Nikto z nás tu nie je na to, aby plnil očakávania iných. Táto veta z letného rozhovoru s Pištom Vandalom vo mne asi najviac rezonuje pri počúvaní nového albumu „Synovia hromu“. Tvrdohlavý prístup trojice stojacej aj za úspešnejším (hoci paradoxne extrémnejším) spolkom ČAD sa skutočne oplatil – VANDALI zaznamenávajú v roku 2013 zaslúžený vrchol svojej doterajšej kariéry.

Dávnejšie som si v bratislavskom, dnes už žiaľ nefungujúcom klube Obluda kúpil od Klausa, slávnej to postavy slovenského undergroundu, výberovku na formáte CD-R s veľavravným názvom VANDALI - „2004 – 2005“. Je zábavné počúvať hitovky ako „Poslík s pizzou“, „Učiteľka“, „Mačka“ a najmä „Číro“ a sledovať, kam sa táto kapela za pár rokov posunula, aký výrazný pokrok urobila.

Neprepočuteľný talent vybrúsený dlhoročnou drinou v malej skúšobni pri rodičovskom dome súrodencov Chrappových vo Svätom Jure, pozorné sledovanie dobrých vecí v súčasnej muzike, moderný prístup k nahrávaniu a predovšetkým typická „čandalská“ originalita – to všetko na novinke doslova explodovalo v prakticky dokonalej rock´n´rollovej podobe.

Ak našinec sleduje VANDALOV a ČAD trochu pozornejšie, musí sa pri počúvaní „Synov hromu“ usmievať nad tým, ako pozitívne vplývajú všetky tie pnutia a sympatické tvorivé konflikty v kapele na jej aktuálnu zvukovú podobu, imidž a celkovú tvár.

Pišta Vandal sa rád necháva počuť, že uznáva iba sám seba, na koncertoch iných kapiel by ste ho sotva niekedy stretli. Basia a Valér naopak často navštevujú domáci Randal či MMC, zvlášť pri veľkých zahraničných menách.

Pišta je schopný priniesť do kultovej relácie Slovenského rozhlasu „Túto hudbu mám rád“ nahrávku od Darinky Laščiakovej. Netají sa náklonnosťou k tvorbe Ivana Krajíčka, Mariky Gombitovej či dokonca ELÁNU. Rytmická sekcia VANDALOV je aj v tomto v opozícii – Valér uznanlivo prikyvuje hlavou nad kvalitami bubeníka PARKWAY DRIVE, má rád KVELERTAK, aj s Baškou boli nadšení z bratislavského koncertu MESHUGGAH.

Presne o týchto zrážkach vkusu a prístupu k hudbe je aj album „Synovia hromu“. Ostrá výmena názorov vo vzácnej rodinnej atmosfére. Bude to znieť čudne a ťažko sa to čo i len predstavuje, ale noví VANDALI znejú skutočne ako rozšafné džemovanie Ivana Krajíčka s nórskymi šialencami KVELERTAK, zaznamenané v dokonalej zvukovej kvalite.

Slovenské texty a domáce reálie ošetrené parádnym zahraničným mixom a masteringom. Skutočne si nespomínam, že by som niekedy počul lepšie znejúcu tuzemskú gitarovú nahrávku. „Synovia hromu“ režú, sekajú, hobľujú s neuveriteľnou intenzitou. Každému Pištovmu slovu je dokonale rozumieť, každú zahranú notu čisto a krásne počujete. Album hrá energicky a agresívne, súčasne však veľmi zrelo a kultivovane. Víťazí tu precíznosť v zbesilosti, taká typická pre túto svorku karpatských vlkov.

Albumu sa sotva dá vytknúť slabé miesto. Nájdete na ňom do uší bijúce hitovky („Synovia hromu“, „Distortion“, „Rasťo Smrtič“, „Pirátska“, „Starí psi“), rovnako tak čierne kone ako „Neverím!“, „Veľké veci“ či precítenú „svadobnú“ chuťovku „Zlé časy“. Tá jediná je na novinke o láske, téme takej typickej pre predchádzajúci album „Invázia“.

Pišta má tradične silnú básnickú slinu – vyťahuje z „fanánkovského“ rukáva obskúrnu postavičku thrashera a zberateľa vinylov Rastislava Smrtiča, aby vzápätí vo veľkom štýle vzdával hold legende menom Zóna A. Na Slovensku asi neexistuje nikto, kto by nemal spolužiakov či známych, ktorí v škole zarecitovali „Všetko je prázdne“ z albumu „Potopa“ z roku 1990 a šokovali tak prekvapenú učiteľku slovenského jazyka a literatúry. Vandalské „Všetko je prázdne“ je vkusným pokračovaním tejto punkovej klasiky, aj so zapojením hudobných nástrojov.

Na svoje si príde aj bubenícky dorast a obdivovatelia hry neustále sa zlepšujúceho Valéra Tornáda – je fascinujúce, ako dokáže svoje linky vylepšovať, komplikovať, cibriť a pritom si neustále zachovávať dokonalý groove.

Rokenrol je úder bez zbytočných slov, spieva sa v skladbe „Starí psi“. Bez ďalších zbytočných slov by som s pokojom v duši udelil maximálne hodnotenie najlepšiemu slovenskému rock´n´rollu súčasnosti. Pol boda si však ešte nechám v zásobe pre ďalší album pod hlavičkou ČAD. Pracovný názov „Demolačná čata“ znie totiž viac než sľubne.