Edguy a Kreator sa spolu nestretli na pódiu po prvýkrát. Účinkovanie v tejto kombinácii si naplno odskúšali v máji tohto roka v nemeckom Offenbachu, kde Mille a spol vystupovali ako exkluzívni hostia a zároveň kamaráti kapely okolo Tobiho Sammeta, oslavujúcej v ten deň desať rokov svojej existencie. Nie že by som priateľské vzťahy medzi oboma kapelami chcela nejakým spôsobom spochybňovať, ale dôležitým faktom okrem iného je aj to, že obidve koncertne zastrešuje - ako ináč - nemecká agentúra All Access.

Zatiaľ čo mnohí z nás dodnes ešte živo spomínajú na podarený letný koncert Gamma Ray v Detve, v krátkom čase sme mali opäť príležitosť vyraziť do, nebojím sa to povedať, momentálne najmetalovejšieho slovenského mesta a zhliadnuť dva deväťdesiat minútové koncerty vynikajúcich kapiel počas jedného večera, navyše za účasti česko-slovenských predkapiel. V športovej hale som sa ocitla dobré dve hodiny pred oficiálnym vpúšťaním publika, kde práve v trochu nervóznej atmosfére prebiehala zvuková skúška Edguy. Chalani zaodetí do teplých zimných búnd odohrali Tears Of A Mandrake, za čím nasledoval veľmi spontánny potlesk prizerajúcej sa hŕstky ľudí. To sa však nepáčilo ich manažérovi a tak sme museli priestor haly nedobrovoľne opustiť.Po skúške sa premrznutí hudobníci prišli občerstviť do šatne a potom sa hromadne presunuli do hotela, aby si pred koncertom trochu oddýchli.Ako som sa dozvedela od Amoka - hlavného organizátora, k dvom pôvodne avízovaným predkapelám pribudli ešte českí Power 5. V rámci ich zvukovej skúšky, ktorú som počúvala v zákulisí, odohrali skladbu Distant Skies z produkcie fínskych Stratovarius. Dokonalý hlas speváka ma natoľko zmiatol, že by som s kľudným svedomím odprisahala, že to odspieval samotný Timo Kotipelto.

Po osemnástej hodine halu obsadili prví metalu chtiví nedočkavci, ktorých na začiatku nažhavili už spomínaní speediari Power 5. Ich set som, žiaľ, nevidela, pretože som sa zarozprávala s Kairayom...
Ako druhí sa predstavili slovenskí Midnight Scream. Kapela, ktorá po poslednej reorganizácii zostavy vylúčila zo svojej hudby klávesy, ponúkla osviežujúcu dávku speed/thrash metalu na veľmi vysokej úrovni. Ako malá chybička krásy sa v niektorých momentoch ukázal zle počuteľný spevákov prejav, čo bolo následkom nedostatočného nazvučenia. Ľudí dostala do varu predovšetkým prebratá skladba Grinder od Judas Priest. Len škoda, že prísne vymedzených dvadsať minút tak rýchlo uplynulo. Podľa vyjadrenia gitaristu, museli prestať akurát v najlepšom. Už teraz však môžem sľúbiť, že s Midnight Scream sa na stránkach MetalManie nestretávate posledný krát...
Rozpačitým dojmom pôsobilo vystúpenie Lunatic Gods na čele s Hiraxom. Nie som si celkom istá, či death metal s prvkami gothic metalu bol tým najvhodnejším žánrom na rozpálenie publika. Ľudia by skôr prijali niečo údernejšie, svižnejšie a tak sa nečudujem, že skladby so siahodlhými intrami vzbudili prevažne vlažné reakcie. Kapela v ten večer asi nebola vo svojej koži, pretože aj v zákulisí sa správala nemastno – neslano.

