OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Hádam je načase seriál so staršími vecami, ktoré ma zaujali, nejako ukončiť. Povedzme „cestou okolo polovice sveta“. Vzorky sú z troch kontinentov, nech je to pestrejšie.
PARASITIC EXTIRPATION – Putrid Crown (EP, 2014, Sevared Records, 20:20)
Poznáte BDM spolok ABNORMALITY z Massachusetts? Ak nie, učte sa ho spoznávať, najlepšie na nejakom koncerte. Aj keď nie je vylúčené, že po zhliadnutí vokalistky Malliky Sundaramurthy dostanete nápad urobiť isté zmeny v line-upe vašej domácnosti. Ale nie o tom som chcel. Vec je totiž taká, že Mallika má pod kontrolou mikrofón aj v ďalšej tech-BDM bande PARASITIC EXTIRPATION, ktorá štyri roky po debutovom albume „Casketless“ vydala 1. decembra šesťskladovú EP „Putrid Crown“.
Tá fanúšikov poteší šťavnatým, technicky prepracovaným a zároveň hutným, masívne znejúcim USBDM. Ani neviem, k akej známejšej bande toto celé prirovnať, miestami je to taká výrazne ľudskejšia verzia GIGAN, občas trochu menej trilkujúci ORIGIN, ale základ je predsa len v klasike, postavenej na masívnych rifoch, a do hry vstupujú aj slušné melódie. Nie náhodou je piatou skladbou v poradí cover „Buried Dreams“ od CARCASS (album „Heartwork“), ktorý oproti originálu znie hutnejšie, brutálnejšie jednak vďaka zvuku, ako aj preto, že Mallika bez ohľadu na svoje útle a mňam telesné parametre hrnie ťažký hlboký vokál, asi ako Corpsegrinder a možno aj viac. Celkovo veľmi dobrá vec, zľahka „umelecká“, a zároveň surovosť od podlahy.
8/10
https://parasiticextirpation.bandcamp.com/releases
https://www.facebook.com/parasiticextirpationband
BAALSEBUB – The Great Plague (2013, samovydanie, 11:04)
Minule tu bola o Estónsku reč v súvislosti s BEYOND THE STRUCTURE, ktorí u nás hrali v jeseni, a ak chcete vysoko kvalitný a nesterilný technický death metal, ich debutový album si iste zožeňte. Teraz pár vetami priblížim pre mňa sľubný objav z Talinnu. Kvarteto BAALSEBUB existuje od roku 2013 a hneď vtedy nahralo štvorskladbové EP, textovo hodené do tém stredovekých ukrutností. Neprekvapujúco je zverský brutal death Estóncov odrazom tvorby BRODEQUIN, a vďaka istej porcii slammingu a hnilobných gore temp aj ORCHIDECTOMY.
Oproti spomínaným majú BAALSEBUB akýsi ostrejší, rezavý zvuk, a takto je nazvučené aj extrémne hrdelné bahno, občas pripomínajúce mašinou prehnaný zvuk brúsky. Nahrávka je síce ešte z roku 2013, ale keďže vyšla v deň, kedy mám narodeniny, ide o štýl, ktorý ma baví a dúfam, že nadšenie chalanom vydrží aspoň na jeden album, je to tu.
7,5/10
http://www.metal-archives.com/bands/Baalsebub/3540372917 https://www.facebook.com/pages/Baalsebub/360917120665252
DECIMATION – Reign Of Ungodly Creation (2014, Comatose Music, 36:26)
Tureckí DECIMATION pôsobia v Ankare od roku 1999 a „Reign...“ je ich tretí album. Nahrali ho v zostave Emre Üren - gitary, basgitara, Erkin Öztürk -gitary, basgitara, vokály a Goremaster – bicie. Za zmienku stojí, že Goremaster hrával v tureckej gore/BDM legende CENOTAPH, ktorých vokalista Batu niekedy naživo u DECIMATION hosťuje. (Kapela hľadá nového stáleho vokalistu, hoci Erkin je rozhodne nadaný, chce sa však koncentrovať na gitaru, zvládať jedno i druhé naživo zas taká brnkačka nie je.) Turci na deväťskladbovej novinke ponúkajú veľmi dobrý, prvoligový brutálny death metal, ktorý je na jednej strane technicky podaný, na druhej naozaj surový a drvivý.
