otázka, dúfam, že je dostatočne netradičná.

(Smiech.) Ornitológia je môj koníček, ktorému sa venujem naplno, dokonca som si dal na rameno vytetovať ďatľa.

Takže ďateľ je tvoj obľúbený druh vtáka? Chováš nejaké vtáky aj doma?

Áno, ďateľ je môj favorit, mám ich zopár za domom v záhrade. Sú to moji ošetrovatelia stromov.

Ako si sa dostal k takejto zaujímavej záľube?

Úplne jednoducho. Začal som pozorovať vtáky za našim domom v záhrade. Mali sme tam veľa ďatľov, ešte stále ich tam máme. Neskôr som začal rozoznávať rôzne druhy a časom sa z toho stalo moje hobby. Keď sme začali s kapelou viac cestovať, začalo ma to zaujímať ešte viac. Pokiaľ to je len trocha možné, idem radšej niekde von, ako trčím niekde v klube pred vystúpením. Pozorujem vtáky, hľadám a všímam si nové druhy. Je to ako s inými záľubami - niekto má rád autá, ja mám radšej prírodu. Rád ju pozorujem.

Považuješ sa za ochrancu zvierat?

Áno, ale nie som v žiadnej organizácii na ochranu zvierat. Som členom niekoľkých ornitologických klubov doma v USA, ale to je tak všetko. Ochraňujem prírodu po svojom a radšej sám.

Super, poďme späť k hudbe a k MISERY INDEX. Ako sa ti pozdával dnešný večer a košické publikum?

Bolo to super. Radi sme sa tu do Košíc vrátili, boli sme tu asi pred štyrmi rokmi. Kedykoľvek máme možnosť hrať vo východnej Európe, radi ideme, pretože je tu stále zábava. Ľudia sú tu veľmi zanietení, priateľskí a vďační. Máte tu krásnu prírodu, proste pohodička.

Na tomto tour predstavujete váš najnovší album „Heirs To Thievery“, povedz nám o ňom niečo viac. 

„Heirs To Thievery“ sme začali tvoriť v 2009 a zabralo nám to asi šesť mesiacov. Nahrali sme celý album doma, ešte predtým ako sme išli do štúdia. Tým, že sme to celé najprv urobili doma, mali sme dostatok času opraviť a nahrať časti, s ktorými sme neboli celkom spokojní. Takto je to náš najprepracovanejší album. Nahrali sme ho v januári 2010 a na pulty prišiel v máji 2010. Je to už rok vonku, ohlasy sú výborné. Osobne by som s odstupom času ešte niečo opravil/zmenil, ale to nájdeš vždy a všade.

Viem, že je asi ešte skoro, ale nechystáte už nejaký nový materiál pre nasledovníka „Heirs To Thievery“?

No nie si celkom mimo, začali sme už niečo tvoriť, ale je to len úplný začiatok. Každý z nás má už niečo pripravené, neskôr, asi po turné začneme už spoločne pracovať na riffoch, ktoré postupne spájame do celkov a neskôr aj do skladieb. No a to už veľmi predbieham. Predpokladám, že skôr než o približne rok a pol z toho aj tak nič nebude.

Skúšate nejaké nové riffy aj počas turné?

Nie, sústreďujeme sa iba na skladby, ktoré poznáme, na turné ako celok a na jednotlivé šou, aby všetko išlo tak, ako má. O nové skladby sa budeme zaujímať, až keď prídeme domov.

V dohľadnej dobe vám ma vyjsť splitko s LOCK UP, aká skladba na ňom bude od vás? Niečo z „Heirs To Thievery“, alebo to bude nový song?

Je to úplne nová skladba, nahrali sme ju iba kvôli tomuto splitku. V štúdiu sme boli v januári a má názov „Siberian“ . Je to skladba v strednom tempe, začína akoby plačom a pokračuje v grindcore štýle. Vydáva to český Damage Done Records. Nosič vyjde asi o mesiac.

Vravel si „Siberian“? Prečo tento názov?

