Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pôvodne mal byť tento rozhovor o v podstate neznámej slovenskej kapele DIE PROUD, no Miroslav Moško sa ukázal byť zaujímavý aj inými vecami. Väčšinu rozhovoru sme venovali knihám a e-bookom, s ktorými narába vo svojom zamestnaní.
DIE PROUD a ich debut
Najprv sa zastavme pri zostave DIE PROUD, v podstate ide o „hviezdne“ zoskupenie – samozrejme, na slovenské pomery. Ako ste sa dali dokopy?
Hviezdna zostava? Peter Hija je na Slovensku dosť známy, to je pravda. Pôsobí v ďalších dvoch hviezdnych zostavách - GOD DEFAMER a FISHARTCOLLECTION. Obe telesá momentálne nahrávajú albumy. Roman je zas známy z DYSANCHELY a svoju popularitu si momentálne upevňuje aj s Petrom vo FISHARTCOLLECTION. Ľubo pôsobil v tzv. DK - dedinskej kapele – s názvom NYANS, ale jeho nová kapela CALL THE MASSES je už liga prvá. Ja som úplná nula.
Pred založením DP som často chodil na koncerty a fotografoval kapely, a tak som sa vlastne zoznámil aj s chalanmi a budúcim mančaftom DIE PROUD. Sadli sme si po ľudskej a hudobnej stránke, a keďže sme boli mladí ako Jaro Slávik, skúsili sme zaexperimentovať.
Až taká nula asi predsa len nebudeš, keď sa títo chlapci s tebou rozhodli spolupracovať, alebo si ich nejako uplatil?
Chalanov som, samozrejme, uplácať nemusel. Viem, že to bude znieť zvláštne, vzhľadom na dnešnú dobu, ale všetko to bolo založené na priateľskej báze. Je možné, že nikto okrem mňa a Ľuba tomu na začiatku veľmi neveril, ale myslím, že nakoniec to každého bavilo.
Ako si sa dostal k hre na gitaru?
Prirodzene som od malička inklinoval ku gitarovej hudbe. Nikdy som však nemyslel, že by som sa mohol naučiť na nejaký hudobný nástroj hrať. V rodine nemáme žiadneho hudobníka, preto som k tomu nebol nijak špeciálne vedený.
Bol to skôr prirodzený vývoj, počúval som veľa muziky a postupom času v hlave začali vznikať nápady. V momente, keď sa mi do ruky dostala gitara, chytil som ečko a naučil sa tlmiť, bolo rozhodnuté.
Vlastne som sa nikdy nenaučil hrať žiadny cover, od prvej chvíle som sa snažil pracovať na vlastných nápadoch a celý ten proces ma na tom fascinoval najviac. Gitara ako prostriedok vyjadriť sa iným spôsobom. Žiadna potreba exhibície v tom nebola. Napríklad koncertovanie - to ma nikdy nelákalo, nevidel som v tom zmysel, skôr som bol ten typ na skladanie. Sebarealizácia pre seba samého. To je aj primárny dôvod, prečo som sa hudbe venoval. Či sa to bude páčiť niekomu inému, je pre mňa už len sekundárny bonus.
Aktuálna zostava DIE PROUD ale nebola rovnaká od začiatku fungovania, nie?
To je pravda. DIE PROUD bol od začiatku koncipovaný skôr ako projekt, nie regulárna kapela. V roku 2008 som začal jamovať s Ľubom Huliačekom. Keďže Ľubo vtedy pôsobil v kapele NYANS, bral naše spoločné hranie ako bokovku.
Pridal sa k nám Peter Hutyra (MOONFOG), ktorý je multiinštrumentálne založený a sem-tam mal potrebu zabubnovať si. Zároveň sme oslovili Petra Hiju, ktorý vtedy tiež ešte pôsobil v kapele MOONFOG, či by nemal chuť skúsiť vokály, a Romana Lišku (v tom čase pôsobiaceho v DYSANCHELY) na post basgitaristu.
Všetci sme boli z jednej komunity, takže to skôr bolo založené na priateľskej báze bez vyhliadky venovať sa tomu viac ako svojim domovským kapelám. Popri nahrávaní štvorpesničkového dema došlo k personálnym zmenám v kapelách, v ktorých chalani pôsobili - Ľubo po odchode bubeníka ukončil NYANS a postavil novú kapelu, Peter Hija odišiel ku GOD DEFAMER, Roman s časťou DYSANCHELY založili FISHARTCOLLECTION.
