Krajina na juhozápadnom pobreží juhoamerického kontinentu mi je sympatická už preto, že počas 250 rokov španielskeho koloniálneho panstva si získala prezývku „cintorín Španielov“.

Ak napríklad nejaký Španiel nasomrovaný do Peru urobil zločin hodný trestu smrti, tak miesto alternatívy ísť slúžiť do Chile, konkrétnejšie za rieku Maule, si dosť často radšej vybral slučku na námestí v Lime.

Araukáni z juhu Chile totiž už v 15. storočí zastavili a domov poslali inváziu Inkov, čo je zhruba ekvivalentom toho, ako keby Galovia „vysvetlili“ Caesarovi a jeho légiám, že v zlom už na ich územie nohu strčiť nesmie, on by to sľúbil a ešte aj dodržal.

Takže po invázii Španielov v roku 1541 títo domorodci v bojoch za kratší koniec ťahali možno prvých 40 rokov, počas tej doby ale zvládli španielsky štýl bojovania, skombinovali ho so svojím a stali sa najlepšími indiánskymi jazdcami Južnej Ameriky.

V podstate ich armádu od konca 16. storočia tvorila jazda, k tomu nimi vymyslená „jazdná pechota“ a tu a tam conquistadorov prekvapili aj využitím delostrelectva, ktorému ich vyučili najatí holandskí piráti a miešaneckí zbehovia z koloniálnej armády.

A odvtedy Španielov, ktorí ako posledné v živote počuli araukánsky bojový pokrik „Marichiwewww!“ („Porazíme vás desaťkrát po sebe!“), začalo pribúdať tak, že už v 17. storočí došlo jedinému momentu v dejinách španielskych výbojov v Amerike, kedy koloniálna moc viac – menej poprosila domorodcov o mier a väčšinou ho radšej aj dodržiavala, inak zažila, čo je to „malón“, teda nájazd, kedy po sebe indiáni nechali leda tak zem a vodu.

Takto to vydržalo do 80. rokov 19. storočia, kedy vlády Chile a Argentíny nezlomných domorodcov pod guľometmi spoločne nahnali do rezervácií, proti ktorým tie v USA boli skoro rekreačné strediská. A je smutné, že väčšinová čílska spoločnosť niekedy ako keby dodnes nerozchodila, že pôvodní obyvatelia si dovolili postaviť sa na odpor, navyše úspešne, a Araukánom (sami si hovoria Mapuche, „Ľudia zeme“), ktorých je v Chile a Argentíne v súčasnosti k miliónu, dáva pocítiť, že ich tak voľajako „nemusí“.

Na druhej strane sa veľa ľudí v tejto krajine hlási aj k ich dedičstvu, a na tamojšej metalovej scéne stretnete hudobníkov, ktorí na otázku o histórii rodnej krajiny odpovedia napr. niečo ako „naši predkovia boli nemilosrdní bojovníci“, a nemyslia tým conquistadorov.

Tamojší pohanský black metal nie je o vikingoch, jeho poprední predstavitelia NGELOTH a FUTHAN sú práve z Araukánie a kultúru svojich predkov neoslavujú len v španielčine, ale aj v rodnom jazyku Mapudungun. Na výbornej úrovni je tiež pagan/folkmetalová družina FOLKHEIM, ktorá na svojom albume „Mapu Ñi Tiam“ (Australis Records, 2012) skladá hold všetkým domorodým národom Chile, od už neexistujúcich Diaguitov. na severe po Kawésqarov z najjužnejšej Patagónie a obyvateľov Rapa Nui (Veľkonočného ostrova). 

Zložitý politický vývoj tejto juhoamerickej krajiny, idúcej dlhý čas z jednej diktatúry do druhej, naposledy zo socialistickej do vojenskej, sa podpísal na tom, že mnoho mladých ľudí si za prostriedok na vyjadrenie vzdoru a nesúhlasu zvolilo tvrdú rockovú hudbu. Už za Pinocheta ľudí oslovil punk, hard core a metal, a do dnešných čias, v ktorých je Chile v zásade stabilnou demokraciou štandardného typu, si získal široké zázemie.

