Táto štvorica muzikantov nepatrí medzi skupiny, ktoré by nejakým spôsobom mediálne vytŕčali. Viac-menej ide o kapelu, ktorá je známa skoro výlučne len vo svojej post-rockovej komunite, i keď označiť jej tvorbu ako klasicky post-rockovú tiež veľmi nejde.

THE ILLS nedávno vydali svoj druhý album, koncertujú s nezvyklou frekvenciou, netypicky veľkou pre domáce spolky, a okrem toho sa angažujú aj vo vydavateľskej činnosti. Viac už povie basgitarista Filip.

Koncom septembra vám vyšiel album „Splendor“.   

Hoci nejde o náš debut, považujem ho za náš prvý naozajstný album. Jednak pre pocit, že ten materiál je oveľa vyzretejší, druhak preto, že sme si dali záležať na jeho zvuku a celkovej postprodukcii. „Splendor“ vyšiel na vinyle aj na CD a po troch mesiacoch od vydania a viac ako pol roka od nahratia ma osobne ešte nezačal iritovať, či už pri hraní na koncertoch, ale ani keď ho počujem, čo považujem za mimoriadne dôležité. Jednoducho sa nemáme za čo hanbiť...

Album vám vyšiel u Exitab label, predstav nám trochu tento málo známy label.

Exitab label vznikol pôvodne ako Exit label v roku 2009 ako môj výmysel. Vtedy sme s Jurajom Hoppanom a Michalom Valachom, s ktorými pokračujeme v Exitabe doteraz, pracovali na internetovom magazíne Exit Music a práve internetové vydavateľstvo malo byť spôsobom, ako tento projekt oživiť.

Po vydaní nášho prvého albumu na CD a spojení s Tabačkou ale vydavateľstvo prerástlo samotný web, ktorý sme potom nechali postupne umrieť a spolu s Jankou Kočišovou a Lukášom Berberichom z Tabačky vlastne v pätici prevádzkujeme vydavateľstvo, ktoré má za sebou viac ako 40 releasov od ľudí ako PJONI, INK MIDGET, ACHES, DEAD JANITOR a pod., z toho časť vyšla na CD a vinyloch.

Vydavateľstvom sa v podstate snažíme o vytvorenie značky, ktorá sa spája s určitou skupinou ľudí tvoriacich čerstvú hudbu v našich geografických šírkach.

Čo máš na mysli slovným spojením „čerstvá hudba“? Zdá sa ti, že naše končiny zapáchajú skôr starinou?

No, hoci som to nechcel úplne tlačiť touto cestou, tak môj osobný názor je taký, že je tu takého dosť, aj keď s rokmi sa samozrejme situácia v nezávislej scéne vyvíja priaznivo, ale pomaly. Jedným z dôvodom môže byť aj to, že sme malá krajina a je tu pomerne málo interpretov, čo v praxi znamená, že tu je aj menej tej kvality.

A tiež mám pocit, že niektorí interpreti sa akoby príliš viazali na svoje zahraničné vzory a to do takého extrému, že ich kopírujú jedna k jednej - čo znie smiešne.

Tiež tu vznikla kategória, ktorú jeden z našich gitaristov nazval „umeleckí smieškovia“, teda interpreti, ktorí sú technicky namakaní, no hrajú v zásade recesistickú, alebo aspoň nejakým iným spôsobom „oddychovú hudbu“. To je pre mňa dosť absurdný fenomén.

Máš prehľad v post-rockovej scéne na Slovensku a v Čechách. Čo by si nám odporučil do pozornosti?

Táto scéna sa pomaly zobúdza, najmä v Čechách to ide celkom rýchlo. Na Slovensku nie je problém mať prehľad, lebo tých kapiel tu zase toľko nie je. Fungovali tu DAWN TO COME, ktorí boli podľa mňa to najlepšie, čo tu v žánri vzniklo, ale bohužiaľ to chlapci zabalili tento rok.

Ďalej sú tu žilinskí MÖBIUS, ktorí idú nekompromisne svojou post-metalovou cestou a znie to vždy dobre.

Tento rok sa tu objavili aj pohrobkovia MOUSTACHE – dunajskostredskí H.I.N.T., no ich prvé EP ma príliš neoslovilo.

Vznikajú tu aj kapely ako LINE GATE, PORTAL, čoskoro sa tomu možno začne hovoriť scéna. (Smiech.)

V Čechách sme si zahrali napríklad so SUPEREGO KID, minule sa mi celkom páčili HAVE TO BE DISTANCED, FIVE SECONDS TO LEAVE a ESAZLESA, ale to je úplne iná liga.

V roku 2008 ste vo svojej produkcii miešali post-rock so shoegazom, kam ste sa posunuli na novinke?