Zároveň pre narastajúce nezhody po ľudskej a hudobnej stránke medzi nami a Petrom Hutyrom sme sa rozhodli, že to skúsime bez neho. Zohnať schopného bubeníka je však na Slovensku taký folklórny problém, preto sme sa nakoniec rozhodli pre programované bicie.
DIE PROUD vtedy začali chalani brať omnoho vážnejšie a uvažovalo sa aj koncertoch. S Ľubom sme sa slušne zohrali a aj skladateľsky to začalo mať lepšie vyhliadky.
Pokiaľ ma pamäť neklame, na debutovom albume ste pracovali dosť dlhý čas. Prečo tak dlho?
Pracovné vyťaženie jednotlivých členov aj stodvadsaťkilometrová vzdialenosť medzi nami (Trnava – Považská Bystrica) spôsobili, že materiál vznikal veľmi pomaly, a zároveň to, čo sme mali, sme sa snažili podľa našich možností a schopností čo najviac pilovať. Tým nechcem povedať, že materiál bola bomba, na ktorú slovenská scéna roky čakala. Dali sme však doň všetko, čo sme boli schopní dať. S odstupom času to, samozrejme, všetko vnímam inak, ale neberiem to ako sklamanie.
Skôr ako album uzrel svetlo sveta, ste mali na stránke napísané, že zároveň ide aj o posledný album. Prečo?
Pôvodne ani svetlo sveta uzrieť nemal. V roku 2011 moje dlhodobé problémy s pravou rukou nabrali taký rozmer, že som nedokázal ďalej pokračovať v hraní na gitare.
Za počítačom trávim vďaka práci aj desať-dvanásť hodín denne. Nedostatok aktívneho pohybu v tom období spôsobil, že som si uhnal chronický problém nie nepodobný karpálnemu tunelu - doteraz však neviem správnu diagnózu. Snažil som sa to riešiť návštevami špecialistov, ale ruku sa mi nepodarilo dať do takej formy, aby som mohol ďalej aktívne hrať.
Bolesti krčnej chrbtice a vystreľujúca bolesť v ruke po skúškach boli také neznesiteľné, že sme si v roku 2011 povedali, že je koniec. A keďže skladanie sme mali na starosti my s Ľubom, existencia DIE PROUD už ďalej nemala zmysel.
Ale ako vidno z existencie vášho debutu, tak ste to predsa len celkom definitívne nevzdali.
Pri jednom našom spoločnom stretnutí niekto navrhol, že by sme aspoň to, čo bolo zložené a dotiahnuté do absolútneho konca, mohli nahrať, nech máme nejakú spomienku. Slovo dalo slovo a začiatkom roku 2012 sme začali nahrávať, a to pekne klasicky – DIY metódou.
Programovanie bicích zabezpečil Rado Török. Midi základ a prednahratie gitary na klik dostal od nás, prebehol to cez Drumkit From Hell, potom to prepracoval a podklad poslal naspäť. Nato Ľubo nahral všetky partie gitár a Roman basu. Dlhý čas zabrali vokály, keďže sme sa z Petra snažili dostať maximum.
Takže ty si už gitary ani len neskúšal nahrávať?
Nie. V tej dobe som už ani žiadnu gitaru nevlastnil. Nemohol som už hrať a nechcel som si robiť výstavku vecí, ktoré nemôžem používať. Nepotrebujem odkladať niečo, čo by mi pripomínalo uzavretú kapitolu.
V momente, keď som vedel, že už si asi nikdy nezahrám bez toho, aby som nemal bolesti, predal som komplet celu výbavu a peniaze zainvestoval naspäť do fotenia. Jedna aktivita výmenou za druhú. Nedokážem len tak sedieť so založenými rukami.
Aby to nevyznelo len tak jednoducho, samozrejme, toto všetko bol proces, ktorý som si dopredu premyslel, a áno, nebolo to ľahké. Hudbu stále milujem, hoci sa jej opäť venujem iba pasívne.
A čo fotenie?
O fotení sa mi paradoxne rozpráva asi najťažšie, ale platí to isté, čo pri hudbe. V roku 2002, ešte počas vysokej školy, som si kúpil svoju prvú zrkadlovku a odvtedy sa fotografia stala súčasťou môjho života.
Venujem sa hlavne tej portrétnej, pretože človek je pre mňa z estetického hľadiska asi tým najzaujímavejším objektom.
Na albume vidím na fotkách len štyroch ľudí, ale keď dobre čítam, tak DIE PROUD tvorí(la) pätica muzikantov, nie?
Rada Töröka berieme ako piateho člena kapely, keďže programoval bicie, robil sample a mal na starosti mix a mastering finálneho CD.