Za priekopníkov extrémneho metalu v krajine možno považovať thrash/deathmetalových PENTAGRAM, ktorých aktivity neprerástli rámec undergroundových nahrávok, šírených však do celého sveta. Oficiálny dlhohrajúci album ani nemajú, začali v roku 1985 a mali veľa páuz. Ich gitarista Anton Reisenegger je v súčasnosti o.i. členom „hviezdneho“ grind/metalového telesa LOCK UP.

Nasledovali ich deathmetaloví TORTURER a svojho času známi TOTTEN KORPS. (Ktorých nie najhorší temný surový death metal prinajmenšom v jednom texte koketoval s dosť veľkými hovadinami, ale povedzme že v Južnej Amerike isté veci nezažili a chápu ich po svojom. Brazílski HOLOCAUSTO si v 80. rokoch tiež zvolili image, ktorý museli vysvetľovať, pričom v ich prípade kadejaká nacistická symbolika bola myslím o dosť nevinnejším žartom.)

Death metal čílskemu extrému vládne, a rozvinutá je hlavne jeho temná a okultná vetva. DOMINUS XUL sú jej priekopníkmi, a do ešte väčšieho hudobného extrému ju doviedli DIABOLICAL MESSIAH (Rancagua), ich album „Satan Totendemon Victory“, nasiaknutý smrťou, Satanom a vojnou je ukážkou divokého rúhavého brutálneho death metalu.

Temnotou najvyššieho rangu sú UNAUSSPRECHLICHEN KULTEN (Recoleta, Santiago), majúci v diskografii okrem iných položiek aj dva nie až tak dlhohrajúce albumy, ktorých textovou náplňou je Cthulhu Mythos, a hudobne podobní MAGNANIMUS. Tých som zatiaľ inak ako na  Myspace nezohnal, ale spolu s dvoma predošlými atakujú u mňa pozíciu čílskej špičky. Tieto tri bandy sú stelesnením neľudskosti, surovosti, pochmúrnosti a atmosféry lovecraftovských vízií. K tomu undergroundová divokosť, neuhladené, prirodzené znenie, skrátka, toto sa hocikde nepodarí.

Thelema, dávne kulty a mystika boli aj ideovou náplňou už neexistujúcich SHEOLGEENA alebo stále aktívnych THORNAFIRE, ktorí sú po novom už kdesi inde, viac - menej ide o civilnejší, tak trochu sepulturovský thrash/death metal.

Zo známejších skupín sa k skôr americkému brutal death metalu prikláňajú DEFACING (La Serena), zatiaľ s dvoma albumami, prvý z nich vyšiel v roku 2005 u španielskych Xtreem Music.

Je toho samozrejme omnoho viac, a nie len v death metale – zmienku si určite zaslúžia výborní doommetaloví náladotvorcovia MAR DE GRISES či thrasheri CRIMINAL. Kov smrti je však hlavnou náplňou tohto článku, ktorý sa bude venovať trom aktuálnejším dlhohrajúcim nahrávkam z búrlivého juhu.

DETHRONER – Blind Souls

„Zhadzovači z trónu“ fungujú v prístavnom meste Valparaíso od roku 2000, základom tejto bandy však boli KRUCIFIXION, pôsobiaci v rokoch 1990 – 2000. História o nich píše ako o brutálnom death metale, nepočul som ich tvorbu, nemôžem posúdiť, do akej miery oprávnene. DETHRONER alias Mauricio Alvarez (basgitara), Armageddon (bicie, kedysi aj v podzemí kultových DOMINUS XUL), Gonzalo Astudillo (gitary), Miguel Roa (gitary) a Juan Torres (vokál), death metal hrajú celkom určite, ale nejaký vyslovený BDM to ani nie je.

Prvý album „Bringer Of Desolation“ z roku 2007 som mal, aj som si ho napočúval, ale nejaký výraznejší dojem vo mne nezanechal. V podstate síce na úrovni zahraný, ale veľmi priemerný rýchlejší death metal rúhačského štýlu, mix Štátov prvej polovice 90. rokov a Južnej Ameriky – DETHRONER tu zneli skôr ako nejaká brazílska deathmetalovka. Skrátka tomu chýbali výraznejšie momenty, obskúrnejšia atmosféra alebo také čosi. Verdikt - voľne zameniteľná banda, hrať vedia, ale za viac ako 5,5/10 proste nie.

