Trvalo to sedem generácií herných konzol a nespočet pokusov na všetkých platformách, ale dočkali sme sa. Zážitok, ktorý sa vyrovná návšteve A-titulu v kine, príbeh, ktorý neskĺzne k banalite a repetitívnosti – svätý grál herného priemyslu sa podarilo objaviť štúdiu Naughty Dog.

Nechápte ma zle, množstvo herných titulov ponúklo šikovné alegórie a posolstvo, presahujúce za klávesnicu alebo gamepad. Hlavne na indie scéne sa urodilo: od filozofickej skákačky „Braid“ až po domáce, čapkovské „Machinarium“ – no vždy išlo „len“ o presahy v kontexte žánru mierne pokleslej zábavy.

Fenomenálna (a opäť naša) „Mafia“ a jej pokračovanie, noir detektívka „L.A. Noire“ alebo vyber-si-svoje-dobrodružstvo konzolovka „Heavy Rain“ sa dostali blízko, ale až porovnanie s „Last Of Us“ ukázalo, koľko chýbalo.

Roadmovie s gamepadom v ruke

Postapokalyptická story o „posledných z nás“ pritom nie je dokonalou hrou po všetkých stránkach: grafika je údajne poslabšia, herná mechanika vraj neuchváti a – popravde – aj ten príbeh tu už bol, v podobe adaptácie McCarthyho „Cesty“ dokonca nedávno.

„Last Of Us“ je však natoľko kompletný a komplexný zážitok, že klasický herný štýl hodnotenia má zmysel len pre puristov. Táto v zásade obyčajná strieľačka z pohľadu spoza hlavného hrdinu funguje len ako celok. Od úvodnej „tutorialovej“ sekvencie, v ktorej sa dozvieme o náhlom vypuknutí epidémie, ktorá v priebehu pár rokov zničí ľudstvo, aké poznáme, až po drásajúci záver, v ktorom sa ukáže, že ľudskosti ešte ostalo dosť – alebo ani nie...

Skutočne, málokedy sa stane, aby „outro“ hry vyvolalo také emócie ako v prípade „The Last Of Us“. Vyvrcholenie cesty strhaného, životnými stratami ubitého pašeráka Joela a jeho „nákladu“, už v dobe postapokalyptickej narodenej Ellie, nenaštve otvorenosťou (lebo otvorené nie je) ani neprekvapí – celá hra k nemu smeruje, len to (ako hráč) podvedome nechcete.

Joel, Ellie a tí druhí

Púť Joela a Ellie vás prevedie z Bostonu cez nádherne nadizajnované lokality zničených amerických metropol a vidieka (na internete sa dá nájsť aj podarený fan art z Bratislavy), v ktorých prežívajú ľudia i v rozličných štádiách mutácie rozložené to, čo sa z nich po infikovaní môže stať. Ľudia, ktorých stretnete, sú bez výnimky „len“ zlí (i keď aj to sa niekoľkokrát ukáže ako relatívne), no predvídateľní; v počiatočnom štádiu nákazy sa nachádzajúci „runners“ sú zmätení a bezcieľne agresívni „zombíci“.

V poslednej fáze sa z infikovaného človeka stáva „clicker“ – slepé monštrum orientujúce sa pomocou echolokácie. Jediné uhryznutie znamená „reload“ poslednej pozície. Variabilita nepriateľov i lokalít (to, že je hra v zásade tunel, vôbec nevadí) prináša pestrý systém súbojov i pohybu, od „stealth“ až po ostrú paľbu zo samopalu vo všadeprítomnej atmosfére morálneho aj fyzického rozkladu.

Obzvláštnením je systém dopĺňania zásob, pre ktoré je nutné neustále skúmať a objavovať – hotové produkty, zbrane a náboje nájdete zriedka a zdravie (Joel vydrží len zopár priamych zásahov) sa automaticky nedopĺňa. Lekárničky teda treba zmajstrovať z kombinácie alkoholu, gázy a nádoby – receptu zhodou okolností identického s mimoriadne účinným molotovom.

„The Last Of Us“ je tak stálym súbojom s neistotou a - napriek tomu, že hra nie je mimoriadne ťažká - so strachom. Hra až na malé výnimky nešokuje lavínami zmutovaných nepriateľov a dáva mnoho priestoru na taktiku: v jednej zo scén musí hráč využiť snehovú búrku, v ktorej je minimálna viditeľnosť – keď sa v nej s hlavnou postavou krčí v kúte a čaká na vhodný okamih, ide o moment, ktorý dvíha tep a vytvára málokedy videné puto s protagonistami.

Starý nový svet

Na vynikajúco nadabovaných a stvárnených Joela a Ellie sa môžete pozerať ako na posledného či prvého z reprezentantov nového ľudstva. Z Joela sa 20 rokov po apokalypse stal cynik, ktorý kosenie nepriateľov vidí ako nutnosť na ceste k prežitiu a zásobám, no ani po rokoch v ňom nenašiel žiadne „potešenie“ a nie je sám. V hrách tak často videné zabíjanie, degradované na narábanie s mäsom, obsahuje v „The Last Of Us“ stále prvok abnormálnosti, vyžadovanej len a len extrémnosťou situácie a nedostatkom zdrojov.

Ellie – dieťa nového sveta – zas s Joelom objavuje ten starý: údiv počas zastávok v obchode s hračkami či platňami, prechod cez univerzitné internáty so stále polovybavenými izbami či stretnutie s tým, čo zostalo z úkrytu tajomného „Isha“ kúsok po kúsku do hry vnášajú ľudskosť, ktorá aj po dohratí rezonuje tak, ako rezonujú jednotlivé scény z vydareného filmu.

Či sa z „The Last Of Us“ stane unikátne, ojedinelé dielo alebo či bude predvojom budúceho trendu sa uvidí. To, že hra zaznamenala obrovský úspech nielen u kritiky, ale aj u hráčov, je sľubné. A ja viem, že keď môj PlayStation doslúži, bude pravdepodobne jedinou hrou, na ktorú si spomeniem.

Pod čiarou: minimalistický, akusticky soundtrack k „The Last Of Us“ má na konte Gustavo Santaolalla. Ak ste o tomto argentínskom skladateľovi a multiinštrumentalistovi nepočuli, zrejme ste (rovnako ako autor článku) neskúmali, kto má na svedomí hudbu k „Babel“, „Brokeback Mountain“, „21 gramov“, „Biutiful“ alebo „Amores Perros“. To, že Naughty Dog angažovali „áčkového“ autora je len ďalším dielikom do perfekcionalistickej skladačky, ktorou táto hra je. Tridsaťskladbové CD s hudbou k nej je úplne oprostené od bežnej sláčikovej banality a funguje aj samo o sebe. Miestami pripomenie „Dead Mana“ od Neila Younga.