Prvé, čo mi v súvislosti s novou Malmsteenovou nahrávkou napadlo bolo, aby som sa na ňu príliš netešila a pristupovala k nej skôr rezervovane. Avšak tajne som dúfala, že tentokrát to snáď také zlé ako na „War To End All Wars“ nebude. Ale aby som sa Yngwieho aj trochu zastala, treba povedať, že predchádzajúci počin z roku 2000 síce obsahoval zopár dobrých nápadov, tie však hlavne vďaka hroznej produkcii nemohli vyniknúť.

Yngwie si konečne medzi nahrávaním radových albumov doprial dvojročnú prestávku, aby na nás s o to väčšou vervou zaútočil... Ako to už uňho býva zvykom, v zostave nezostal kameň na kameni. Tomu však predchádzali obrovské zmeny vzápätí po vydaní predošlého albumu. Marka Boalsa na turné vystriedal Jorn Lande, ktorý sa však so „šéfom“ dostával do neustálych konfliktov. A tak sme sa ani nezdali a na turné sa vrátil Boals, ktorý Yngwieho sprevádzal na európskych koncertoch. Pred juhoamerickým turné sa až podozrivo potichu zo zostavy vytratil dlhoročný Malmsteenov klávesák a spolupracovník Mats Olausson. Na jeho miesto nastúpil Derek Sherinian (ex-Dream Theater) a mikrofónu sa chopil Dougie White. V takomto zložení vznikal aj „Attack!!“, s tým, že bubnov sa zhostil Patrick Johansson. Okrem toho Yngwie ako multiinštrumentalista nahral basgitarové party a Dereka okradol o väčšinu klávesových pasáží. Ako hrdo poznamenal sám autor, hudobníkom nedal absolútne žiaden priestor pre ich nápady a tým pádom sa ani neobťažoval poskytnúť ich fotky do bookletu. Darmo, všetci vedia, že pôsobiť v Malmsteenovej kapele nie je med lízať...

Prvé, čo na novom albume zaujme, je zmena vydavateľstva a síce z Dream Catcher na SPV. Žeby si Yngwie uvedomil, že nielen Japonskom je človek živý? Yngwie na nás v úvodnej skladbe vybehne s jedným zo svojich bombastických sól, ale žiadne prekvapenie sa, aspoň zatiaľ, nekoná. Sólo svojim feelingom až príliš evokuje atmosféru WTEAW. Či už „Razor Eater“ alebo druhá „Rise Up“ znamenali pre mňa predovšetkým veľké sklamanie. Skladby pôsobia nevyvážene, nehomogénne. Rytmika duní kdesi v pozadí, všetkému kraľuje až nezdravo dominantná gitara. Ešte že je tu Dougie White! Tretia skladba „Valley Of Kings“ je pre istotu natoľko nevýrazná a nezáživná, že sa v nej stráca aj inak vynikajúci Dougieho spev. So skladbou „Ship Of Fools“ sa, našťastie, všetko mení k lepšiemu. Námetom je kontrast neoklasickej nálady a našlapaného rockového tempa, na ktorého gradácii sa podieľa nielen rytmika ale aj gitara. Silným hnacím motorom je spevák Dougie White. Yngwie konečne po Mikovi Vescerovi našiel speváka, ktorý sa k jeho hudbe maximálne hodí. Dougieho presvedčivý prejav sa stáva rovnocenným partnerom pre obyčajne nadradenú Fenderu. Navyše Dougie jednotlivé skladby obohacuje špecifickým hlasovým zafarbením, takže každá vyznieva individuálne a pomerne originálne. Na prvýkrát sa však jeho špeciality nedajú postrehnúť, na to je tam až priveľa gitarových kudrliniek.

Kvalita nahrávky stúpa vďaka rýchlej a útočnej rovnomennej skladbe, deviatke „In The Name Of God“, „Iron Clad“, či takej „Mad Dog“, ktorá trochu evokuje „Bad Reputation“ z predchádzajúcej dosky. Jedenástka „Touch The Sky“ vyznieva melodicky a odľahčene vďaka klávesovému motívu. Ďalší zaujímavý moment prináša „Stronghold“, čerpajúca zo spevákovho sýteho hlasu. Skladby už pôsobia konzistentne. Neslúžia ako prostriedok na predvádzanie gitarového umenia, skôr získavajú prítomnosťou šiestich strún. Neoddeliteľnou súčasťou Yngwieho albumov sú inštrumentálky. Aj tu zrejme platí známe herakleitovské dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. A je jasné aj to, že každý deň nemôžu vznikať famózne, dych berúce kompozície typu „Black Star“, či „Far Beyond The Sun“. Napriek tomu som presvedčená, že práve inštrumentálky predstavujú stále to najkvalitnejšie z Yngwieho tvorby. Tentokrát nás obdaril hneď troma („Baroque And Roll“, „Air“, „Majestic Blue“), pričom v poslednej menovanej cítim istý odtieň „alchemickej modrej“. Možno som si to len vsugerovala, keďže k „Blue“ prechovávam rovnaký vzťah ako k vyššie spomínaným, kultovým skladbám. Ostávajú nám ešte dve čísla. „Freedom Isn’t Free“ s bluesovým nádychom šokuje zmenou speváka a vedzte, že ním je sám maestro. Nespieva vôbec zle, len si jeho hlas neviem predstaviť k inému žánru. „Valhallou“ si Yngwie pripomenul svoje vikingské korene, aspoň čo sa týka názvu. Ide asi o najchytľavejšiu skladbu z celého albumu, ktorá by sa časom mohla zaradiť k takým hitovkám ako napr. „Seventh Sign“.

Yngwie na albume „Attack!!“ ponúka svoj obvyklý štandard, čím sa najviac zavďačí milovníkom jeho vyšperkovaných gitarových sól. Veľký podiel na výsledku nesie Dougie White. Je len otázne, dokedy ho bude účinkovanie v takomto type kapely napĺňať. Yngwie by sa mal však týmto albumom poučiť a uvedomiť si, že menej je niekedy viac. Prvé tri skladby, cez ktoré sa stále nedokážem prehrýzť, totiž uberajú albumu na kvalite. Ináč by som nejaký ten bodík pridala...