Ubehlo päť rokov a aj DETHRONER sa vo svojej tvorbe posunuli ďalej. Album „Blind Souls“ (Australis Records, 2012) neotvára nové dimenzie death metalu a slávností, šampanského a ohňostroja sa dočká možno na domácej scéne, pre svet však DETHRONER budú skôr „len“ niečo ako celkom dobrá kapela z Chile.

„Blind Souls“ za čosi vyše 31 minút nasype deväť skladieb a treba povedať, že do albumu sa poslucháč dostáva dlhší čas, materiálu trochu trvá, kým „narastie“. Zvlášť úvodné veci najprv pôsobia ako tradičný deväťdesiatkový juhoamerický death metal s jeho typickým zvukom, štýlom hry i vokálnym prejavom. Prvý dojem môže byť niečo ako s južným temperamentom odohraná zrážka floridského death metalu – BRUTALITY, RESURRECTION, a surového európskeho thrash metalu.

Ešte pred polovicou však album začína naberať na intenzite a máme tu nadupaný death metal s viacerými úskokmi do BDM teritória tak, ako sme ho poznali v 90. rokoch. Veľa náklepov, hutný, pochmúrny zvuk a hrmiaca basgitara. Trochu MORBID ANGEL, trochu KRISIUN, veľa vlastného prístupu k týmto vplyvom.

DETHRONER sa však pozerajú aj do 21. storočia a na novinku zaradili veľa technických pasáží, vyhrávok a sólovania, pri ktorých si síce opäť spomeniete hlavne na DEATH a Floridu, lenže nejedna v súčasnosti oslavovaná „technická“ kapela čerpá z toho istého a radšej sa nestrápňuje tým, že by to popierala. Ukrátení neostanú ani tí, ktorým sa dnes už death metal bez „trilkovania“ asi ani neráta.

Hrajú to dosť nárezovo, s juhoamerickou divokosťou a temperamentom, hrubším, hranatejším zvukom, preto výsledok vyznieva aj vďaka neotesaným, staroškolským vokálom a revom dosť drsne. Vydarený nabrúsený death metal mixujúci čílsku nespútanosť s melodikou a občerstvujúcou dávkou prepracovanosti.

7/10 

Metal archives
MySpace
Facebook
YouTube

MELEKTAUS – Nexus For Continual Genesis

Potom, čo sa v roku 2002 po smrti vokalistu Dannyho Gravea rozpadli medzičasom reunionovaní DOMINIS XUL, sformovali traja bývalí členovia hydru s názvom MELEKTAUS. Tá má na konte dve demá, split s death/blackmetalovými veteránmi GORHOTH a dva albumy. Debutový vyšiel v roku 2004, aktuálny „Nexus For Continual Genesis“ až v máji 2012 u Australis Records.

Tá pauza mohla byť zapríčinená všeličím, ale ak sa pozriete hoci len na zostavy tu prezentovaných skupín, zistíte, že čílska deathmetalová scéna je personálne prepletená viac, než väčšina iných. José Luís González (basgitara), Álvaro Sequeida (bicie) a Rodolfo Sequeida (gitary, vokály) toho pomimo mali alebo majú tiež dosť – zo známejších napríklad DETHRONER či SHEOLGEENA.

V DOMINUS XUL sa hral a opäť hrá brutálny death metal so silne okultnou textovou tematikou, a tomuto zameraniu ostali verní aj MELEKTAUS – zjednodušene „brutálny peklodeath“. DOMINUS XUL však hrali infernálny močiar, ovplyvnený v prvom rade INCANTATION a príbuznými záhrobne morbídnymi klasikmi, skrátka pohľad do víru prvotného chaosu a vesmírneho zla.

