Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Chceli by sme, aby nám u vás vyšla recenzia a rozhovor, koľko nás to bude stáť?“ písalo sa v e-maile, ktorý nedávno dostal americký časopis Decibel. Pre pobavenie ho redakcia zverejnila na internete, hoci meno skupiny si nechala pre seba.
Ale nám to prišlo do rany. Už dlhšie človek počúva, že priestor v tuzemských časopisoch Spark a Rock Hard si možno kúpiť. Respektíve, že sa to od kapiel niekedy aj očakáva. Nemá ísť o označenú inzerciu, ale takzvané „propagačné“ rozhovory alebo recenzie, ktoré z pohľadu čitateľa nemožno nijako rozoznať od bežných článkov.
V prípade slovenského Rock Hardu nám viacero skupín potvrdilo, že od nich vedenie časopisu žiadalo výmenou za článok nákup 30 kusov časopisu za 3,33 eura s tým, že výtlačky môžu predsa ďalej predať. Znie to pomerne nevinne, ale z pohľadu vydavateľa je to de facto 100 eur za článok a v ideálnom prípade aj zopár nových čitateľov.
V prípade českého Sparku sa nám do rúk dostal celý „propagačný“ plán, ktorý v sume 5 000 Kč zahŕňa inzerciu, recenziu, krátky rozhovor, zverejnenie noviniek a príspevkov na Facebooku a Twitteri.
Napadlo nám situáciu preveriť. Ako bonus sme chceli zistiť, či sa dá kúpiť aj to, že redaktori budú písať pozitívne.
Napísali sme do redakcií Sparku a Rock Hardu. Vytvorili sme fiktívnu e-mailovú schránku, požičali sme si identitu dnes už nefungujúcej slovenskej metalovej skupiny (snáď nám jej členovia odpustia) a vymysleli sme si príbeh o tom, ako sa vracia na scénu, práve dokončuje nový album v spolupráci so zahraničným producentom a chcela by ho spropagovať.
Žiadne chodenie okolo horúcej kaše: Kapela má pochybnosti o účinnosti bežnej inzercie, koľko by stál taký „priateľský“ rozhovor alebo recenzia?
Odpoveď Michala Pařízka, vedúceho marketingu Sparku, prišla ešte v ten deň. Nepôsobila dojmom, že by situácia vybočovala z redakčnej rutiny.
„Bohužel, s místem je to dost špatné, na desítky nových desek se nedostane. (...) Máme vymyšlenou takovou kampaň pro menší kapely a promotery, která je rozplánovaná na několik měsíců tak, aby obsahla kompletní pokrytí našeho časopisu.“
Pařízek nám ponúkol tento plán za 5 000 Kč s tým, že bežná cena pri náklade Sparku je vraj 30 000 Kč:
Ešte zaujímavejší bol však dodatok jeho e-mailu: „Samozřejmě, je také možné domluvit se na redaktorovi, který by vaše album hodnotil, případně dělal rozhovor.“
Niežeby nám už toto nestačilo pre účely nášho článku, ale neodolali sme myšlienke posunúť celú vec ďalej. Pařízka sme sa spýtali na príklady kúpených článkov, aby sme vedeli, s čím máme ako kapela rátať, a poprosili sme o odporučenie konkrétneho redaktora.
„Boli by sme neradi, keby články nedajbože vyzneli nakoniec zle,“ napísali sme v e-maile, čo snáď muselo rozosmiať aj pána Pařízka. Ale zachoval sa ústretovo. „To samozřejmě chápu, to nechce nikdo.“
Ako príklad nám poslal kópiu „kúpeného“ rozhovoru redaktora Jiřího Štrauba so skupinou BIKKYNI SHOP, ktorý vyšiel v časopise, a takisto link na jeho neskrátenú verziu na webe.