Poznal som ho z jeho projektu PTAAH a páčilo sa mi, že si svojpomocne vedel všetko zmanažovať sám. Oslovil som ho preto, či by nám za menšiu úplatu nepomohol, a tým činom sa vďaka svojmu kreatívnemu príspevku k finálnej nahrávke stal piatym členom kapely.
Keďže však pochádza z Rožňavy, bolo málo pravdepodobné, že kvôli foteniu pocestujeme cez pol republiky, najmä keď Peter a Roman v tom čase bývali v Trnave. Takže chudák Rado sa nedostal do bookletu, ale predpokladám, že jemu to je aj tak jedno.
Perličkou je, že som sa s ním osobne nikdy nestretol, ale podľa správ od vesmirnilide.cz je to fajn chlapík.
Zaujal ma obal vášho albumu. Kto je jeho autorom?
Autorom obalu a celej koncepcie bookletu je Mišo Šesták. Mišo robil booklety viacerým slovenským kapelám, a keďže on vyznáva neklišéovitý prístup k tvorbe bookletu pre metalovú kapelu, voľba padla jednoznačne na neho.
Cez mail sme prediskutovali našu predstavu a Mišo ju príjemne zhmotnil. Chceli sme niečo jednoduché, čo zodpovedá nášmu estetickému cíteniu, a myslím si, že odviedol dobrú prácu. Ani Miša som nikdy nevidel, hoci sa „poznáme“ už asi štyri roky.
Fotografie kapely spáchal Tomáš Nemček v spolupráci so mnou a túto spoluprácu mi doteraz neodpustil. V každom prípade som mu veľmi vďačný, že ustúpil zo svojich požiadaviek a viac sa podriadil mojej predstave. Zneužil som ho, chudáka.
Mimochodom, nemal to byť pôvodne digipack?
Pôvodne mal, ale vzhľadom na cenu a počet CD, ktoré sme chceli dať tlačiť, sme sa rozhodli pre klasickú cestu. Väčšinu CD tak či tak každý z nás rozdá svojim priateľom a známym, takže nebol dôvod to baliť do nejakého luxusného obalu.
Nepredpokladali sme, že sa CD po vyjdení stane hitom hitparád, budeme ho baliť na tony, takže tomu zodpovedal počet vytlačených kusov.
Kto má záujem, môže si CD stiahnuť za cenu dvoch káv na Bandcampe, komu sa nechce platiť, má možnosť warez, a kto chce fyzickú kópiu, môže si ju objednať u Martina Jakubca.
Knihy – radosť i drina
Pracuješ pre firmu zaoberajúcu sa vydávaním kníh. Čo pre teba znamená pojem kniha?
To je dosť ťažká otázka. Posledných šesť rokov, odkedy som zamestnancom Ikaru, mám knihu zadelenú v dvoch kategóriách. Práca a súkromné vyžitie. Musel som sa to naučiť striktne oddeľovať, inak by sa stalo, že by som vo voľnom čase už nikdy žiadnu knihu neprečítal.
Predtým to bolo čisto len potešenie, ale keď sa ti niečo stane zároveň aj prácou, začneš sa na to dívať odlišne. Ikar vydáva komerčnú literatúru, a keďže vo firme pracujem ako človek, ktorý vyhľadáva a nakupuje zahraničné tituly a dohliada na proces výroby knihy – preklad, sadzbu, tvorbu obálky –, dá sa povedať, že som preknihovaný.
Nezainteresovaný by povedal, že to musí byť super, mať svoj koníček ako prácu...
Denne sa musím predrať cez veľké množstvo anotácii, vybrať potenciálne tituly a vzápätí zvážiť ich vydanie. Ročne mám na starosti približne osemdesiat titulov, ktoré sú v procese výroby. Zároveň mám dennodenne na „stole“ ďalšie, pri ktorých zvažujem, čo s nimi.
Keď sa ľudia dozvedia, akú prácu robím, pravidelne mi hovoria, že to musí byť romantika, čo je pravda iba čiastočne. Je to tvrdá drina a biznis ako každý iný. Keď si teda chcem vo voľnom čase niečo prečítať, musím sa viac nútiť.
Hoci mám vďaka našej distribúcii prístup skoro ku všetkým knihám, ktoré sa vyskytujú na našom trh, hrozilo, že kniha prestane byť pre mňa vzácnosť. Našiel som však riešenie, ktoré síce nie je ekonomické, ale účinné - keď si chcem niečo prečítať súkromne, idem do kníhkupectva, vyberiem si knihu, zaplatím za ňu a mám k nej iný vzťah.
