OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pri kapelách z „mimokresťanského“ prostredia si väčšinou pri protikresťanských témach poviem čosi ako „hooodne lacní hrdinovia ste“, zvlášť ak sa takto nadrapujú nejakí „bojovníci“ z polmesačných ríš, ktorí si na „domácu tradíciu“ radšej hudbu neotvoria. Ale povedzme že pri kapele z Japonska sa to ako-tak dá brať, svojho času tam kresťanstvo fakt nemuseli a jeho vyznávačom robili rôzne mrzké veci. Tie ale robili aj iným „delikventom“, tam na tom východe človek nemal cenu a niekedy ho neistilo ani to, že držal hubu a krok.
Prečo tento úvod – tokijskí VEIYADRA túto tému majú popri ďalších takých ako démoni, peklo, apokalypsa, deštrukcia a záhuba, proste sa v roku 2011 dala dokopy štvorica mládencov s veľmi radostným pohľadom na svet a začala hrať brutal death metal. Vokalista Akihiro Muto vám môže byť známy zo slamujúcich MYOCARDIAL INFARCTION a jeho parťákmi tu sú Reichi Tanaka (basagitara), Koyu Okayasu (bicie) a Go Shimada (gitary, ex-samurajovia GOTSU TOTSU KOTSU).
V júli 2012 vydali šesťskladbovú EP a dva roky nato na deň presne im u domácich Bloodcurling Enterprise vyšiel debutový album „Gehenna“. 12 skladieb za takmer 50 minút je nálož, akú niekto naraz nemusí zvládnuť, odporúčam však tomu dať šancu, pokiaľ je BDM chlebom vaším každodenným. VEIYADRA sa totiž podarilo urobiť zaujímavú vec – ak máte radi slam, budete si čvachtať, a ak ho zas až tak nemusíte, tiež si chrochtnete od spokojnosti. „Devourmentálneho“ džn-džn-džn je tu do vôle, ale sú v ňom celkom chytľavé gitary, a na druhej strane je toto gniavenie a dupanie vyvážené pomerne prepracovaným rýchlym zverstvom, inšpirovaným DISGORGE.
Tento mix sa Japoncom vydaril, je tam nejeden chytľavý a zaujímavý moment a k tomu aj dosť ponurej atmosféry, ktorú podporujú aj nejaké tie úryvky zlovestnej filmovej hudby. Vokálne takisto vydarená surovosť, nejaké tie kanály, vrátane starej dobrej brúsky a drvičky šutrov, nejeden „ypsilonový“ ryk, prasací iba miestami, občas mrazivo „barnesovský“, dobrá práca. Zvuk ma baví, miestami trochu rozhodený, ale chválim „neumelosť“ bicích. Nie že by to celkovo bola nová dimenzia BDM žánru, ale je to fajn.
Dobre urobený mix slamu a poriadneho BDM hrania z Japonska.
7,5 / 10
Gehenna (2014)
1st EP (2012)
Vydáno: 2014
Vydavatel: Bloodcurdling Enterprise
Stopáž: 49:33
Na BDM moc dlhe, vela albumov ma uz nedokaze udrzat v pozornosti ked maju cez 40 minut. Naj. skladba: Bones Of Misery
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.