Rozhovor vyzerá štandardne a má štandardnú úpravu. Označený ako inzercia nikde nie je. Náznaky kritického odstupu redaktora sme v ňom takisto nenašli, naopak, zo skupiny sa tešil. „Můžeme se v něm těšit na něco speciálního. (...) Můžeme se těšit na nějaké tour na podporu desky?“
Kúpený rozhovor s Bikkyni shop
Nedali sme pokoj. Pri zaslaní objednávkového formuláru sme pána Pařízka slušne (drzo) požiadali o to, či by nemohol do našej zmluvy zahrnúť aj kladné ladenie článkov. Plus by sme v nej chceli meno alebo okruh mien redaktorov, ktorí si nás vezmú na starosť. „Viete ako, je lepšie mať to čierne na bielom.“
Nateraz sme však museli zostať sklamaní. Dohodnúť si v zmluve ovplyvnené články je háklivejšie ako pri ústnej dohode.
„Nedovedu si představit, že bychom s vám udělali nejaký negativní rozhovor, to určitě ne. (...) Pokud jde o recenzi, jistě chápete, že tohle je opravdu velmi osobní věc, není možné nutit redaktory k tomu, aby napsali pozitivní nebo naopak negativní recenzi.“
Pán Pařízek teda do zmluvy vložil iba to, že negatívny určite nebude rozhovor sprístupnený na webe. Prečo ustúpil práve pri webe, nevieme.
Stačilo však počkať niekoľko dní, Sparku viac neodpisovať a náznak toho, čo sme chceli, prišiel aj sám. „Mluvil jsem s redaktorem (pozn.: podľa predošlej komunikácie ide o Boba Zelenku), recenze nebude negativní, je to fanoušek.“
Takže redaktorov síce „nemožno nútiť k tomu, aby napísali pozitívnu alebo negatívnu recenziu“, ale nejako tú negatívnu recenziu predsa len vylúčiť ide.
Spomeňme, že redaktorovi sme žiadne ukážky nového albumu neposlali (lebo neexistuje), hoci sme mali pokušenie ukradnúť nejakú anonymnú nahrávku zo sveta a vydávať ju za svoju. Alebo predhodiť Sparku kultový album FLUSSOR „Bukovyna v plamenech“. Schválne, že čo by sa stalo.
Spark nás uspokojil a slovenský Rock Hard sme už nehnali tak ďaleko.
Rovnako ako iné kapely, ktoré sme oslovili, aj my sme dostali od Petra Franeka, šéfredaktora Rock Hardu a šéfa vydavateľstva Metal Age, ponuku na „propagačný“ rozhovor v cene 30 kusov časopisu za 3,33 eura. Franek pridal do kópie tohto e-mailu aj adresy zástupcov šéfredaktora.
Pri rešerši pre tento článok sme narazili na náš starý rozhovor s Franekom, ktorý mal titulok „Poctivosť nejde kúpiť“. Nuž, tak asi ide.
Zdroj z prostredia redakcie nám povedal, že takúto ponuku na rozhovor v Rock Harde v minulosti prijali skupiny TRIBE, PYRIT a INFERNO. Samotné skupiny sme nekontaktovali. To, prečo niektorí hudobníci podobnú ponuku zoberú, možno zodpovie niekto iný ako my.
Aký je rozsah problému Rock Hardu a do akej miery jeho neveľký náklad skupujú práve kapely, nevieme. Ak náhodou patríte medzi jeho čitateľov, možno budete odteraz pri listovaní opatrnejší. Alebo vám to začne vadiť.
S ovplyvniteľnosťou alebo nepoctivým označovaním majú problém aj niektoré významnejšie médiá, než sú hudobné časopisy. To však neznamená, že ide o problém, ktorý možno donekonečna prehliadať.
Pýtať si od kapiel peniaze za zverejnenie článku je legitímne, iba ak je taký článok náležite označený ako inzercia. V opačnom prípade ide o zavádzanie čitateľa.
Ak sú navyše redaktori ochotní za peniaze podliezať vlastné štandardy a písať v rozpore s vlastným presvedčením, nezaslúžia si dôveru. Bohužiaľ pre nich, práve o dôvere a o rešpekte je hudobná kritika predovšetkým – hoci aj amatérska.
