Známy hudobný klub Collosseum hostil v sobotu večer už štvrté pokračovanie metalového minifestivalu s názvom Call For Eternity. Tentokrát aj s dodatkom Extreme, keďže na rozdiel od predošlých akcií, orientovaných skôr na melodickejšiu podobu metalu, sa táto niesla v tvrdšom a extrémnejšom duchu. Na pódiu sa vystriedali britskí BLOODWORK, domáci DISCONSOLATE a švédski PANTOKRATOR. Istou zaujímavosťou je, že oba zahraničné spolky sú ideovým zameraním zástupcami skôr okrajového kresťanského metalu, čo je tak trochu oxymoron, ale pár kapiel, ktoré s týmto zázemím hranie tvrdej hudby zvládajú, by sa našlo.

Zhruba o pol ôsmej koncert otvorili londýnski BLOODWORK, pôsobiaci na scéne od roku 2002. Na konte majú demo, EP, singel a tohtoročný debutový dlhohrajúci album „World Without End“, ktorý tvoril základ programu skupiny. Čo k nemu povedať – nuž, dajme tomu, že za dobrého zvuku znel skôr na rýchlych tempách stavajúci a často zdravo divoký a agresívny mix klasického melodickejšieho death a black metalu, snažiaci sa aj o istú prepracovanosť. Sympaticky vystupujúci frontman striedal hlboký rev s vyšším havraním vreskotom a sprievodnými vokálmi mu tu a tam pomáhali obaja gitaristi. Nebolo to zlé, ale ani nič, z čoho by bolo treba ísť do kolien, kapiel s takouto hudbou a na takejto muzikantskej úrovni sú po svete stovky, možno tisíce. Solídny priemer, aký vám z pamäte vyšumí hneď po koncerte, ale na uznanlivý potlesk asi päťdesiatky ľudí to stačilo. Istým vybočením bola akási disharmonicko-improvizovaná záležitosť, náladou pripomínajúca starodávnu „Triumph Of Death“ od švajčiarskych HELLHAMMER, ale tá je tiež skôr zhudobneným utrpením, aké si nedopriavam.

Na nasledujúci spolok sa už po druhej skladbe prišli pozrieť aj synovia hrdého Albiónu a myslím, že si ho budú pamätať. Od roku 2008 hrajúci DISCONSOLATE predviedli strhujúcu a veľmi profesionálnu deathmetalovú show skupiny, ktorá ako jedna z viacerých ďalších má proste smolu, že sa zrodila v pre veľký metalový svet skôr nezaujímavej krajine. Gitaristi Boris (ex-CONTEMPT) a Pribina (ex-BLOODRAGE), basák Marko, spevák Pišta a nový bubeník Robo Kuzma (hrá aj v známych INFER a roky býval motorom ďalších pre scénu dôležitých extrémnych bánd) sú páni hudobníci, skladatelia a svoju hudbu vedia naživo parádne „predať“. Svojský melodický, klasiku i modernu mixujúci death metal z albumu „Behind The Doors Of Perception“ (2011) sa striedal s novým materiálom, ktorý by mal vyjsť na budúci rok a môžem povedať, že na tú nahrávku sa veľmi teším, novinky zneli skrátka skvelo, neskutočne energicky, nápadito, prepracovane a vynikli v nich mnohé výborné melodické a harmonické nápady. Frontman možno v civile neohúri vzrastom, na pódiu má však ako vokalista deathmetalovej kapely dva metre, ručí, reve i kričí variabilne, dobre frázuje a s publikom – nakoniec asi osemdesiat ľudí – to vie. Ako prídavok odznela coververzia nedávno zo záhrobia sa navrátivších švédskych legiend AT THE GATES, „Blinded By Fear“ a myslím, že všetkým bolo jasné, ako Disconsolate s prehľadom „zostrelili“ iste snaživých Angličanov.

Po košickej „stávke na kvalitu“ sa už veľa očakávať nedalo, musím ale povedať, že PANTOKRATOR zo švédskeho Luvehultu sa latku podarilo ešte aj podliezť – vydržal som tri skladby, ďalej sa to nedalo. Avizovaná smrtiaca progresivita naživo vyznela ako utrápený, skôr pomalý základný death metal. Naozaj mi to pripomínalo prvé slovenské pokusy o „kov smrti“ okolo roku 1991, prípadne martinských RAMCHAT, ktorí ma onehdy fakt nepresvedčili. A veľmi úprimne poviem, že pretláčanie akejkoľvek ideológie prostredníctvom hudby či iného umenia ma už vyslovene odrádza. Byť veriaci nie je žiadna kuriozita, ale mávanie krížom či zástavou s Baránkom sa na metalový koncert proste nehodí a hlavne to tam málokoho zaujíma. U PANTOKRATOR posolstvo vysoko prevážilo nad úrovňou hudby a takéto niečo odpíše každého umelca.

Tak či onak to bola vydarená akcia, na ktorú sa bude spomínať aj ako na koncert, na ktorom košická kapela „rozobrala“ zahraničné spolky na európskom turné rozdielom dvoch tried. A to sa vždy ráta.