Je najjednoduchšie to označiť za post-rock, pretože hráme inštrumentálne, staviame na gradácii a na atmosfére. Celkovo mám ale pocit, že shoegaze, hoci ho máme veľmi radi, bol v našich začiatkoch skôr len eufemizmom, pretože sme nevedeli čo so sebou, respektíve čo so svojim zvukom. Nový album je vyzretejší, viac sa vyhýba post-rockovým stereotypom a vďaka tomu, že naši gitaristi a hlavní skladatelia absorbujú rôzne žánre, ktoré sa snažia pretaviť do výsledku, je aj o dosť pestrejší. Keď si poslucháč rozoberie tie skladby, zistí, že sú vlastne dosť klasické, majú slohy, refrény, medzihry a podobne.

Keď spomínaš absorpciu rôznych žánrov, čo také počúvate?

Pre mňa je najdôležitejšou kapelou už skoro desať rokov THE CURE. Pre gitaristu Maťa to sú COCTEAU TWINS, Adam je zase ultrafanúšik Johna Fruscianteho. To sú také tri základné vplyvy. Inak samozrejme toho počúva každý z nás kopu, špeciálne náš bubeník Ľuboš, ktorý má strašne široký rozptyl. Mňa ale v poslednom období asi najviac bavia staré veci, prevažne šesťdesiate až osemdesiate roky, od hipisákov až po DINOSAUR JR.

Hneď od svojho vzniku ste fungovali bez spevu. Ako ste dospeli k rozhodnutiu, že speváka ani nebudete mať?

Ono to nebolo o žiadnom rozhodovaní, jednoducho to tak bolo od začiatku a čím dlhšie hráme, tým viac sa mi páči, že sme spev nikdy neriešili. V čase, keď sme vznikli, každý z nás počúval veľa post-rocku, čiže v tom období som sa aj ja definitívne utvrdil v tom, že spev v hudbe je síce fajn, ale vôbec nie je taký potrebný. 

Existuje len veľmi málo kapiel, ktorým sa podarilo preraziť bez hlasu, ktorý by kapelu reprezentoval. Nebojíte sa tohto hendikepu?

Myslím, že nejaké prerazenie nikto z nás nikdy nebral do úvahy, aj keď si dokonca myslím, že nám to aj pomohlo. Na Slovensku bola inštrumentálna hudba dlho výsadou len jazzu alebo elektroniky, takže sme tu boli a možno ešte stále sme za exotiku.

Inak skôr ako hendikepy sme vždy vnímali viac tie plusové stránky: jednoduchšie sa to zvučí, môžeme kvôli tomu hrať aj bez zvukára, nikto nie je evidentným frontmanom, a tiež spev neodpútava pozornosť poslucháčov od hudby. Tiež sa často stáva, že si človek povie „hmm, kapela znie dobre, ale keby nemali toho speváka...“. Osobne som rád,že sme sa tomu vyhli.

Čo sa týka inštrumentálnych slovenských kapiel, samozrejme z tých rockovo-metalových vôd, tak ja si teraz narýchlo spomínam len na ABSTRACT, NOSTRUM a ASHBAND. Poznáš niektorú z týchto skupín?

Prvé dve mi nič nehovoria, nikdy som nemal príliš prehľad o tunajšej tvrdšej scéne. ASH BAND je samozrejmosť, bola to dlhodobo najobľúbenejšia kapela mojej sestry, s ktorou som v detstve zdieľal izbu. Myslím ale, že predovšetkým Maťo má k Šebanovským veciam silný odpor. Čiže skôr vnímame tie zahraničné veci.

Väčšina inštrumentálnych kapiel sa orientuje na techniku a inštrumentálne výkony, vy sa zase viac orientujete na atmosféru a nálady.

Mňa osobne - a myslím, že tu môžem hovoriť aj za zvyšok kapely - inštrumentálne „pretekania“ vôbec nezaujímajú. Podľa mňa je také bubenícke sólo najväčšie zlo, aké môže rocková kapela vyprodukovať, podobne ako basové alebo gitarové sóla, ktoré sú síce technicky dokonalé, ale nemajú žiadnu dušu. Vybudovať skladbe atmosféru je podľa mňa úplne základná vec, bez ktorej to jednoducho nejde.

Osobne som najradšej, keď počujem akýsi kompromis, keď sú dobré hráčske schopnosti a inštrumentálne výkony v rovnováhe so schopnosťou tvoriť hudbu plnú emócií, ktorá pomáha poslucháčovi snívať. 

To je samozrejme tá najschodnejšia cesta. Ja mám zase bližšie k tej atmosfére.

Vraj už po novom roku chystáte nový materiál a skladby z aktuálneho albumu ani nebudete hrať na koncertoch.

