Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Žiadne prekvapenia. Takto krátko a pritom výstižne by sa dala okomentovať nová nahrávka od Moravákov z DARK GAMBALLE. Táto kapela patrí už dlhé roky medzi moje najobľúbenejšie skupiny z bývalého Československa a dodnes ma ani jedným svojím albumom nesklamala. Ani s aktuálnou novinkou neprišlo sklamanie, hoci absencia akéhokoľvek prekvapenia trochu zamrzela.
DARK GAMBALLE na svojej jedenástej radovke ponúkajú všetko za posledné roky overené a vypočuté - dá sa povedať, že ide o stávku na istotu. Jediné, čo sa pohlo vpred, sú spevácke schopnosti frontmana tohto zoskupenia a textová zložka. Ostatné ostáva po starom, v dobrom aj v zlom. Väčšie či menšie zmeny, ktroré sme mali možnosť sledovať v minulosti, sú preč a nadišla doba selekcie a recyklácie. Zrejme musela prísť.
V každom prípade sa tomuto problému DARK GAMBALLE postavili čelom a svoju existenciu obhájili so cťou, nielen ako skvelá koncertná skupina, ale i ako kapela, čo dokáže dokáže nahrať zmysluplný album aj varením z minulosti. Myslím, že každý z fanúšikov DARK GAMBALLE bude spokojný - tak ako ja. Aj napriek očividnej stagnácií ostáva DARK GAMALLE jednou z najosobitejších domácich kapiel a ich aktuálny nosič si určite pustím ešte mnohokrát aj po napísaní tejto recenzie.
Za vrchol albumu považujem skladbu „Netopýr“ - tá, hoci trpí na podobné nedostatky ako ostatok albumu, predsa len má čosi neidentifikovateľné naviac. Niečo, čo ma na nej viac priťahuje a teší.
Na fakt, že kapela máva na svojich nahrávkach priam skvelú zvukovú kulisu, sme si už zvykli. Preto určite nikoho neprekvapí ani to, že aj v tomto prípade je to rovnaké. Naozaj skvelá štúdiová práca kapely i zvukového majstra Staňu Valáška drží prst na tepe doby - podarilo sa im vyprodukovať nahrávku s konkurencieschopným zvukom aj k produktom tých najvychytenejších zvukových producentov.
Okrem hudobnej stopy ponúka CD aj multimediálnu. Videoklip označovaný ako kontroverzný - no neviem, možno som už znecitlivený dnešnou dobou a médiami, ale nevidím na ňom nič kontroverzné - je doplnený mp3, wallpapermi a videami z natáčania klipu i albumu.
Pekný digipack je už len čerešničkou na torte, tá poteší všetkých fanúšikov čo ešte nerezignovali na vlastníctvo hmotného hudobného nosiča. Sparťanská vonkajšia grafika je nadmieru vynahradená tou vnútornou, ako i informačným pretlakom ukrývajúcim sa vo vnútri bookletu.
1. Bon pari
2. mixér
3. Svět za dekou
4. V baru na temné straně měsíce
5. Puls
6. Taxi City
7. Vagóny
8. Na dotek
9. Ostrý
10. Vodopád
11. Netopýr
12. V písku
13. Zatím dobrý
14. Bom pari (remix)
bonusy:
• album v MP3 s texty skladeb
• videoklip Svět za dekou
• exkluzivní wallpapery
• videa z natáčení klipu Svět za dekou
• video z natáčení desky Zatím dobrý
Hned první skladba naznačuje, že u DEUS MORTEM se věci začínají měnit. Poláci posunuli svůj BM do čistějších a melodičtějších vod. Jistě, řízky se občas klepou nekompromisně, nicméně i tak je ústup do přijatelnějších sfér znát. Osobně mi to ale nevadí.
Jeden z nejvíce obskurních rituálů roku 2024. Lidé (?) okolo IMPETUOUS RITUAL / GRAVE UPHEAVAL vyrukovali s neotesaným black/death metalovým manifestem. Divokost, chaotičnost, ale zároveň i slušný skladatelský skill. Hudba dle mého gusta. Více za týden.
Timothée Chalamet sa vraj na place nechal oslovovať Bob; naučil sa hrať na gitaru a spievať ako Dylan. Film, pokrývajúci roky 1961-65, stojí na hereckom a hudobnom výkone hlavných hviezd (a na skvele zapracovaných piesňach). Inak sa do hĺbky príliš nejde.
Vtipné intro je naozaj iba začiatok skvelého zážitku, ktorý nám opäť pripravili odviazaní a radostní Švédi. Tento let do Taškentu je naozaj veľká paráda. Vzletné melódie, príjemná atmosféra - hodinka uletí ako nič. Opäť raz nesklamali!
První deska po návratu Bobby Lieblinga z vězení potvrzuje teze o starých psech a nových kousích. Pro alespoň s nějakou starší nahrávkou obeznámené jedince album moc novinek nepřinese, na druhou solidní standard temného rocku/doomu ze staré školy potěší.
Hitový generátor sice pořád pracuje, ale už se z něj bez pravidelné údržby trochu kouří. Švédové opět natahují stopáž až někam k jedné hodině a to se hlavně ke konci nahrávky už dost projevuje. Stále příjemný poslech, ale trhlinky se postupně zvětšují.
Pohrobci skvělých GLACIATION se vrací po dlouhé dekádě s půl hodinou obtížně zařaditelného post BM, který oproti původní kapele působí podstatně lyričtějším, křehčím dojmem. Zároveň je to opět výzva pro posluchače propracovat se do téhle fascinující vize.