„Hľaďte! Prichádza Antikrist! Vari nevidíte? Sú vaše oči slepé? On je z pokolenia Dan! Polštvrtého roka kraľovať bude, v Jeruzaleme bude jeho chrám! Meno jeho je šesť, šesť, šesť, Evanthas, Lateinos, TEITAN!“

Nedopadlo to nakoniec celkom tak, chrám má kdesi v nejakej jaskyni na polceste medzi Madridom a peklom, kraľuje už prinajmenšom piaty rok a jeho celé meno je TEITANBLOOD. Tých päť rokov preto, že vtedy J (bicie) a NSK (vokály, basgitara, gitary) do sveta pustili debutový album pekelnej ohavnosti, ktorá ale už predtým vyvrhla demo, dva splity a kompiláciu.

Tajomnú dvojicu mágov výraznejšie beriem na vedomie práve od debutu „Seven Chalices“(2009), ktorý bol hodinovou porciou zvrátene ponurého, pekelného a do temného šialenstva zahaleného death metalu, ale takého, v porovnaní s ktorým aj nejedna banda honosiaca sa prívlastkom „brutal“ vyznieva ako pomerne tradičná hudba.

Tu totiž išlo o atmosféry, s akými pracujú hlavne PORTAL, SONNE ADAM, MITOCHONDRION a podobní černokňazi, skombinované so živelnosťou a agresivitou povedzme aj SADISTIK EXEKUTION, akurát že austrálsky kult v porovnaní s týmto vyznieva omnoho menej hrozivo, často skôr ako rachot družiny, ktorá sa tým celým hlavne dobre baví. S bežným death metalom tu TEITANBLOOD spája snáď len v podstate klasický, rezavý, pomerne ostro kontúrovaný zvuk, korene v starej škole a fakt, že až na dve pomerne siahodlhé výnimky sú časové rozsahy skladieb v rámci štandardu zvaného „normálna pesnička“.

Jednoskladbové EP „Purging Tongues“ z roku 2011 predviedlo TEITANBLOOD na novej úrovni šialenstva, búrania bariér a a atmosféry dimenzií, ktoré by bežný ľudský smrteľník mal radšej obchádzať. Takmer šestnásťminútový besniaci vír metalového extrémizmu aj vďaka tajomným, do hudby výborne zasadeným deklamáciám v španielčine vyznieva ako zhudobnený záznam exorcizmu, temného rituálu, prípadne ako soundtrack k autodafé. O rok nato sa dočkal nového vydania na EP „Woven Black Arteries“, rozšírenom o skladbu „Sanctified Dysecdysis“, čo dokopy dalo takmer polhodinovú porciu mimoriadnej zloby.

Je rok 2014 a od 13. marca je na svete druhý dlhohrajúci album, veľmi príznačne nazvaný „Death“. Takmer sedemdesiat minút, sedem skladieb, z toho tri v dĺžke, do ktorej by bežná deathmetalová kapela namlátila štvorskladbové EP. V tomto smere s takmer sedemnástimi minútami vedie záverečná kompozícia. Hudobne ide vo veľkej miere o pokračovanie smeru vytýčeného na „Purging Tongues“ – besné a chorobné pekelné atmosféry.

V death metale španielskych  splodencov inferna počujete veľa starých čias. Napríklad CELTIC FROST, hraných s klepačkami. A v rámci atmosféry potom prirodzene aj potomka TRIPTYKON, dotiahnutého ale do extrémnej surovosti a vyváľaného v surovom, zasvinenom, akomsi „nekonkrétnom“ a práve vďaka tomu zastrašujúcom zvuku. Ten vystihuje aj čiernobiely obal, korešpondujúci so skladbou „Cadaver Synod“, hoci jej text so zábavným príbehom, napísaným cirkvou v 9. storočí, súvisí skôr okrajovo.
Keď už sme pri týchto starých časoch, povedomý rev, ktorý začujete v „Burning In Damnation Fires“, skutočne patrí Chrisovi Reifertovi (AUTOPSY).

BEHERIT, ARCHGOAT a BLASPHEMY tu hodili za hlavu zvyšky posledných zábran, CONQUEROR, DIOCLETIAN či FATHER BEFOULED vidia, že sa dá aj lepšie, INCANTATION, ANGELCORPSE a BESTIAL WARLUST majú radosť, akých pravekému zlu zasvätených bojovníkov vychovali. V roku 2014 už v tomto štýle TEITANBLOOD nejaký čas nie sú sami. Pominúc napríklad austrálsko-izraelsko-kanadský trojzubec zo štvrtého odstavca, rukavicu im aktuálne hádžu aj IMPETUOUS RITUAL alebo ESKHATON. Bez ohľadu na to prišli TEITANBLOOD so silným albumom. Rovnako monštruózny je v nasypaných víroch ako v dunivých, sólami či vyhrávkami rezaných invokáciách, alebo v pasážach s chorálmi, ktoré ani omylom nie sú nebeské.