Navyše deväťdesiatdeväť percent rukopisov, ktoré spracúvam, mi chodí v digitálnej forme. V súkromí môžem uprednostniť tlačenú knihu, a tak vzniká ďalšia hranica, ktorú oceňujem. V práci elektronická kniha, v súkromí nákup titulu v kníhkupectve a papier. Mentálna barlička.
Akú literatúru máš rád?
Nemám rád nejaký špecifický žáner, hoci najviac inklinujem k románu.
Máš nejaké obľúbené knihy alebo spisovateľov?
Vypichnem pár mien, ktoré pre mňa znamenajú veľa. Ruskí klasici Tolstoj a Dostojevskij, z Nemcov Hermann Hesse a Friedrich Nietzsche.
Nietzschemu som sa počas štúdia filozofie na vysokej škole venoval najviac a pokladám ho za jedného z najväčších jazykovo zdatných literátov. Na albume DP sme použili tri jeho básnické texty v skladbe „Dionysos“.
Zo súčasnej americkej literatúry je to Cormac McCarthy. Podvedome inklinujem k autorom, ktorí žili alebo žijú na hrane.
Nýče a hudobné texty
Tu by som sa sčasti vrátil k DIE PROUD. Nietzsche je v metale dosť sprofanovaný a na jeho tvorbu odkazuje veľmi veľa hudobníkov, nebál si sa, že sa týmto výberom zaradíš do šedého priemeru?
Pravda, pravda. A nielen v hudbe. Nietzsche je taký vďačný objekt. Paradoxne si ho vyberajú ľudia, ktorí o ňom v zásade nič nevedia. Pár ošúchaných výrokov, ich subjektívna predstava, čo to bolo asi za človeka, a máme tu Nietzscheho s kladivom, ktorý nemá nič iné na robote, len rúcať modly.
Chápem, že nie každý má čas a chuť spoznať jeho dielo a dať si ho do kontextu s vtedajšou dobou alebo viac spoznať jeho osobný život, ktorý bol presne na opačnej strane spektra ako jeho dielo. V každom prípade je jeho obraz pokrivený tak, ako s obľubou krivia mladí nadšenci obraz Freuda, Junga, Chee Guevaru, Lebowského a podobné intelektuálne idoly.
Na Nietzchem ma fascinoval kontrast medzi jeho osobou a dielom, ktoré zanechal. Tým, že som vybral jeho tri texty ako základ k skladbe „Dionysos“, som nemal záujem niekam sa zaradiť. Je mi v podstate jedno, čo si kto bude o tom myslieť.
Myslíš si, že sa nájde dosť poslucháčov akejkoľvek hudby, pre ktorých sú texty akýmkoľvek spôsobom dôležité?
Určite. Sú žánre, ktoré vyslovene stoja na kvalite textov. Kryla a Vysockého asi málokto počúva pre ich muzikantskú ekvilibristiku. Sú však žánre, kde je to absolútne šuma fuk a popravde, sem-tam som aj rád, že niektorým textom, napríklad deathmetalových kapiel, nerozumiem. Asi by som ich mal potom väčší problém počúvať. Tak, ako sa mi páčil najnovší album DYING FETUS, posledné, po čom som túžil, bolo nazrieť do bookletu a prečítať si ich texty.
Má vôbec v metale zmysel sa nejako hlbšie zaoberajú textami?
Závisí od kvality textu ako takého. Je pravda, že mnohé kapely majú texty len z dôvodu, že to tam tak nejak má byť. Sú však zoskupenia alebo interpreti, ktorých texty mám veľmi rád a teším sa, keď si ich môžem prečítať. Pretože kombinácia dobrej hudby a kvalitného textu pridáva ďalší bod. Napríklad Bob Dylan, Will Oldham, PROTEST THE HERO, EVERY TIME I DIE sú textovo potentní v rámci svojich možností.
Čitateľský denníček
Dobre, poďme späť ku knihám. Čo zaujímavé si naposledy čítal?
Keď sa rozhliadnem po izbe, na mojom nočnom stolíku a v jeho okolí nájdem rozčítaných asi dvadsať kníh. Chaim Potok - Polnoc starých mužov, ktorú neviem dočítať, lebo sa mi nepáči preklad. Séria Ašera Leva, ktorú prekladala pani Redlingerová, ma bavila oveľa viac, a preto som ju bol schopný aj dočítať.
Robert Service - Lenin a Francis Wheen - Karl Marx. Vcelku zábavná kombinácia.
Rok Lasicu a Marián Labuda od Štrassera. Hádam lepšie.
Chlapci z Dunajskej ulice od Satinského, Strážce sadu od Cormaca McCarthyho, COLLEGIUM MUSICUM a Pevniny a vrchy od Mariána Jaslovského. Tú poslednú nedokážem dočítať pre zlú sadzbu.
