Ak prichádzate na koncert, kde väčšinu účinkujúcich nepoznáte a idete sa nechať prekvapiť, má to svoje čaro. Riskujete samozrejme ako vyhodené peniaze, tak aj prenudený večer v spoločnosti riedenej „koncertnej“ verzie kvázipiva, ale záverečný pocit, že ste sa napokon rozhodli správne, je gaučingovým zápecníctvom so slúchadlami plnými skladieb, ktoré „snáď zazneli“, nenahraditeľný.

Hlučný večer v Intergalaktickej Oblude bol práve tým prípadom, kedy sa po úvodných obavách o niekoľko hodín neskôr vraciate domov spokojne usmiati. Ak už kvôli ničomu inému, tak hneď vďaka prvému účinkujúcemu. V slovenskej post-rockovej scéne mám veľké medzery, približne tak stopercentné. Zmenili to dve lekcie z domácej post-moderny.

O prvú sa s viac ako hodinovým sklzom postarali THE ILLS. Zvonivé gitary rozosielali krásne melódie na všetky strany, citlivé brnkačky striedali osviežujúce letné búrky, sústredené zahĺbené pohľady gitaristov s „post-rockerským“ postojom hrbáča Quasimoda, obzerajúceho si špičky topánok. Neboli pritom potrebné objavné postupy, aby sa atmosféra dala nazvať pôsobivou.

Oproti tomu nepatričné prostredie – bratislavská štvorica do tejto punkerskej kôlne na drevo jednoducho „ideologicky“ nesedela. Samozrejme, to je to posledné, čo vám vadí, keď ako obarení zízate na chlapcov odvedľa hrajúcich príjemný post-rock – verte alebo nie – zrovnateľný so zahraničnou špičkou.

DRIFTED SHADOWS predviedli odvrátenú, drsnejšiu tvár žánru. Neporovnateľne sýtejší zvuk bol zrejmý už z nazvučovania. Neviem, či originálnym, minimálne však zaujímavým bolo rozloženie muzikantov. Pre Veina bolo pódium zjavne primalé, a tak sa rozhodol značnú časť vystúpenia odvrešťať zozadu, z pozície vedľa zvukára, obsluhujúc popritom sample. Spočiatku mi muzika, vďaka vlečúcim sa hlbokým riffom a spevu pripomínajúcemu Grega Chandlera z ESOTERIC, pripadala až funeral-doomová, po navyknutí ucha z toho napokon bol pomalší dlhometrážny post-metal, berúci si za vzory najväčších zahraničných velikánov.

Nezdalo sa mi to v tej chvíli nijako omračujúce, avšak na počúvanie príjemné. Zaujali Veinove masky a postoj Rozeťáka Arminea spravujúceho obsiahly merchandise, ktorý sa po príchode pizze okamžite vzdal naoko sústredeného pozorovania diania na pódiu. DRIFTED SHADOWS tu rozhodne neboli do počtu, ale mňa osobne vyložene neohúrili. Zvuk však nebol taký perfektný, aby pre mňa bolo ich vystúpenie mienkotvorné.

Dlhšiu pauzu pred vystúpením CITY OF SHIPS spôsobila výmena aparatúry – Amíci si samozrejme priniesli vlastné inštrumenty. Za pozvoľného stmievania medzitým Rozeťákom z nemeckého tranzitu vyhrával americký pop a mne sa aj pri pohľade na prítomné publikum majúce pred Obludou „rozchod“ potvrdilo, že podobne ladené akcie nie sú o dlhých vlasoch a oblečení pripomínajúcom výklad v železiarstve, ale paradoxne o ľuďoch, o ktorých by ste si v bežnom mestskom lomoze typického unáhleného dňa ani omylom netipli, že ich tu dnes večer uvidíte. To potvrdili aj samotní hudobníci, keď priemerom bol s biedou jeden vlasáč na každú kapelu. Fanúšik post-hávede akoby sa vymedzoval voči metlákovi hrdému na svoje vymedzenie sa voči ostatnému svetu.

No a kaša sa zahusťovala. „Lodičky“ napokon vplávali na pódium len preto, aby už po pol hodinke výživného zemetrasenia z neho zasa zliezli, tá doba ale bohato stačila. Niežeby boli nezaujímavé – naopak, v o niečo svižnejšom tempe sa im masívnymi, sludgeom páchnucimi gitarovými stenami a príjemne hrdzavými riffmi, vypĺňajúcimi priestor medzi dobre čitateľnými melódiami, darilo opantať celú tú „Mikronéziu“ čítajúcu niekoľko desiatok hláv. Najmä pred pódiom už začalo byť naozaj nebezpečne. V neposlednom rade bolo ale zaujímavé hodnotiť, aký randál je možné vyrobiť v troch ľuďoch. Energický, dravý set, ktorý záujemcom popreťahoval údy.

Pokiaľ som v súvislosti so CITY OF SHIPS hovoril o zemetrasení, to, čo predviedla ROSETTA, bola hotová zrážka planét. Hlavnému chodu večera sa tú nejakým spôsobom po kope držiacu pomaľovanú šopu takmer podarilo zbúrať. Štiepenie jadra začalo tak náhle, že pár sekúnd trvalo, kým sa vôbec stlmili svetlá a ako prostriedok poslúžila svižná „Ayil“ z minuloročnej „A Determinism Of Morality“.

Partia z Philadelphie nenechávala ušiam v noisových úsekoch ani milimeter priestoru, so skreslenou gitarou paktovala aj reprosústava, podľa mojich predchádzajúcich predpokladov neschopná udržať tieto veľkolepé masívy stopercentne čitateľné. Samozrejmosťou bolo Brucieho komplikované delostrelecké cvičenie, no a do toho zo všetkých síl sa nadrapujúci Armine, ktorý sa v podstate po väčšinu času pohyboval v publiku, tu a tam spievajúc bez mikrofónu, vďaka čomu ste si ho v tom humbuku mohli pomýliť s vystrašeným potetovaným mímom. Ako bonbónik chutne dunivá basa – ak som neohluchol teraz, tak už asi nikdy.

Pokiaľ ste nadobudli pocit, že na vystúpení ROSETTY som ocenil hluk samotný, máte vlastne pravdu. K takejto hudbe to patrí a sťažovať sa na nevyhovujúcu zvukovú hladinu mi prišlo tentoraz nemiestne. Našťastie to ale vyvažovali obsiahle zvukomalebné plochy, zväčša sa vyskytujúce v úvodoch skladieb, o sluch teda môžeme prísť inokedy. Zamrzí tak len rezignácia na úžasný „The Galilean Satellites“, na ktorý sa nedostalo ani v prídavku, to je však len malá škvrnka na inak výbornom večeri.

Fotografie: Veronika Klimonová