Prvá skladba s punkovo chrastivým úvodom (dlhoročný fór, použitý kadekým od SLAYER po PYOGENESIS) by mohol naznačiť, že pôjde hlavne o nekompromisný náklep. Nie je to však celkom tak, skoro by som povedal, že v porovnaní s predošlým albumom „Anthems Of An Emypreal Dominion“ pribudlo viac voľnejších temp (tuším piata skladba je skoro ako SIX FEET UNDER v ich lepších momentoch) a celkovo je hudba po tejto stránke variabilnejšia. Určite sa však neuberalo na celkovej surovosti, ktorá je navyše „vytunená“ temnou a dramatickou atmosférou. Viacero úsekov je na hranici slamu, ale technicky podaného, so zaujímavými gitarami, sekačkami a pískaniami, proste skôr niečo v štýle DYING FETUS. Hudobne majú DECIMATION blízko aj k starším DEEDS OF FLESH a SUFFOCATION, textovo sa zaoberajú hlavne dávnymi sumerskými mýtmi a tak celkovo dokazujú, že turecká BDM scéna možno nepatrí k tým najväčším, ale má čo ponúknuť aj ozajstným fajnšmekrom. Bonusom pre pamätníkov zlatého veku death metalu je obal od Dana Seagravea.
8/10
http://www.metal-archives.com/bands/Decimation/29434
https://www.facebook.com/DecimationTR
GORELUST – We Are Undead (2015, PRC Music, 30:46)
Vydať druhý album dvadsať rokov po debute je husársky kúsok, aký sa len tak hocikomu nepodarí. Kanadských GORELUST z Rimouski v Québecu som považoval za spolok dlhé roky ležiaci v hrobe, keď tu z ničoho nič udreli s novým albumom, na ktorom tvrdia, že sú nesmrteľní. Tajili to rozhodne dobre, ich identitu však potvrdzuje to, že aj na obale druhého albumu je klavír, k tomu výrazne viac tých, ktorí už buď mŕtvi sú, alebo čoskoro mŕtvi budú, a aj nakreslené je to precíznejšie. Jednotka „Reign Of Lunacy“ pred 20 rokmi obsahovala slušný úderný death metal súdobého kanadského strihu, ale v porovnaní s vtedajšími KATAKLYSM, CRYPTOPSY alebo GORGUTS skôr druhá liga, už si ani nepamätám, za čo som ho vymenil.
Dvojka, ktorú dali dokopy Pascal Chevrier (basa), Francis Marmen (bicie), Martin Fournier (gitary) a Jean Beaulieu (vokály), mimochodom všetci boli v kapele aj v časoch debutu, obsahuje aj s introm desať skladieb zaujímavo podaného nadupaného brutálneho death metalu s kalným staroškolským zvukom, ktorý pomerne počuteľne čerpá z USBDM východného pobrežia a New Yorku a mixuje ho s istou dávkou kanadských dramatických harmónií a mierne „kataklyzmatickou“ melodikou. Pod tým americkým vplyvom si predstavte hlavne veci ako PYREXIA, INTERNAL BLEEDING, DEHUMANIZED alebo DYING FETUS, teda agresívne rúbačky, nejaký ten klasický slam a hlboký vokál. V podstate nenápadná banda, ktorá už asi na nejaké svetoborné ambície kašle, prekvapila so žánrovo veľmi vydareným albumom.
8/10
http://www.metal-archives.com/bands/Gorelust/9212
https://www.facebook.com/gorelustband
DYING OUT FLAME – Shiva Rudrastakam (2014, Xtreem Music, 35:20)
V auguste minulého roku vydali španielski Xtreem Music vydarený kus aj na súčasné pomery dosť exotického death metalu. DYING OUT FLAME sú (dúfajme že ešte stále) z nepálskeho Káthmándú a šesťskladový materiál „Shiva Rudrastakam“ je ich debutovým albumom a zároveň zatiaľ jedinou oficiálnou nahrávkou. Filozoficky sú ponorení do hinduistickej mytológie, védickej literatúry, duchovna a podobných záležitostí, svoj štýl označujú za „Hindu/Vedic Death Metal“. Je teda pochopiteľné, že sa tu nachádza mnoho pasáží založených na tradičnej hudbe a spevoch indického subkontinentu, čím majú blízko k známym singapurským Indom RUDRA, a aj v metalovej zložke sa používajú okrem iného tradičné stupnice.
V prvom rade ale treba podotknúť, že metal tu vysoko prevažuje a DOF hrajú hutný, energický, temperamentný naklepaný kov smrti, technicky vyspelý a aj dosť brutálny. Zvlášť v náklepových pasážach prináša nálady blízke „egyptológom“ NILE a celkovo ide o vyspelé, vydarené, chytľavé a vďaka kultúrnemu zázemiu originálne dielo.
8/10
http://www.metal-archives.com/bands/Dying_Out_Flame/3540383605
https://www.facebook.com/dof.vedic
http://www.reverbnation.com/dyingoutflame
Zatím sem slyšel Decimation a Gorelust. Je to paráda, díky za tipy!
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.