Howard Phillips Lovecraft – Volání Cthulhu, Paul Johnson – Dějiny židovského národa.
Aby sa tu ďalšie riadky nepremenili na zoznam toho, čo nestíham dočítať, iba konštatujem, že pokiaľ ide o literárny vkus, som čistokrvný bastard.
A čo knižné stálice?
Pravidelne sa vraciam ku knihám, ktoré pre mňa veľa znamenali, a momentálne som otvoril Bratov Karamazovcov a Laskavé bohyně od Jonathana Littella. Najmä posledná spomínaná kniha je pre mňa dosť nešpecifická - Francúzov veľmi neobľubujem, ale táto výnimka potvrdzuje pravidlo. Podľa mňa jedna z najzásadnejších kníh posledných desiatich rokov.
E-booky
V práci sa venuješ aj elektronickým knihám. Akú podľa teba majú budúcnosť? Podarí sa im vytlačiť z trhu klasické knihy?
Myslím si, že elektronickým knihám sa nepodarí vytlačiť tie klasické. Človek nemusí chodiť ďaleko po príklady, stačí sa pozrieť na hudobný priemysel a LP platne, ktoré zažívajú veľkú renesanciu. Istá skupina ľudí má určite tendenciu siahnuť po niečom fyzickom, čím tlačená kniha, LP platňa alebo cédečko je.
Je jasné, že digitalizácia je budúcnosť, ktorá nás čaká, ale nevidel by som to tak tragicky. V USA je momentálne pomer medzi predanými tlačenými a digitálnymi knihami 1 : 1, tlačená kniha si stále drží silnú pozíciu, jej predaj drasticky neklesá s narastajúcim predajom elektronických kníh.
V Nemecku tvorí trh s digitálnymi knihami len tri percentá a na Slovensku je to také zanedbateľné promile, že ho nemá zmysel ani spomínať. Pre slovenského vydavateľa je momentálne investícia do elektronických kníh len záležitosť prestíže a pripravenosti do budúcna.
Takže ako vidíš budúcnosť v tomto ohľade?
Na príklade USA predpovedať, čo nás čaká. Zároveň si myslím, že knižný priemysel sa poučil z chýb, ktoré spravil priemysel hudobný pri „prechode“ na digitálnu formu. Zákazníkovi ponúka hneď od začiatku možnosť legálneho nákupu niekoľkými jednoduchými krokmi aj vďaka prepojenému systému predaja a zariadenia, na ktorom zakúpený titul číta.
K celkovému úspechu prispel aj trend posledných rokov vlastniť tablet. Distribučné firmy ako Amazon alebo Barnes and Noble ponúkajú svojim zákazníkom kvalitné čítačky, prípadne hybrid medzi tabletom a čítačkou, čo prispieva k popularite elektronických kníh pre svoju praktickosť a jednoduchý prístup k obsahu, resp. nákup.
Veľkou témou je asi aj cena e-bookov.
Veľa ľudí sa sťažuje, resp. nechápe, prečo je cena e-bookov taká vysoká. Cena klasickej tlačenej knihy zohľadňuje celkové náklady na jej vydanie a môžem prezradiť, že tlač nepatrí medzi tie najvyššie. Je v nich započítaná licencia za titul, honorár za preklad, redakčné práce a výroba (sadzba, grafické spracovanie, náklady na tvorbu obálky), samozrejme, aj režijné náklady vydavateľstva. Cena musí zároveň zohľadňovať aj kúpyschopnosť zákazníkov.
Pri e-booku musí človek pripočítať ešte náklady za vytvorenie systému distribúcie a digitalizáciu, pretože text musí byť spracovaný tak, aby bolo možné napríklad zväčšovať a zmenšovať písmo, čo, samozrejme, mení pagináciu a text by sa v prípade nekvalitného spracovania mohol rozsypať.
Niektorí ľudia si myslia, že po preložení a zredigovaní sa kniha preformátuje do PDF, nahodí do systému a tým sa to celé končí. Žiaľ, nie je to tak.
Reálne by teda cena e-bookov mala byť vyššia ako cena tlačených kníh, ale keďže, ako som už spomínal, ide o investíciu do budúcna, cena sa odvíja od modelu osvojeného z krajín, v ktorých funguje trh s elektronickými knihami. Zároveň majiteľ práv limituje vydavateľa tým, že mu určuje najnižšiu možnú cenu, za akú môže elektronickú knihu predávať.
V porovnaní so svetom sú stále naše knihy – či už v klasickej, alebo elektronickej forme – relatívne lacné.
