Dáme si exkurziu do prehnitého sveta absurdných krvákových vízií, častého brutálneho deathmetalového minimalizmu, dupania, mliaždenia a celkového extrémneho hovadna. Keďže si v slam brutal death metale vyberám, lebo totálnu textovú debilitu v týchto veciach netolerujem rovnako ako babrácku hudbu – slam nie je synonymom pre technickú a kompozičnú úchvatnosť, ale tiež ho treba vedieť hrať -, prehliadka toho, čo som v posledných týždňoch uznal za vhodné priblížiť, vyzerá takto.

KYOJIN DAIGYAKUSATSU – Muhaka (2014, Amputated Vein Records, 30:02)

Toto kapitálami vysádzané je prepis loga, pojednaného japonským písmom. Použitie regionálneho folklóru miesto starej dobrej latinky nie je úplná rarita, na logá v čínskom alebo arabskom písme narazíte tiež, pokiaľ, pravda, sa vám nehnusí zadrbávať sa v „podradnom undergrounde“.

KD alias „Gigantický masaker“ je však záležitosťou Ríše vychádzajúceho slnka iba z jednej štvrtiny. Tou je vokalista Kiyo „No-kon“ Nishihara, predtým pôsobiaci v troch tu neznámych bandách, ktoré to už zhusta majú za sebou. Japonský pán mikrofónu disponuje dosť pôsobivým extrémnym BDM kanálom, asi dve základné výlevkové polohy, potom čosi, čo znie ako krákanie alebo zavýjanie v hĺbke (občas mu to možno koliduje s prasaťom) a k tomu ešte klasickejší rev. Kiyova kadencia občas pripomenie nedostižného nebožtíka z BROKEN HOPE, takže KYOJIN DAIGYAKUSATSU naberajú body aj vďaka hrdlu.

Hudobná stránka drží krok s tou vokálnou. Podiel objavnosti a doteraz nepočutého sa tu pohybuje okolo pekných 0 %, ale sme v žánri, kde sa na toto asi fakt hrá pomenej. Jedna zo skladieb sa volá „Slamming Damnation“, takže je to jasné. Zvyšok zostavy je z USA, kde Bruno Macias (basgitara) predtým hral v GUTTURAL SECRETE, Joseph Carillo (bicie) a Larry Overstreet (gitary) už majú tiež odohraté po kadejakých death metaloch a teraz sa činia aj v texasko-talianskych DEVOUR THE UNBORN, čo, ak by som dal na „archivácke“ hodnotenie, možno žiadna sláva nebude, neviem, niet času to skúmať.

Každopádne prinajmenšom KYOJIN DAIGYAKUSATSU sú na tom hudobne dobre, slammingu je tu samozrejme veľa, ale nie vždy jednotvárne ubíjajúceho, a popritom hudba obsahuje aj dostatok rýchlych a náklepových, gitarovo prepracovaných pasáží na to, aby som to nehodil do koša s nápisom „premnožené čvachtavé tupoty“. Dobrý brutálny death metal, vyhýbajúci sa primitívnosti aj v textoch, ktoré sú zjavne patrične ohavné, ale dosť posunuté smerom k nejakým krvavým japonským mýtom. Takto to môže byť, v rámci subžánru nakoniec nahrávka, ktorá potešila.

7,5/10

Metal-Archives
Bandcamp
Facebook

SEPTIC MUTAGEN – Colossal Predatory Anthropod Invasion (2014, samovydanie, 20:56)

Austrália, ačkoľvek riadne od ruky, je tiež kontinent extrému zasvätený. To tam máte samý grind, crust/grind, goregrind, popritom aj rôzne death metaly. Aktuálne zasvätené hlavne peklu, temnote a chaosu – PORTAL, IGNIVOMOUS, BEYOND MORTAL DREAMS alebo ALTARS sú pojmami, ktoré treba brať vážne -, prípadne brutalite. Naposledy zaujal projekt, dnes už skôr regulárnejšia banda PUTREFY THE LIVING, a tiež jednočlenné „teleso“ SEPTIC MUTAGEN.

Tim Reed z Dubbo v Novom Južnom Walese sa tu postaral o gitary, naprogramoval bicie a okrem vlastného grgania a grúlenia si na naspievanie pozval aj texaského kamoša Darryna Palmera (PERVERSE IMAGERY, SLAMOPHILIAC a podobné veci), aby mu naryčal piatu skladbu. Rozdiel extra nepočujem, extrémny chrochot, o ktorom ťažko povedať, či niekde nezaúradovali mašiny, je to od začiatku do konca. Celkom určite strojovosť preráža v nejednom parte naprogramovaných bicích, ale dnes podobne znie aj kopa typov, ktorí to namlátili na naozajstné bicie.

Hudobne je SEPTIC MUTAGEN veľmi surový, priamočiary, do extrému ťahaný brutal death, kombinujúci náklepy, slamming a zbustrovaný gore grind. V podstate moshpitový svinčík, mix DEVOURMENT, MORTICIAN, INTENSE HAMMER RAGE a podobných, neľudské vokály, automatický bicí guľomet, zákonom je tu jedine brutalita, ale Tim ju robí chytľavo. 99,999 % populácie ho s tým tak či tak pošle do hajzlu, pár divných jednotlivcov to baviť bude. A texty sú – pomerne nečakane – z oblasti sci-fi, to aj v Austrálii robí málokto, spomínam si akurát na zaujímavú podivnosť GIGANTIC BRAIN, mixujúcu najbesnejší guľometný (gore) grind s totálnymi vesmírnymi a inými pozoruhodnými náladovkami.