Ak by vydavatelia časopisov chceli argumentovať, že situácia na trhu je zlá, peňazí je málo a musia si nejako poradiť, nech si najprv zodpovedajú otázku, kto ich bude čítať, keď opakovane podkopú základy seriózneho fungovania. Pretože odpovede na ťažšie otázky, ktoré niekde určite vyvstanú (čo všetko je kúpené? kam až siaha autocenzúra?), sa budú hľadať ťažšie.
Nasypme si popol na hlavu aj my, že sme sa dosiaľ nepridali k niektorým zahraničným médiám, ktoré buď neprijímajú ani akreditácie na koncerty, alebo v reportážach uvádzajú, že akreditácie prijali. Je to mierne iná téma, keďže redaktor má väčšinou aspoň aký-taký záujem koncert vidieť a organizátor získa reklamu vopred, ale pri cenách lístkov v desiatkach eur už nejde o maličkosť.
To, že akreditácie vyvolávajú rozpory, koniec koncov potvrdzuje aj malý incident z roku 2006, keď nám spoločnosť Pragokoncert odmietla ďalej udeľovať akreditácie na jej koncerty po negatívnej reportáži z festivalu Masters of Rock. Či odvtedy píšu iné médiá o koncertoch Pragokoncertu pozitívnejšie, keď im akreditácie zostali, nevieme. Bolo by zaujímavé pozorovať to.
Pre zatiaľ však ostaňme pri záväzku, že pri všetkých reportážach na Metalopolise odteraz nájdete upozornenie, ak sa stane, že ich písal redaktor s akreditáciou. Mrzuté zostanú zhruba rovnako.
Článok vyjadruje postoj redakcie.
Autor pracuje v denníku SME, v rokoch 2005 až 2010 spoluviedol koncertnú agentúru Apocalypse, v roku 2010 prispieval aj do časopisu Rock Hard.
Sofistikovaně maluje, točí vtipné filmy, v MORTAL CABINET zanechal výraznou stopu, ze Slavíka ho vyhodili, páč jeho světem je hardcore rap. A je z Rumburku, což leccos vysvětluje! Když šel pro talent, Marty si nabral hrstě. Zase ho ukázal, zpíčenec jeden.
Polámaný disharmonický death metal jedou už patnáct let a jsou v tom velmi dobří. Nová deska z trendu nevybočuje. Navíc jí hrozně moc sedne produkce od newyorského čaroděje Colina Marstona. Pro fanoušky všech extrémních podivností povinnost.
Slovenskočeský SUMAC po dietě. Zdaleka ne tak zatěžkaný a hlomozný, ale podobný ve svém zrodu i žánrových mantinelech. Bažinatý projekt nahrávaný v Soulkostele, jdoucí naproti znervózňujícím noise-ambientním plochám i zajímavé riffařině.
Zajímavá záležitost z Řecka, jež pro svou melodičnost má blíže k extrémní gotice než k black metalu, ke kterému se hlásí. Jasně, je tam jen mužský vokál s projevem vyvrhnutého pajšlu, ale ty temné melodie mají ponurou podmanivost.
85 minut soustředění. Plně rozkrýt tuhle náročnou a současně velmi inteligentně poskládanou nahrávku ještě potrvá týdny. Extrémní black/death s neprostupnou atmosférou rozpínající se od PORTAL až někam po ULCERATE. Hluboká, zcela pohlcující záležitost.
Mnoho předchozích alb mi uniklo a ta stará už si nevybavuji, možná proto mi „Darkanakrad“ přijde jako podařený materiál na pomezí melodického death metalu a folku. Určitě je to zábavnější a živelnější než novinka z podobného rybníka lovících ENSIFERUM.
Dát si ve Skandinávii na obal Preikestolen je stejné, jako kdyby našinec použil fotku Řípu nebo Trosek. Za otřepaným obalem se však skrývá zasněná prog-rocková záležitost. Jsou to působivé, a přitom nevtíravé melodie, kde významnou roli hraje piano.