Slovenské preklady vs. české preklady
Stretávam sa s názormi, že slovenské preklady kníh nie sú také kvalitné ako české. Čo si o tom myslíš?
Začnem trošku obšírnejšie. Kúpna sila v Českej republike je oveľa väčšia ako kúpna sila na Slovensku. Je to dané počtom obyvateľstva rovnako ako vzťahom našich bratov k čítaniu. Tým nechcem povedať, že Slováci sú menej kultúrnejší národ, faktom však ostáva, že pomer predaných kníh za rok v ČR a SR je nerovný (samozrejme, v prospech ČR).
Ďalší fenomén, ktorý je vyslovene špecifikum nášho regiónu, je čítanie českých prekladov na Slovensku. Sám pochádzam z generácie, ktorá nemá problém čítať v češtine, a je pravda, že počas dospievania som prečítal viac českých ako slovenských prekladov. Je to opäť tým, že v ČR pôsobí obrovský počet vydavateľských subjektov, ktoré chrlia na trh knihy, ktoré sa dostávajú aj k nám.
Opačne to však neplatí. Ak chce slovenský vydavateľ vidieť aké-také predaje z knihy, neostáva mu iné, iba priniesť titul na trh ešte predtým, ako bude dostupné české vydanie. To spôsobuje väčší tlak na vydavateľa a najmä prekladateľa, čo sa týka rýchlosti prekladu.
Mne ako konzumentovi to ale môže byť ukradnuté.
Zákazníkovi to, samozrejme, môže byť všetko jedno, jeho zaujíma výsledný produkt, ktorý si kúpil. Ak preferuje český preklad, ktorý pokladá za kvalitnejší, je to jeho slobodný výber. Aj za cenu toho, že si priplatí viac za knihu. Je pravda, že čisto z jazykového pohľadu je čeština vhodnejšia na preklady z niektorých jazykov, prípadne žánrov.
Stačí ísť po príklad do televízie. Dabing. Áno, musím priznať, že pri mnohých filmoch je uchu príjemnejší český jazyk ako slovenský, ale je to dané aj tým, že som na českom jazyku „vyrastal“. Celkovo je naša generácia – aj generácie pred nami – ovplyvnená viac českou ako slovenskou kultúrou – televíziou, filmami, hudbou –, čo spôsobuje, že prirodzene tiahneme viac k českým ako k slovenským prekladom. Aj napriek tomu, že v mnohých prípadoch nejde primárne o kvalitu, ale skôr o určitý neracionálny aspekt daný prostredím, v ktorom sme vyrastali.
Na druhej strane si vôbec neviem predstaviť čítanie prekladu ruských klasikov v českom jazyku.
A čo tá kvalita?
Samozrejme, že niektoré preklady sú nekvalitné a zákazník by mal dať najavo, že nie je spokojný. Stáva sa to a určite je snahou každého vydavateľa eliminovať tento jav.
Viackrát sa nám však stalo, že prišla sťažnosť na preklad. Poprosili sme teda čitateľa, aby napísal zoznam chýb, a nakoniec vysvitlo, že nejde o chyby v preklade, ale o neznalosť slovenského jazyka zo strany čitateľa.
Aj napriek tebou spomínanej snahe české preklady zväčša vychádzajú skôr ako tie slovenské. Ako príklad môže poslúžiť séria kníh „Plochozem“/„Zeměplocha“ od Terryho Pratchetta, ktoré na Slovensku začali vychádzať asi s desaťročným oneskorením.
Situácia ohľadom rýchlosti vydávania kníh v SR a ČR sa z roka na rok mení. Teraz môžem hovoriť iba za seba a za Ikar, ale my sa snažíme v posledných rokoch vydávať knihy tak, aby sa slovenský preklad ocitol na trhu skôr ako český, prípadne v rovnakom čase.
Ako som spomínal, je to najmä z dôvodu prežitia. Vydať knihu tri mesiace po vydaní českého prekladu znamená odsúdiť ju vopred na neúspech. Životnosť titulu sa každým rokom skracuje, kým pred piatimi rokmi bola životnosť knihy (rozumej najväčší záujem verejnosti) pol roka, teraz sú to asi tri mesiace. Potom už sú predaje minimálne. Výnimku tvorí vianočný trh a takzvané „trvalky“ – tituly, ktoré zaznamenali veľký úspech a predávajú sa dlhodobo - napríklad séria Harry Potter.
Prachett je kategória sama osebe a možno nie celkom dobrý príklad. Fantasy je literárny žáner, ktorého cieľová skupina na Slovensku tvorí približne dvetisíc stabilných čitateľov. Pri Prachettovi je to, samozrejme, viac, ale takých autorov napočítaš na prstoch jednej ruky.