7/10

Metal-Archives
Facebook

AFFLICTIVE EMASCULATION – OSVII: Esse Deum (2013, Morbid Generation Records, 31:10)

Záhadný, zrejme jednočlenný projekt AFFLICTIVE EMASCULATION z Baskicka (to je na severozápade Španielska, ktorého súčasťou sa miestnym obyvateľom ani veľmi byť nechce) vyrukoval 26. novembra minulého roku s druhým dlhohrajúcim albumom. Bavil ma už ten prvý, o rok starší „Obscure Slam Vomition“, presne kvôli tomu „obscure“. Je totiž pravda, že AE nič iné ako slamming brutal death nehrajú, ale k nejakým natvrdlým fekal porno gore marasom majú dosť ďaleko.

Hudba tejto málo preskúmanej extrémnej entity je totiž poriadne ponurá, má peklom, záhubou a temnotou páchnucu atmosféru, je v nej schované akési plazivé krvilačné zlo nie celkom z tohto sveta, a v súčasnosti tento dojem ešte umocňujú názvy skladieb v latinčine, ktoré neveštia nič dobrého. Nahrávka má na pomery štýlu nadpriemerne dunivý, hlboký zvuk a automatické bicie sa tu podarilo „poľudštiť“ pomerne slušne, subjektívne mi hrajú lepšie než nejedna súčasná BDM banda, v ktorej na to rúbe živý ksicht.

Strašidelné intrá a sample sú zasadené do síce hlavne valivej, dupajúcej a drviacej hudby, obohatenej o klepačky, v zásade je to celé založené na klasickej „slame“, ale s atmosférou a linkami, ktoré často znejú tak, ako keby z popola povstala dávna belgická temná DM záležitosť BLASPHEREION  a začala hrať slamming brutal podľa vzoru – dajme tomu - PUSTULATED. Pár liniek je zase ako od MORTICIAN, experimentujúcich s menej krvavými, ale zato mystickejšími desivými témami, alebo od IMPETIGO v priamočiarom deathmetalovom prevedení. Na žánrové pomery je tu celkom dosť zaujímavých nápadov a riadne extrémne vokály, väčšinou v štýle píly, zarezávajúcej sa a zadrhávajúcej v niečom pevnom a nepoddajnom. Takýto slam sa dá celkom určite. Nie celkom tradičná je dĺžka niektorých skladieb, ale AE proste neberú ohľad na ľudí s poruchou sústredenia.

7,5/10

Metal-Archives
Facebook

MYOCARDIAL INFARCTION - Revitalization Of The Perniciousness (2014, Bloodcurling Enterprise, 39:40)

Začali sme s kapelou, ktorá má japonské hudrovadlo, pardon chrochtadlo, uzavrieme to pre dnešok spolkom, ktorý je japonský celý, a rovno z hlavného mesta. Takeši Funajama (basgitara), Acuši Mijata (bicie), Minoru Makita (gitary), Hiroši Tomita (gitary) a Akihiro Muto (vokály) sa dali dokopy v roku 2012, vtedy aj vydali demo s introm a dvoma skladbami, a 14. januára tohto roku im vyšiel dlhohrajúci debut. Celkom prekvapili v žánri nadpriemernou štedrosťou, skoro 40 minút, trinásť skladieb a outro, to už sa oplatí.

Slam BDM kapely vynikajú pozoruhodnou kreativitou prinajmenšom v oblasti vymýšľania názvov, toľko siahodlhých krvilačných, strašidelných či biologicky alebo fyzicky občas nevykonateľných dvojslovných kombinácií inde nájdete len ťažko. V tomto smere sa Japonci prekvapivo držali pri zemi, na druhej strane ich „Infarkt myokardu“ prebúdza spomienky na prastaré začiatky českého grindu s kapelami ako Slinivkový záchvat, Močový khameni a obzvlášť populárny Kuřecí nářez.

Toľko veselé historky, teraz ešte hudba. Obal povie celkom dosť – ak máte radi krváky a potácajúce sa agresívne osoby, ktoré by podľa prírodných zákonov mali „ležet v truhle pěkně ztuhle“, ste na správnom mieste. Koniec koncov, infarkťáci sú tu hlavne preto, že názvy skladieb prinášajú aspoň ako – tak nedebilné témy, zombies sú tiež len taká jednoduchšia zábava obyvateľstva, ale býva horšie.

Hudobne prinášajú MYOCARDIAL INFARCTION japonský pohľad na slušne zmajstrovaný slamming brutal death metal. To okrem iného znamená, že japonského v ich hudbe nenájdete zhola nič. Konkrétne tento žáner je natoľko uniformný, že snáď len podľa úrovne zvuku a hráčskych schopností viete tipovať, či je vec rovno z USA, alebo z čohokoľvek od Európy až po divočiny typu Indonézia, Filipíny a podobne.

Sme v Japonsku, zvuk tým pádom v poriadky, gitary pekne hutné, basu skoro nepočuť, čo je škoda. Bicie – miestami plechový bubienok, inde príliš tik-tak, ale zasadené sú do hudby dosť dobre na to, aby nerušili. Skladby sú klasické hojdačky a drvičky, prekladané náklepmi a častými nervne sekanými a trhanými pasážami, v ktorých napríklad gitary idú „sólo“ dlhšie, než býva zvykom. Vokálne tu máme odtok, skuhranie a rašpľovanie v hĺbkach, nejaké tie zľahka zavýjajúce linky tamže, dokonca aj takmer zrozumiteľný rev, takže ak sa bojíte monotónnej kanalizácie, nemusíte. Na slam BDM dobré.

7/10

Metal-Archives
Bandcamp
Facebook