MORTAL DECAY z Audubonu v New Jersey možno nepatria medzi najskloňovanejšie pojmy americkej deathmetalovej scény, snáď medzi tými, ktorí sa o ňu zaujímajú už od konca 90. rokov. Napriek tomu, že stoja trochu v tieni známejších súčasníkov i mladšej generácie deathmetalových bánd z oblasti New Yorku a severovýchodu, ide o v rámci žánru pomerne významný spolok, ktorý na viac-menej undergroundovej pozícii zostal zrejme preto, že sa nikam netlačil a aj pri vydávaní albumov uprednostnil kvalitu pred kvantitou.

Za 22 rokov majú MD na konte dokopy 4 dlhohrajúce CD, na ktorých možno sledovať ich celkom zaujímavý hudobný vývoj. Debut „Sickening Erotic Fanaticism“ z roku 1997 prináša rýchly americký death metal so silným príklonom k brutalite, okrem iného sú tu na viacerých miestach slamové party, ktoré sa vtedy ešte len rozvíjali na základoch položených SUFFOCATION, PYREXIA alebo INTERNAL BLEEDING. Samozrejmosťou je skôr hlboký, ale dosť zrozumiteľný growling Kellyho Izquierda, ktorý v tých časoch nahradil pôvodného vokalistu Johna Paolinea. Skôr nečakaným oživením typicky amerického death metalu je množstvo melodickejších partov a sól, a celkovo je táto skoro hodinová kolekcia sympatickou nadčasovou klasikou s príjemne archaickým (na dnešnú vypulírovanú dobu) znením.

Dvojka „Forensic“ nasledovala až v roku 2002 a na post vokalistu sa tu vrátil John Paoline. MORTAL DECAY pritlačili na pílu, pokiaľ ide o extrémnosť, ide o prepracovaný brutal death metal 21. storočia, opäť bohatý na sóla a vyhrávky, a v čistom, ostrom znení vyniknú Paolineove vokály. Prezentuje sa viacerými growlovými a revanými registrami, veľmi originálne je bizarne nahalované kloktavé zrozumiteľné „grganie“ v hĺbke. Tento aj nasledujúci album vyšli u Unique Leader Records.

Do tretice všetkého dobrého, a tak na nahrávke „Cadaver Art“ z roku 2005 do mikrofónu nakladá Kevin McClintock. Po vokálnej stránke opäť niečo nového – Kevinove veľmi solídne hĺbky znejú temne a rúhavo, a v spolupráci s vyššími revanými polohami miestami vyznejú ako výrazne extrémnejšia verzia „spevu“ u DEICIDE. Hudba je rýchla, naklepaná, v podstate priamočiara, skôr akási do extrému dotiahnutá verzia 90-kového death metalu, stavajúca na ponurých, ale výrazných harmóniách a s mnohými melodickými pasážami.

Trvalo osem rokov, kým sa MORTAL DECAY vytasili s ďalším albumom. V podstate ho už svet ani veľmi nečakal, skupinu považoval skôr za veteránov, zaslúžene odpočívajúcich možno aj navždy. Zásadnej trojke – Anthony Ipri bicie, John Hartman a Joe Gordon gitary – to však zrejme nedalo. Možno títo „starší páni“ mali pocit, že kadejakým sopliakom, ktorí chcú byť novou generáciou death metalu, treba ukázať, čo ten death metal vlastne je. Aj keby tam ten zámer nebol, rozhodne sa im to podarilo.

Na kvinteto skupinu doplnili basák Monty Mukerji a vokály dostal na starosť Danny Nelson, významná figúra NYDM scény, hlavne vďaka tomu, že už takpovediac odpradávna má na starosti mikrofón u technického monštra MALIGNANCY. V takejto nadpriemerne silnej zostave a po toľkých rokoch oddychu bolo dielo na úrovni „Blueprints For Blood Spatter“ očakávanou samozrejmosťou.

Je zaujímavé sledovať, ako sa rokmi časový rozsah albumov MORTAL DECAY skracuje. Od takmer hodinového debutu sa novinka dostala na cca 31 a pol minúty. Dá sa povedať, že k tomu došlo hlavne celkovým zintenzívnením hrania, týchto desať skladieb je pri celkovej veľkej prepracovanosti naozaj riadne natlakovaných a „tesných“. Nie je tam nič navyše, absentujú aj hluché miesta. Skrátka jedno intro, pripomínajúce preslovy sestier z chirurgie či patológie na „Necroticism...“ od CARCASS, a ide sa na vec.

Na svojom štvrtom albume dali MORTAL DECAY dokopy súčasné zvukové štandardy s tým najlepším zo všetkých predošlých albumov, a výsledkom je dielo, ktoré mi tu a tam pripadá aj ako vrchol ich doterajšej tvorby. Úvod i niekoľko gitarových riffov by zvádzal k podozreniu na ovplyvnenie liverpoolskou mrcinou, ale to by bolo dosť mimo. EXHUMED, IMPALED, to áno, nepopierateľne, MD sú však inde.

Brutálny, technickejšie podaný, rýchly, útočný death metal amerického štýlu s jasným odkazom na korene v 90. rokoch a v newyorskej oblasti. Ctia sa tu tradičné hodnoty – veľa sa klepe, nezabúda sa na technické vyhrávky s výraznou, často slapujúcou Mukerjiho basgitarou. Slamming či iné umca-umca len v stopových množstvách, tu pri všetkej extrémnosti ide viac o hudbu a o vyhranie sa s jednotlivými pasážami.

MORTAL DECAY si rokmi vybudovali veľmi svojskú, patentovania hodnú gitarovú melodiku, je tam viacero momentov, aké hrávajú iba oni. Už asi dva albumy dozadu som našiel pársekundový trilok, ktorý pripomína zvučku z istého slovenského večerníčka, čo je v súvislosti s naskrze vážne mieneným death metalom zábavný, na ďalších nahrávkach obmieňaný paradox. Páni gitaristi Hartman a Gordon si radi strihnú aj takéto „kudrlinky“ a oživenia.

Zvukovo je tento navrstvený, kompozične bohatý, na surovosti i harmóniách stavajúci materiál veľmi sympatický, počuť (a obdivovať) možno gitary, basu i bicie, ktoré svojím veľmi prirodzeným zvukom prebúdzajú spomienky na časy, keď miest štúdiového čarovania bolo treba hlavne hrať. Korunou celého diela sú vokály, Danny si uvedomuje, že MORTAL DECAY je inde ako MALIGNANCY a výborne sa tomuto faktu prispôsobuje. Celkovo som s novinkou „praotcov“ veľmi spokojný.