Politika a hudba sú mnohokrát vzájomne prepletené, pričom v niektorých prípadoch majú tendenciu efektívne sa dopĺňať.

Od prvých protest-songov Woody Guthrieho, ktorý na svojej gitare hrdo nosil nápis „This Machine Kills Fascist“, cez kvetinovú silu hnutia hippies a jeho „predstavených“ (Lennon a co.) až k ostrým ľavičiarskym prejavom punku (Biafra), respektíve antireaganovského (antibushovského, antikapitalistického...) hardcoreu a crustu sa hudba potýkala s politikou.

Ten kto hovorí, že hudba a politika nejdú dokopy, respektíve ich striktne oddeľuje, je buď slepý, alebo žije v sebaklame.

Samozrejme, v posledných dvoch dekádach sa vynorilo aj mnoho špinavých praktík, keď sa ukázalo, že mnohé indivíduá vystupujúce ako zvrchovane apolitické takými určite nie sú (akákoľvek predvolebná kampaň, kde si dotyční schuti zahrajú, nech je vám príkladom), pričom u niektorých silná a miestami nevkusná politizácia vlastnej tvorby takpovediac pochovala niekedy skvelú hudobnú stránku (áno, milý Serj), o rôznych extrémne pravicovo orientovaných spolkoch ani nehovoriac.

Čo sa týka punku, hardcoreu, respektíve extrémnejších odnoží týchto štýlov, je už akousi samozrejmosťou, že sa to v týchto žánroch hemží politicky angažovanými jedincami, ktorí sa mnohokrát obrnia proklamáciami typu „fight the system“ a snažia sa brojiť proti homofóbii, rasizmu, fašizmu a uctievajú DIY etiku, prípadne striktný straight edge životný štýl.

Niektorí sú vo vlastnom snažení prirodzení a presvedčiví. Iní sú svojim prílišným úsilím a neznalosťou súvislostí skôr na smiech.

Predmetom dnešnej recenzie budú JUNGBLUTH z nemeckého Münsteru, ktorí sú našťastie oným prípadom veľmi vkusnej angažovanej kapely.

JUNGBLUTH však majú čo povedať najmä hudbou, vďaka ktorej si získali tisícky poslucháčov po celom svete.

Pomenovali sa po členovi antifašistického odboja počas druhej svetovej vojny, a vznikli na ruinách inej známej nemeckej bandy - uznávaných ALPINIST. Hudobne sa však od svojich predchodcov, ktorí sa prezentovali typickým európsky znejúcim neocrustom, diametrálne odlišujú.

Power trio JUNGBLUTH totiž ku koreňom pridáva hromadu iných, zaujímavých a pre hardcore nie veľmi príznačných vplyvov. Už na demokazete z minulého roka sa skupina prezentovala tak, že presne vie, čo chce povedať.

Dôkazom toho boli aj vystúpenie v Bratislave, kde prevalcovala vtedajšie hviezdy večera BIRDS IN ROW, a set na festivale FFUD v Seredi, asi jedinom svojho druhu na Slovensku, kde táto kapela JUNGBLUTH podali takisto suverénny výkon.

Čo teda robí „Part Ache“ takým výnimočným? Je to kusisko zrejme najvýpravnejšieho (pardon za výraz, ale je to tak) extrémneho hardcoreu, ktorý je momentálne na našom kontinente k dispozícii.

JUNGBLUTH svoje kompozície plné neočakávaných rytmických zvratov prepracovali do úplných detailov a napchali do nich hromadu vypätých emócií. Na jednej strane sa stretávate s totálnou coreovou agresiou, na strane druhej až post-rockovým štýlom gradovanými pasážami dodávajúcimi nahrávke ten starý známy „osudový ráz“, ktorý poznáte z nahrávok CONVERGE.

JUNGBLUTH klamú telom. Na letmé počutie sa totiž zdá, že je to len ďalší jednoduchý derivát populárnej a už aj tak dosť sprofanovanej mixáže všemožných moderných štýlov, ktoré sa vo väčšej či menšej miere objavujú snáď u každej novej kapely so značkou „core“.

Netreba veľa a títo mladíci vás presvedčia o tom, že to (1) myslia fakt vážne a (2) že tomu zodpovedá aj ich prístup ku skladbám.

Ako zistíte, tie sú miestami až progresívneho vyznenia. Podobný pocit som mal napríklad pri počúvaní Američanov PROTESTANT, s ktorými JUNGBLUTH spája predsa len viac ako len hudobný žáner a svojská lyrika.

Pre fanúšikov kapiel v súvisiacich článkoch (vpravo) povinnosť. Pre ostatných: Ak máte radi poriadne vypätú hudbu, ktorá je zároveň agresívna, ale nachádza sa v nej aj mnoho iných naliehavých emócií, tiež určite neváhajte.

(A tú politickú angažovanosť chápte ako nevyhnutný „bonus“...)