Ďalší faktor je český prekladateľ Jan Kantůrek. Odhliadnuc od toho, že Kantůrek je sem-tam nedôsledný a tá legenda o jeho prekladateľských schopnostiach sa tiež dedí z pokolenia na pokolenie, českým prekladom Prachetta, resp. skôr prerozprávaniam, vtlačil takú jedinečnosť, že mu nemožno žiadnym slovenským vydaním konkurovať.
Veľmi si vážim pána Vladislava Gálisa, slovenského prekladateľa Prachetta, ale toto bol vopred prehratý boj. Čítanie Prachetta v českom vydaní je naozaj zážitok, a ísť teda „proti“ podobnému kolosu v rámci nášho spojeného trhu sa rovná samovražde. Osobne som prekvapený, že sa o to niekto na Slovensku pokúsil.
Trilógia Pán prsteňov vyšla v češtine už niekedy v „praveku“, slovenský preklad vyšiel až vďaka uvedeniu jej filmovej verzie. Samotný slovenský preklad Pána prsteňov sa dá považovať za rovnocenný s tým českým, ale tie poslovenčené mená postáv sú hrozné. Slovenský prekladateľ sa dokonca nedržal ani slovenských verzií mien z Hobita preloženého do Slovenčiny ešte za socializmu.
Hobita som čítal ako jedenásťročný a pamätám si, že to bol slovenský preklad. Strašne ma štvalo, že v jednej pasáži si prekladateľ pomýlil trpaslíkov so škriatkami. Potom som prečítal český preklad Pána prsteňov, ale vzhľadom na vek som nebol schopný posúdiť ani kvalitu prekladu, ani poslovenčenia/počeštenia lexiky.
V každom prípade som zaregistroval diskusiu ohľadom spomínanej trilógie a opätovne platí to, čo som povedal vyššie. Je možné, že lokalizácia lexiky nebola práve šťastná a po prečítaní niekoľkých príkladov mi český preklad znie prijateľnejšie než slovenský.
Opätovne však ide o vec vkusu. Naša generácia je na to viac citlivejšia ako mladšie generácie, mali sme možnosť čítať ten aj ten preklad a posúdiť ho. Zároveň si však uvedomujem aj tlak, ktorý musel byť vyvinutý na prekladateľa, ktorý vie, že preklad knihy, na ktorej pracuje, sa bude porovnávať s prekladom českým.
Určite je už len z psychologického hľadiska pre slovenského prekladateľa lepšie, ak vie, že titul, ktorý prekladá a je taký významný, že sa okolo neho môže rozvíriť „spoločenská diskusia“, ešte nie je preložený do češtiny. To porovnávanie máme v krvi a je pravda, že český čitateľ toto absolútne nerieši, kým slovenský stojí pri tejto téme v pozore.
Spisovatelia vs. grafomani
Určite vám do Ikaru chodí dosť rukopisov.
Pôvodnú - slovenskú - tvorbu má u nás na starosti kolegyňa, ku mne sa tuzemské ponuky dostávajú buď okľukou, omylom, alebo v prípade, že si nie sme istí, či ma titul zmysel robiť.
A potom rukopis koluje v dome. V rámci vydavateľstva sa navzájom poznáme a ak treba posúdiť nejaký titul, zväčša je pridelený človeku, ktorému je daný žáner blízky.
Aký pomer, aspoň približne, z tých rukopisov tvoria kvalitnejšie veci?
S tou kvalitou to popravde nie je veľmi dobré, ale tento trend je, myslím, všade vo svete. Ponúk chodí veľa. Avšak tie, ktorými by sa malo zmysel zaoberať, je skutočne poskromne. Zo sto vecí možno jedna, možno dve, čo by stáli za uváženie. Hovorím uváženie, nie vydanie.
Problém je aj v tom, že ľudia si zväčša mýlia vydavateľstvo so školiacim strediskom, poprípade tlačiarňou. Pravidelný typ mailovej správy v rôznych variáciách vyzerá asi takto: „rad(a) by som napísal(a) knihu, ale neviem ako. Poradíte mi?“.
Skutočne nie je v silách žiadneho vydavateľstva poskytovať rady, ako napísať knihu alebo ako začať. Chýba elementárna sebareflexia, kedy človek je schopný nám ponúknuť básničky a lá skákal pes a ešte sa pritom tváriť seriózne. Alebo iný prípad, keď už v maili urobí autor v jednej vete desať chýb a následne je prekvapený, že jeho rukopis zamietneme.