To nie je celkom pravda. Organizátori jedného nášho  koncertu v tlačovej správe trocha poprekrúcali jeden náš vzájomný mail a tak z toho vznikli nejaké veci o koncertnej pauze a podobne. Na jeseň sme hrali dosť koncertov, na ktorých sme hrali skoro celý nový album a keďže si ho nechceme úplne ohrať, časť nového materiálu chceme začať hrať ako doplnok vecí zo „Splendor“. Nové skladby ale vznikajú postupne, zatiaľ dosť pomaly a skôr sú to len nejaké nápady a koncepty v hlavách našich gitaristov.

Nefunguje to tak, že by sme teraz staré pesničky zahodili do koša - ako sme to postupne spravili s prvým albumom - a na jar prišli s kompletne novým programom...

Počul som, že máte aj nejaké bočné projekty.

Okrem toho, že náš gitarista Maťo hral ešte pred THE ILLS elektroniku pod menom ISOBUTANE, postupne pracoval na veciach, ktoré momentálne hrá pod menom PALE CLOUDED WHITE. Ide o shoegaze-popový projekt a dá sa povedať, že tam využíva dosť vecí, ktoré sa mu do našej kapely nehodili, vrátane spevu. Pôvodne obývačkový projekt začal tento rok prezentovať naživo s troma ďalšími hudobníkmi.

Bubeník Ľubo zase hrá v blues-punkovej kapele NICKEL IN THE SINK, čo je niečo úplne iné, ako hráme my. Táto kapela vlastne vznikla s jeho bývalým spolubývajúcim a ešte jedným gitaristom v našej starej skúšobni a už je to viac ako rok, čo hrávajú po Bratislave naživo, aj keď ešte nestihli nič nahrať.

Hrávate aj akustické koncerty, sú náročnejšie ako tie klasické?

V čase, keď odpovedám na tieto otázky máme ešte desať dní do nášho prvého naozaj akustického koncertu. Tento nápad vznikol už s vecami z prvého albumu, no tie boli tak jednoduché a suché, že akusticky to bola nuda nielen hrať, ale aj počúvať, takže sme to vlastne zo skúšobne nikdy nevytiahli.

Dôležitý impulz bol júnový koncert v nemeckom Chemnitzi, kde sme hrali krátky koncert pre miestne rádio. Chceli od nás, aby sme hrali troška potichšie, tak sme si za pár skúšok pripravili poloakustický koncert normálne s elektrickými gitarami a bicími, len nie tak nahlas. Tentoraz ale pôjde o normálne „španielkový“ koncert.

Zo skúšok nemám pocit, že by to bolo nejak mimoriadne náročné, jedine ak pre bubeníka, ktorý si zlimitoval zostavu a pridal zvonkohru, gitaristov máme dosť šikovných, aby si s tým bez problémov poradili a ja ako basák tam vlastne hrám úplne to isté. (Smiech.)

Celkovo som ale z toho nápadu dosť nadšený, lebo akustické aranžmány zdôrazňujú úplne iné veci v našej hudbe a tak jej dávajú iný rozmer.

Hrávate celkom dosť. Spomínal si Nemecko, pokiaľ viem, hrali ste aj krátke rumunské turné. Kam ešteste sa so svojou muzikou dostali?

Rumunské minuturné sme museli zrušiť deň pred odchodom kvôli smutným udalostiam v mojej rodine, takže sme sa tam nakoniec nedostali...  Inak tých koncertov vonku nebolo až tak strašne veľa, hoci na pomery slovenskej kapely to je stále bohužiaľ vyšší priemer. Mali sme veľa koncertov v Čechách, hrali sme viackrát vo Viedni, raz v Grazi, niekoľkokrát v Maďarsku, v tom Nemecku zatiaľ dvakrát, v januári sa chystáme premiérovo do Poľska a máme v pláne aj väčší výlet, ale o tom by som povedal viac, až keď budú všetky dátumy isté, lebo to nechcem zakríknuť.

Najviac hrávate logicky doma v Bratislave. Aká je situácia s klubmi v Bratislave? Je kde hrať?

Dlho to tu strádalo, no túto jeseň sa v Bratislave s koncertami roztrhlo vrece, čo sa dosť prejavilo v návštevnosti. Ja mám najradšej klub Obluda, lebo si ide úplne svojou cestou mimo akéhokoľvek prúdu, a to aj z hľadiska kapely a organizátora koncertov.

Som rád, že sa pozviechalo kultúrne centrum A4. Veľa koncertov a akcií je v KC Dunaj a Nu Spirite, no nie som až tak častý návštevník. Myslím si, že v Bratislave už je čo robiť, aj keď niekedy možno zbytočne v jeden deň. (Smiech.)

A na Slovensku a v Čechách? 