Pred časom som čítal niekoľko kníh od Solženicyna - "Súostrovie gulag", "Jeden deň Ivana Denisoviča" a ďalšie. Je tam toho veľa o ľudských právach, o neslobode, o voľbe medzi životom a smrťou. Hrdina zvolil radšej neistý útek z gulagu a hrozbu okamžitej smrti ako pomalú, ale istú smrť. Z toho som čerpal inšpiráciu pre text.

Takže inšpiráciu čerpáš z kníh, alebo je to všeobecne zo života okolo nás?

Všetko v našich textoch je založené na realite. Medzi sebou v skupine, či už počas turné alebo mimo neho, sa často rozprávame o živote o každodennej realite. O ľudskom bytí a podmienkach života v spoločnosti, o kultúre, proste o dôležitých veciach v našom živote. Môže to byť z kníh, z filmov, z nášho okolia. Napríklad texty albumu „Heirs To Thievery“ sú z veľkej časti z americkej histórie, ktorá nie vždy bola tou najlepšou. Američania neradi hovoria o zlých stránkach našej histórie, a to špeciálne v tomto období, keď sa vláda USA snaží stmeliť Američanov v celok. Ale asi to bude hlavne život okolo nás, z čoho najviac čerpáme v textoch.

Myslíš si, že dokážete ovplyvniť poslucháčov natoľko, aby sa stali lepšími ľuďmi?

Stále sme chceli byť skupinou, ktorá robí hlavne dobrú muziku s dobrými riffmi a kvalitným death metalom a grindom, takže texty boli a stále aj sú druhoradé. Veľa ľudí sa započúva hlavne do hudby a veľmi ich netrápi, čo je v textoch. Ak ale niekoho zaujmú naše texty, tak je to super. Znamená to, že ho naša hudba zaujala natoľko, že si prečíta aj texty a rozmýšľa o nich. Aký by ale malo význam napísať perfektné texty k posratej muzike? Bola by to strata času.

Čo všetko by sa muselo zmeniť, aby si mohol povedať žijem v dobrom a spravodlivom svete?

No tak to je skutočne „nezodpovedateľná“ otázka. Myslím si, že každý z nás má rozdielne očakávania, životné podmienky atď. Keď sa na to pozrieš lokálne, tak situácia v Košiciach je určite odlišná ako povedzme v Baltimore. A základné otázky kvality ľudského života by som definoval asi takto: čo je šťastie, čo znamená byť šťastný a čo ma robí šťastným? Na to si musí nájsť odpoveď každý z nás. V hľadaní odpovede nás môžu ovplyvňovať rôzne faktory, história, sociálna situácia, rodina, práca atď. Takto by sa určite našlo veľa toho, čo by sa mohlo zmeniť. Možno tým by sa trochu zlepšili medziľudské vzťahy? Mohli by sme sa aj viac pozerať do budúcnosti a naopak menej myslieť na konzumnú prítomnosť. Nemohol si mi dať aj ľahšiu otázku?

Myslíš si, že taký niekedy svet bude?

Áno, v prvom rade však musíme rozmýšľať, ako sa to dá a nie ako to nejde. Ľudia si ale neuvedomujú, že sa to nemôže udiať v priebehu niekoľkých rokov. Veľa ľudí si myslí, že to, ako žijeme, sa začalo pred sto rokmi, ale podstatným zmenám trvalo niekedy až dvesto rokov, aby začali naozaj fungovať.

Mali by sme sa teda viac a častejšie pozerať do minulosti a z nej sa poučiť?

Áno, pretože často rozmýšľame negatívnym spôsobom: to je nemožné, nedá sa to, nepôjde to. A hlavne rozmýšľame rýchlo a očakávame aj rýchle výsledky. Je to dôsledok nášho rýchleho žitia. Nemáme čas v pokoji porozmýšľať a hľadať riešenia. Naša sociálna situácia, kolobeh a stereotyp nás nepustia z prítomnosti.

Spoluautorstvo rozhovoru a preklad: Jozef Balogh