Oproti poslednému koncertu sa značne vylepšili prestávky, potrebné na prestavbu pódia. Po polhodine sa hala zahalila do tmy, osvetlená ostala iba zadná stena s jaskynným motívom zdobiacim posledný album Mandrake. Na pódium postupne pribiehajú Felix, Eggi, Dirk, Jens a nakoniec Tobi, aby nás nakopli prvým songom Fallen Angells. Napriek takmer krištáľovému zvuku cítiť malé zaváhania v Sammetovom speve, tie sa však vytratia už na začiatku geniálnej Tears Of A Mandrake, mohutne oslavovanej kotlom pod pódiom. Chalani pokračujú v plnom nasadení ďalej speedovkou Babylon. Je až obdivuhodné, že po nekonečnom turné na podporu Mandrake, z Edguy stále srší také množstvo energie. Felix do bubnovania vkladá prvé posledné, Jens s Dirkom sa predbiehajú v sólach za zdatnej Eggiho asistencie a Tobi stíha „sammetovo“ spievať a pobehovať medzi ostatnými. Ako štvrtá sa dostáva na rad Land Of The Miracle, ktorá vďaka sprievodným vokálom gitaristov a basáka vyznieva rovnako fantasticky ako na albume. So skladbou The Headless Game pokračujeme v znamení albumu Theater Of Salvation, kedy Tobi do spievania zapája aj publikum. A to sa deje veľmi originálnym spôsobom, keď žiada od metalistov spievať vysoké a od metalistiek zase príliš hlboké vokály. V každom prípade nálada stúpa doslova každou sekundou. Tobi vyhlasuje, že hoci Edguy koncertujú na Slovensku po prvý krát, určite sa sem vrátia, keďže je tu také neuveriteľne úžasné publikum. Ľudia natešene tlieskajú a z muzikantov cítiť neopakovateľné nadšenie. Pharaoh poskytuje malé zvoľnenie tempa, kedy excelujú hlavne Jens s Dirkom. Počas Vain Glory Opera, ktorej refrén spievajú snáď všetci, môžeme byť aspoň my v prvých radách svedkami radujúceho sa organizátora. To, čo sa tu odohráva, sa nedá vyjadriť slovami. Je to bomba! Save Us Now nás privedie k masovo odspievanej skladbe How Many Miles. Tá zároveň znamená aj koniec hlavnej časti – čas je v ten večer naozaj neúprosný... Edguy neváhajú a vracajú sa s rovnomenným songom z Avantasie. V tej chvíli stojím priamo pod pódiom a ako zaklínadlo spievam refrén. Out Of Control doplnená o malú lekciu nemčiny a jódlovanie znamená naozajstný koniec. Keďže Tobi bude 21. 11. oslavovať dvadsiate piate narodeniny, celá hala mu zanôti Happy Birthday. Edguy miznú v zákulisí s prísľubom, že v rámci ďalšieho turné sa tu všetci zase stretneme. O tom niet pochýb!

Opäť v pohode znesiteľná polhodinka stačí na technickú úpravu pódia, nesúcom sa tentokrát v znamení obalu Violent Revolution. Mille so Samim, Christianom a Ventorom odpália vystúpenie introm The Patriarch, ktoré plynulo prejde do Violent Revolution. Zamračený Mille pôsobí po vysmiatych Edguy ako démon, strácajúci sa v temnom osvetlení a pare. Fanúšikovia skandujú rovnako ako pri Edguy a tak, našťastie, nedochádza ku konfliktom medzi speedovým a thrashovým táborom. Kreator hrajú skladby súvislo jednu za druhou, často bez uvedenia, a tak si ich nestačím všetky zapisovať. Odohrajú Previal, Extreme Aggression, People Of The Lie. Väčšinu ich vystúpenia trávime vo VIP priestore, neskôr sa presúvame bližšie k zvukárom, aby sme si vychutnali skladby ako Phobia, Pleasure To Kill, či Renewal. Vyjadrené Kairayovou terminológiou, zvuk naozaj zabíjal. Naviac bol oveľa čistejší ako vpredu. Kapela sa sústredila na skladby z obdobia osemdesiatych rokov, čím si určite prišli na svoje všetci old school thrasheri. Na ľuďoch sa začali prejavovať prvé známky únavy, tie však boli razom potlačené, keď sa Mille v rámci komunikácie s fanúšikmi, poďakoval v slovenčine. Počas poslednej štvrť hodiny sa opäť presúvame dopredu. Zaznie, myslím, ešte Flag Of Hate a na záver ako posledný prídavok, kultový Tormentor.

Úderom polnoci končí koncert, ktorý sa nezabudnuteľne zapíše nielen do našej pamäti, ale aj do pamäti nemeckých hviezd večera a ich tímu. Pretože táto akcia dopadla nad všetky očakávania.