MELEKTAUS na to idú z trochu iného konca a možno ich zaradiť skôr k novšej škole pekelníckych deathmetalistov. Dalo by sa povedať, že pomerne výrazne u nich víťazí rýchlosť a energia, precíznosť hrania a temná, vážna atmosféra. Do istej miery sú čílskou odpoveďou na americké pojmy HATE ETERNAL, FLESHTIZED a CHAOS INCEPTION, teda žiaci MORBID ANGEL, rozvíjajúci ich odkaz pre ďalšie generácie fanúšikov. Viacero divokých úsekov odkazuje aj na ANGELCORPSE, na druhej strane nejeden voľnejší, majestátny úsek s akousi dávnovekou melodikou robí z MELEKTAUS pomerne svojskú záležitosť.

Textová tematika sa zaoberá thelemskými mystériami a dávnymi kultúrami, napríklad egyptskou. Tu by mohol niekto hľadať aj paralelu k NILE, ale viac než hudobne je to vec myšlienkovej náplne niekoľkých textov. Zvukovo je album na prinajmenšom veľmi dobrej úrovni, takže fanúšikovia vyššie spomenutých telies, toto neobíďte.

8/10 

Metal archives
Reverbnation
MySpace
YouTube

ORATEGOD – With Love From Sinister

Táto v súčasnosti pätica sa dala dokopy v roku 1999 v hlavnom meste Santiago. Zmien v zostave si užila nepožehnane, aktuálne sú ORATEGOD Alejandro Alegria (basgitara), José Córdova (bicie), Felipe Riveros (gitary), Miguel Briones (gitary, svojho času člen TOTTEN KORPS) a Miguel „Caco“ Muñoz (vokály, a mám taký zlý dojem, že „caco“ nie je nejaké do salónu vhodné slovo).

Prvý dlhohrajúci album vydali ORATEGOD v roku 2004 po troch demách. Na druhý, „With Love From Sinister“ si počkali osem rokov. Takéto veci kapelu nikdy nepotešia, na druhej strane je to pre jej hudbu možnosť na vyzretie. Aj keď, po ôsmich rokoch vám z toho môže vyliezť aj posledný MORBID ANGEL...

V Chile však deathmetaloví hudobníci takéto sklony zjavne nemajú a preto je „W.L.F.S.“ prvoligový album z dosť hlbokého undergroundu, čo je hneď dvojnásobný dôvod na radosť. Čílski deathmetaloví extrémisti typu vyššie spomenutých UNAUSSPRECHLICHEN KULTEN alebo DIABOLICAL MESSIAH sa zvyknú vyjadrovať krátko a stručne, svoje skladby chrlia na albumoch s časovým rozsahom 25 – 28 minút, ORATEGOD ich však v tomto trhli a aktuálnych osem zásekov vysypú za 24 minút a nejaké drobné.

Z hudby ešte čosi ukrojí úvodné intro, ale štadiónové skandovanie „Jesus, Jesus...“, fanfáry a akési hrmenie vám hneď na začiatku vysvetlí, že táto skupina sa s nejakými kresťanskými doktrínami nemaže a nemá ich za nič. Hudba, ktorá nasleduje, je poriadne nadupaný, pochmúrny a presvedčivý rýchly brutálny death metal, odchovaný na 90. rokoch, takže vyslovene technické hrátky idú bokom, dôraz sa kladie na ničivosť a intenzitu.

ORATEGOD znejú ako stret KRISIUN, MORBID ANGEL, IMMOLATION a ANGELCORPSE, k tomu nejaká tá Európa v štýle DERANGED, to celé zahrané surovo, s dôrazom a priamočiaro. Hutný, ťažký zvuk, chytľavé gitarové linky, hlboký rúhačský growl, výrazná basa v štýle drvičky na kamene, skrátka uctenie si koreňov a ich aktualizácia pre 21. storočie. Okultná a mystická textová tematika, presne v duchu hudby. Mám radosť z tohto objavu. A aj ten starší album stojí za to, prinajmenšom podľa Myspace, na ktorom novšie skladby ani nenájdete. Nový zoženiete u domácich Charred Remains Records.

8/10

Metal archives
MySpace
YouTube