Páčia sa mi mladé a nadšené iniciatívy, napríklad také Nástupište 1-12 v Topoľčanoch je úplne unikátny projekt skvelých ľudí, ktorý vznikol v podstate z ničoho. Je to miesto, malé kultúrne centrum v podchode autobusovej stanice, z ktorého by si mohli brať príklad kdekoľvek.

V Čechách mám všeobecne pocit, že ľudia aj v menších mestách sú ochotní prísť na zahraničné kapely a tiež majú tendencie okolo miestnych žánrových (v našom prípade teda post-rockových) kapiel  alebo určitých typov klubov, krčiem vytvárať komunity, ktoré sú vychované na to, aby sledovali, čo sa v ich meste deje. To je podľa mňa skvelé a bolo by super, keby sa také niečo rozvinulo aj na Slovensku.

Tu sa nám to stáva len výnimočne, napríklad v Spišskej Belej, čo bolo jedno z najpozitívnejších prekvapení tohto koncertného roka.

Kde hrávate najradšej?

Dlho to bolo v Košiciach a je pravda, že všeobecne na východe tie koncerty majú špecifickú atmosféru. Rád hrávam v spomínanej Oblude, aj keď mám pocit, že sa nám tam ešte nikdy nepodarilo zahrať tak, aby sme boli všetci spokojní.

Nejaké konkrétne miesto alebo mesto nemám, rád hrám mimo Bratislavy, lebo väčšinou hráme pred úplne cudzími ľuďmi, a tak mi stačí, ak príde aspoň hŕstka ľudí, ktorých to zaujíma a ak sa organizátori správajú tak, že sú radi, že nás v klube majú a nie sme pre nich príťažou.

Mnoho slovenských kapiel sa sťažuje, že je len veľmi málo príležitostí si niekde zahrať. Organizátori buď nejavia záujem, alebo nechcú preplácať ani cesťák, prípadne vyžadujú výmenné akcie. Ako to robíte vy, že hráte tak relatívne často?

No s tým tu problém všeobecne je. Na jeseň sme odohrali niekoľko koncertov po slovenských kluboch a tým sme si v podstate vyčerpali slovenskú klubovú mapu. Ja z toho organizátorov neviním. Keď ten koncert nechcú urobiť a majú na to svoje dôvody, tak to nie je od nich povinnosť volať malé domáce kapely.

Ale je to podľa mňa dvojstranná záležitosť- kapely by mohli v tých sekundách, kedy vyplakávajú, radšej ušetriť čas a písať maily do domácich aj zahraničných klubov... Je to podľa mňa taká dosť charakteristická vec pre našu scénu.

My sme v začiatkoch kapely dosť čerpali z toho, že ISOBUTANE toho nakoncertoval za pár rokov fakt veľa a mal dosť kontaktov. V poslednom čase nám robí booking moja priateľka Janka, na ktorú prešli všetky tie nepríjemné povinnosti súvsiacice s vybavovaním koncertov a odvtedy to všetko funguje v pohode.

Čiže áno, je problém, ak nám niekto nechce dať ani cesťák, ale nevidím dôvod doprosovania sa takým ľuďom. Je to tak, ako som spomínal vyššie, som rád, keď na koncert príde aspoň pár ľudí a keď organizátora zaujíma, čo si do svojho mesta zavolal.

Teraz mi napadlo, že ste hrali aj na Pohode. Aké ste mali pocity z tohto festivalu a z vašej účasti na ňom?

Tak dobre, ako sme hrali na Pohode, už asi nikdy nezahráme. Bol to prvý raz po asi troch rokoch, čo som mal pred koncertom trému, ale keď sme začali hrať, všetko išlo, ako malo. Snáď s výnimkou toho, že náš bubeník rozmlátil cez prvú pesničku šlapku.

Je super, že si na Pohode ľudia aj v konkurencií zahraničných interpretov našli k nám cestu, aj keď majú oveľa viac príležitostí vidieť nás inde. Ten koncert mal zvuk, atmosféru a boli sme tak vyhecovaní, že to skrátka išlo.

Bolo ťažké dostať sa na tento najväčší slovenský festival? O organizátoroch je známe, že majú prísne pravidlá pre výber interpretov.

Dostať sa hrať na Pohodu je pre slovenskú kapelu satisfakcia. Čiže sme tam naozaj dlho chceli hrať, pretože je to podľa mňa najviac, čo sa dá koncertovaním na Slovensku dosiahnuť. Čiže kedysi sme tam písali maily, prvý album sme dokonca dali Mišovi Kaščákovi, ale zavolali nás tam hrať až vtedy, keď naša aktivita smerovaná na Pohodu poľavila. A to deň predtým, ako sa zverejnili mená všetkých domácich interpretov. Čiže tento rok sme naozaj nič netušili, neriešili a vyšlo to. (Smiech.)