Takže nie všetko skončí v koši?
Ikar pristupuje ku každému rukopisu s rovnakou vážnosťou. Máme vyhradený čas tri mesiace a do uplynutia tejto doby sa vyjadríme, či máme, alebo nemáme záujem poskytnutý rukopis vydať.
Sme samozrejme radi, že ľudia sa obracajú na nás. Podarilo sa nám už objaviť pár dobrých autorov, ktorí sa zároveň uchytili na trhu.
Ale áno, stretávam. Keďže však v tejto časti rozhovoru reprezentujem aj svojho zamestnávateľa, nerád by som sa púšťal do nejakých detailov. Môžem však povedať, že táto práca prináša aj skutočne úsmevné momenty hraničiace s humorom Monty Python.
Knižné ceny a komercia vs. kvalita
Nedávno boli na Slovensku vyhlásené výsledky dvoch knižných ocenení. Pantha Rhei Awards a Anasoft litera. V prvom prípade výhercov určila najvyššia predajnosť a v druhom prípade odborná porota. Ktoré kritéria majú podľa teba väčšiu výpovednú hodnotu?
Asi ta prvá. Jedna hovorí o predajnosti a druhá by chcela hovoriť o kvalite, čo je asi ťažko zmerateľné. Tým nechcem znižovať kredit druhej súťaže, ale, žiaľ, ako chceš odmerať kvalitu? Čísla nepustia, ale zároveň nehovoria nič o kvalite. To si však asi ale prvá súťaž za cieľ nekladie.
Už sme dosť veľkí na to, aby sme vedeli, že čo je najpredávanejšie, nemusí byť automaticky najkvalitnejšie, a zároveň to, čo niekto označí za kvalitné, môže byť bublina.
V každom prípade som rád, že stále existuje priestor pre literatúru, ktorá chce byť hodnotná.
Vydáva podľa teba Ikar skôr komerciu či kvalitnú literatúru?
Pracujem pre komerčné vydavateľstvo a je jasné, že našim cieľom je uspokojiť dopyt na trhu, ergo prinášame čitateľom to, čo chce väčšina.
Samozrejme, aj Ikar ponúka každý rok tituly, ktoré znesú tie najprísnejšie kritéria kritikov. Žiaľ, vec sa má tak, že pre väčšinu ľudí sa kniha stala iba ďalším prostriedkom konzumu, podobne ako hudba alebo film. Vždy však bude existovať aj skupina náročnejších čitateľov, a tu sa vytvára priestor pre menšie vydavateľstvá, ktoré si môžu, paradoxne, ten luxus v podobe vydávania špecializovaných titulov - napríklad knihy o dizajne, alebo úzkoprofilových žánrov ako nekomerčná pôvodná tvorba, hardcore fantasy, atď., dovoliť.
Pre potreby malého vydavateľ stačí, keď predá pár stoviek kusov. Veľký vydavateľ musí predávať tisíce. Nič by sa na tom nezmenilo, ani keby sme si jedného dňa povedali „a teraz ideme vychovávať čitateľa“. Náš priestor na trhu by automaticky obsadilo iné vydavateľstvo.
Vychovávať ľudí má hlavne rodina a škola má dať základ, niečo ako odrazový mostík, k tomu, aby sa človek ďalej rozhodoval, či mu stačí jednoduchý konzum, alebo siahne po niečom hlbšom.
Takže ak to dobre chápem, nemyslíš si, že komerčná literatúra musí byť automaticky nekvalitná?
Samozrejme nejde zjednodušovať, aj v rámci komerčnej literatúry nájdeš veľa zaujímavých a kvalitne píšucich autorov. Je len na čitateľovi, aby si určil hranice, čo akceptuje ako komerciu a čo už je pre neho „literatúra“.
King, Girsham, Hosseini, Severania ako Larsson alebo Nesbo (vlastne drvivá väčšina prekladaných Severanov), to všetko sú autori, ktorých intelektuáli budú možno odmietať, ale pritom spĺňajú kvalitatívne nároky kladené na serióznu, hodnotnú literatúru.
Až čas však ukáže, či sa budú čítať aj o povedzme pár rokov. A to platí samozrejme aj o druhej kategórii, ktorá si kladie primárne za cieľ prezentovať sa ako kvalitná.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.
Koncepčný album, zaujímaví hostia (Ian Anderson z JETHRO TULL, Joey Tempest z... EUROPE?!), návrat growlingu(!), orchester, hammondy, moogy a mellotron, obal od Travisa Smitha a veľa paragrafov. Čo sa môže pokaziť? Podľa prvých posluchov sa zdá, že nič!