EXHUMED z kalifornského San Jose sú synonymom gore metalu, pojmu, ktorý si múdro a obozretne zvolili aj ako titul svojho debutového albumu z roku 1998. Dovtedy skôr v hlbokom podzemí známa extrémna záležitosť sa tu po na odpočinok sa odobravších CARCASS ujala trónu krvavej a patologickej ukrutnosti. Ten Briti koniec – koncov opustili už albumom „Heartwork“ a tak vlastne EXHUMED súperili (a z môjho pohľadu zľahka víťazili) hlavne so španielskym kultom HAEMORRHAGE.

Američania sa takmer okamžite stali trhákom, párkrát obehli všetky kontinenty s nejakým podstatnejším extrému nakloneným publikom (vrátane toho obscénneho trutnovského), počas siedmich rokov vydali tri albumy (a zbierku coverov „Garbage Daze Re-Regurgitated“, ktorú za radový album považujte len ak sa vám naozaj chce) a nakoniec sa v roku 2005, pätnásť rokov od založenia, EXHUMED odobrali do mraziaceho boxu. Nikto nevedel dokedy tam budú, v roku 2010 však opäť prejavili známky života, a to dosť razantne, ďalší album, ktorý kázal, že anatómia je osudom, nasledoval už po roku. EXHUMED odvtedy naživo predvádzajú, že sú stále pri sile. U nás konkrétne nedávno rozsekali Collosseum, a to už aj vzorkami z nového albumu, ktorý vyšiel 6. augusta u Relapse.

Novinka „Necrocracy“ prináša deväť skladieb za tridsaťosem a pol minúty, čo znamená, že Matt Harvey a jeho kumpáni skladbám postupne pridávajú na stopáži a albumom uberajú na ich počte. V zvolenom žánri je toto asi hranica, ku ktorej sa možno púšťať, ide o veľmi svižnú a v podstate skôr priamočiaru extrémnu hudbu, kde sa nejaké „hudobné epopeje“ skladať ani nehodí. V každom prípade tu máme ďalšiu porciu plnokrvného nárezu s ich typickým rukopisom.

Netreba si nič nahovárať, EXHUMED sú prinajmenšom od debutu mohutnou poklonou majstrovstvu CARCASS a dokonca by sa dalo povedať, že vzorec ich vývoja je podobný ére CARCASS z čias „Reek...“ až „Necroticism“. Svojho času ich CARCASS opantal až tak, že odštiepenci založili IMPALED, ktorí boli/možno stále sú skoro až revivalom „mršiny“ z čias „Necroticism...“ až „Heartwork“. Je vcelku zábavné, že s novinkou „Necrocracy“ sa kruh do istej miery uzatvára. A treba vziať na vedomie, že od totálnych masakrov v štýle „Slaughtercult“ už EXHUMED upustili zrejme nadobro.

Aktuálne „gore metal“ exhumovaných pozostáva z náklepového grind/death metalu, priamočiareho death metalu klasickej školy a nejedného vybočenia k menej extrémnym metalovým žánrom. Vedie tu old school či thrash metal, ku ktorým sa EXHUMED vždy hlásili, a to nie len „džískovým“ imidžom, ale tiež nejedným klasickým coverom, zahraným naživo či ako súčasť nejakej tej nahrávky. Výsledkom je - aj vďaka zvukovej stránke – v podstate klasický, nadupaný a živočíšny death metal, kašlúci na moderné trendy a svojsky hravý. Ak ste boli na koncertoch, tak ste na týchto štyroch typoch (a piatom maskovanom kamošovi s motorovkou) mohli vidieť, že sa tým v prvom rade bavia a ani netúžia byť oslavovaní ako nejakí mimoriadni umelci či fenomenálni hudobníci.

Tak či onak sú to kompetentné hudobnícke figúry, stačí si pozrieť dlhé zoznamy ich predošlých či aktuálnych aktivít. (Že bicman Mike Hamilton je okrem iného motorom DEEDS OF FLESH, podotýkam asi fakt len pre istotu.) Na novom albume si EXHUMED ďalej bez ostychu uctievajú svojich učiteľov, pričom výrazne začierajú aj do obdobia „Heartwork“. To znamená, že vymysleli kvantum výborných melodických liniek a dlhých sólových partov, takže „Necrocracy“ vyznieva veľmi príjemne, čo je pre death metal možno až nepatričné. Pár náladových, pomalších pasáží, to predtým tiež nebývalo, ale netreba mať strach. Zúrivé klepačky s ešte zúrivejšími vokálnymi duelmi v štýle besnejúci brechot vs. zlovestný hlboký rev a growl zaplašia akékoľvek myšlienky na „vymäknutie“. A „(So Passes) The Glory Of Death“ s refrénom „sic transit gloria mortii (tuším tak by to malo po latinsky byť), so passes the glory of death“ hádže rukavicu aj zmŕtvychvstalým CARCASS, ktorých návratový album nejakí sráči ukradli tuším dva mesiace pred oficiálnym vydaním.

„Necrocracy“ celkovo je materiálom, na ktorom sa EXHUMED opäť kamsi posunuli (ale „Swansong“ nech už radšej ignorujú, treba vedieť, kedy stačilo) a nechce sa mi tu strhávať body za neveľkú originalitu, keď je jasné, že kapela to presne takto chce.