Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dnes už s tradičným black metalom v celej svojej pôvodnej hudobnej aj ideologickej „čistote“ príliš nepochodíte. Môžete pokojne znieť ako MAYHEM a BURZUM dohromady. U súčasnej poslucháčskej obce, rozmlsanej rôznymi interžánrovými hybridmi a mutantami, si väčšinou neškrtnete. Čudácki ostrovania A FOREST OF STARS preto nenechajú nič náhode – zaujmú, už bez toho, aby ste od nich počuli jediný tón. Vizuálnu prezentáciu majú zvládnutú tak, že len ťažko sa to dalo lepšie. Stačí sa pozrieť na ich webovú stránku, kde vás nútia hrabať sa v cudzom stole, aby ste vydolovali nejaké informácie. Našťastie, aby sme sa chápali, tým sa všetko len začína.
Paradoxne, dnes servírovaní britskí čudáci na minulých zárezoch v jadre kompozícií predvádzali práve to, čo by sa dalo označiť za prvotný, prapôvodný black toho najhrubšieho zrna, a to s riadnou dávkou psychedélie. Prešpikovali ho však množstvom mimožánrových podnetov, ktoré celok dokreslili, vzbudzujúc v divákovi nejednoznačné, často až protichodné pocity. Také, čo niekedy jednoducho neopíšete. Na novinke idú, čo do rozmanitosti a sugestívnosti materiálu, ešte ďalej.
V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou prekvapí čitateľnosť a prístupnosť skladieb. Výrazne sa zapracovalo na čistých spevoch, a čo je hlavné, nahrávka je konečne riadne zvukovo ošetrená. Prestávate tak mať pocit, že ide o produkt najhlbšieho undergroundu. Pivničná špina a občasné vyslovene kakofonické plochy Oportunistických zlodejov jari sú v podstate pasé. Štrukturálne je novinka relatívne user-friendly – aspoň v medziach black metalu. Je to spôsobené hojným výskytom akustických záchytných bodov. Najmä husle, miestami skvele rozvŕzgané, sa ozývajú častejšie, ako by sa mnohí odvážili predpokladať.
To však neznamená, že by „A Shadowplay For Yesterdays“ mali prednostne oceniť menej komplikovaní jedinci. Napriek nečakanej prístupnosti nejde o záležitosť, ktorú pokoríte tretím vypočutím, dobiehajúc povestnú električku (u nás v redakcii inak bežný postup). Viktoriánski gentlemani si na hodinovej ploche pre poslucháča prichystali množstvo rôznorodých podnetov, ktoré nejde s patričným pôžitkom vstrebať okamžite. Kto si v hudbe pojem progresivita spája aj s kompozičnou pestrosťou, mal by zdvihnúť zrak a zbystriť sluch.
Nahrávka, hoci na pohľad tvrdá a vystavaná v základoch na mohutných blackmetalových pilieroch, nevsádza primárne na energickosť a živelnosť hudobného prejavu. Na skladbách vidno, že nevznikli za jednu noc. Je cítiť rozvážny prístup. Briti často šetria palivom, nenadrapujú sa s cieľom vytvoriť čo najväčšie hlukové steny z dôvodu, že „to tak má predsa byť“. Naopak, čiernou sú často nakreslené len kontúry, atmosféricky ladiace s podstatou subžánru, takže stále nikto nezapochybuje, kam si tento výtvor zaradiť.
Vnímam to ako znak istej kompozičnej vyspelosti. Ak ste so mnou na jednej vlne, budete spokojní s dôrazom na periférne dianie na miestach, kde by iní rozpútali besné, no hlavne predvídateľné inferno, aké si už dnešný rozmlsaný poslucháč skôr odzíva, ako vychutná. A ak vďaka tomu majú následne vypäté momenty väčšiu váhu a ice-time celej kolekcie vo vašom prehrávači sa predĺži, chválou šetriť netreba.
Novinka príjemne prekvapila. Oproti minulosti sú na nej neporovnateľne precíznejšia inštrumentálna robota, výborný zvuk, progresívny nádych mnohých skladieb a cit pre príťažlivú ťaživú atmosféru. Briti sa však neberú až tak vážne: kvičiace prasce v úvode „Gatherer Of The Pure“ dajú napr. spomenúť na minuloročnú krasojazdu vtipálkov PESTE NOIRE. Je toho viac, ale načo spoilovať? Presvedčte sa sami, že z Britov vyrástla povšimnutia hodná formácia, od ktorej sa ešte môžeme dočkať zaujímavých vecí.
Nečakal som veľa. Otrepaná fráza o treťom rozhodujúcom albume však má pozitívnu dohru a novinka je príťažlivým divadielkom. Už teraz som zvedavý, čo sa bude diať ďalej.
1. Directionless Resurrectionist
2. Prey Tell Of The Church Fate
3. A Prophet For A Pound Of Flesh
4. The Blight Of God's Acre
5. Man's Laughter
6. The Underside Of Eden
7. Gatherer Of The Pure
8. Left Behind As Static
9. Corvus Corona Part 1
10. Corvus Corona Part 2
11. Dead Love (Bonus)
A FOREST OF STARS ma v prvom rade upútali skvelým klipom k skladbe "Gatherer Of The Pure". Vizuálnu i hudobnú kvalitu v ňom predstavenú v konečnom dôsledku potvrdil aj celý album. "A Shadowplay Of Yesterdays" si berie to najlepšie z dvoch dekád vývoja blackmetalu a integruje to do neo-romantického ľahko avantgardného celku, ktorý má jednoznačne definovateľný vlastný výraz i prekvapivé originálne nápady. Akustické nástroje, práca s náladami, gradácia skladieb sú zvládnuté na jednotku. Pre mňa zatiaľ horúci kandidát na album roka.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.