Nejeden zaslúžilý a rešpektovaný spolok počas svojej hudobnej púte dospel do stavu, kedy už od neho akékoľvek dramatickejšie zmeny výraziva môžeme očakávať len ťažko. Pevne dúfam, že ENSLAVED v tomto zmysle ešte odpisujem predčasne. To, ako dokážu stále manévrovať na špirálovito sa zmenšujúcom priestore, do ktorého sa koniec koncov sami uzatvárajú, je stále chvályhodné, najmä keď si uvedomíme, ako dokáže 12 štúdiových albumov dôkladne povymetať komoru vašich nápadov. Navyše, keď sa to tak vezme, prečo meniť niečo, čo v jadre veci stále funguje?

Pri bilančnom pohľade na celú tvorbu nórskej stálice samozrejme nemožno veci takto zjednodušovať. Spomedzi najväčších predstaviteľov severskej blackmetalovej scény sú ENSLAVED jednými z mála, kto si prešiel tak pozoruhodne kľukatou cestičkou vývoja.

Je nepochybne škoda, že skvostný „Vertebrae“ sa vo svojej podstate napokon ukázal byť slepou uličkou. Napriek kvantu elementov, ktoré poslucháč zachovávajúci si zdravý odstup nazve vyumelkovanými pidlikancami, šlo o sympatickú snahu presekať si cestu vpred odlišným spôsobom, čo bolo najmä po rozpačitom „Ruun“ viac ako vhodné. Ak sa spočiatku zdal byť ďalším z rázcestí, na ktorých sa Nóri rozhodujú, kadiaľ ďalej potiahnu káru, aby dostáli svojmu statusu, priamočiarejší nástupca sa napokon nerozpakoval a vzal to viac od podlahy. Novinka sa snaží opäť vrátiť k progresívnejšej (členitejšej) štruktúre pozoruhodného experimentu severanov, čo sa jej darí čiastočne.

Mimo to je dlhá. Ukrutne dlhá. 67 minút je strašne veľa, pokiaľ teda nie ste OPETH či CRIPPLED BLACK PHOENIX. Nóri zrejme prepadli potrebe odvďačiť sa fanúšikovi čo najveľkorysejšou porciou muziky a v zápale altruistického nadšenia pozabudli tu a tam scenzurovať seba samých.

Výborné nápady a opäť raz strhujúce vyhrávky síce vedia vytvoriť harmonicky pôsobiaci celok, na aký sme inak zvyknutí a ktorý pri štipke fantázie maľuje v hlave krásne obrazy. Od dosky k doske čoraz citlivejšie využívané obmeny čistých a expresívnych vokálov si tiež zaslúžia zmienku (len si spomeňte, aké bolestivé boli tieto prechody v dobách „Isa“). Nad prírodne lyrickými zvukomaľbami synov severu sa dá znova blažene rozplývať dlhé minúty. ENSLAVED v prvej polovici albumu ťažkou kanadou razantne zadupávajú do zeme všetky pochybnosti.

To by tu ale nesmela byť aj tá druhá. Jej značná časť je totiž smutným, no pádnym dôvodom, prečo sa „RIITIIR“ medzi nahrávky roka nedostane. Ako postupujete tracklistom nižšie, čoraz častejšie sa beží na neutrál, a keď už severania zaradia, príjemné vŕzganie snehu pod topánkami sa mení v škrípanie zubov. Tie dlhé minúty z predchádzajúceho odseku sa zrazu stávajú nekonečným mláteným prázdnej slamy a vy v snahe vytrvať a zistiť, prečo „to chodí dobře, jen to neseje“, tlačíte počítadlo očami vpred.

Mne sa na to nepodarilo prísť. Snáď máte viac šťastia a aj v posledných troch skladbách ste odhalili, v čom je pes zakopaný, prípadne aspoň vidíte niečo, čo tam nie je. Suma sumárum, nahrávku určite nemožno vyslovene potopiť, na to obsahuje priveľa pekných momentov. Ako to už ale býva, hojná prítomnosť vaty rezonuje dosť silno.