Možno poznáte tie stavy, keď viete, že by ste mali ísť na koncert, lebo hrajú dobré veci, niektoré máte možnosť prvýkrát zažiť naživo štvrťstoročie a viac odvtedy, čo ich registrujete, akurát že ste aktuálne hnilí vytiahnuť päty z domu. Ja som s týmto bojoval v posledný septembrový pondelok, reku nemám náladu a podobne. Predsa len som si ale na Youtube pustil nové veci od britských thrashových hrdinov ONSLAUGHT, francúzskych thrash/death rúbačov NO RETURN, ktorých som prestal sledovať už dávno, pripomenul som si fínskych deathmetalových melodikov, otestoval libanonských víťazov Wacken Metal Battle a povedal som si, že ak zostanem doma, budem hoden titulu, s ktorým môžem akurát tak kikiríkať po Balkáne.

Kvôli povinnostiam som nestihol bejrútskych BLAAKYUM, čo zamrzí, prišiel som o zaujímavý mix Bay Area thrash metalu s takmer death-, ale aj heavymetalovými vsuvkami a blízkovýchodným etno korením. Potom ich boli vidieť v podniku, takí pomenší tmaví ľudkovia v metalových handrách. V závere koncertu sa však ešte niektorí z nich na pódiu ocitli. Pokiaľ ide o publikum, účasť zhruba v duchu „čo už sa dá chcieť od Košíc na metalovom koncerte v pondelok“, ale nakoniec sa nazbieralo asi niečo vyše sedemdesiatky platiacich, a tí urobili fajn atmosféru.

Parížskych NO RETURN si pamätám od roku 1990, to som si v Bratislave kupoval nemecký Rock Hard, v ktorom okrem recenzie bolo často vídať aj reklamy na ich debutový album „Psychological Torment“. Po dvojke „Contamination Rises“ som ich stratil z dohľadu, thrash metal predsa len u mňa urobil miesto pre extrémnejšie záležitosti, a tak ma prednedávnom celkom prekvapilo zistenie, že v podstate bez prestávky fungujú od roku 1989 dodnes a majú deväť albumov. V súčasnej päťčlennej zostave pamätá začiatky len gitarista Alain „Ali“ Clément, ostatní prišli medzi rokmi 2007 – 2016, ale hádam aj vďaka tomu nevyzneli naživo Francúzi ako veteráni, čo majú najlepšie časy za sebou, ale ako poriadne dravá smršť melodického, ostrého death metalu, mixnutého vyslovene naklepaným thrashom. Búrlivé nasadenie, vynikajúce melódie a hlbší dravý vokál kapelu posielajú do prvej ligy a NO RETURN si to v disciplíne „tvrdý melodický nárez“ môžu v pohode rozdať so severskou špičkou. Staré veci zazneli tiež a tieto ortodoxnejšie thrashovačky boli príjemným výletom do minulosti.

Keď už je reč o severskej špičke, medzi tú celkom určite patria MORS PRINCIPIUM EST z fínskeho Pori. Časy, kedy som sa melodickému death metalu venoval tak nejako podrobnejšie sú preč, ani sa to už nedá stíhať, ale prvé albumy skupiny som stihol, ani v záplave švédskych bánd žánru nebolo počúvanie fínskych kolegov nikdy stratou času, keďže Suomi spolky pochopiteľne vždy zneli trochu inak a svojsky. Môžem povedať, že naživo ma kvinteto bez problémov strhlo na svoju stranu, zvlášť v rýchlych pasážach mala melodická smrtka drajv ako DARK TRANQULLITY v 90. rokoch, dravosť a emócie, to MPE ide dobre, a v pomalších skladbách im zase lezie von typicky fínska zádumčivá náladovosť. Hudbu ozvláštňovalo vcelku hojné používanie samplov a pódiové prevedenie bolo takisto na jednotku. Skalní fanúšikovia až takí jednoznačne spokojní neboli, údajne nová tvorba nedosahuje kvalitu starých albumov, ale toto zase až tak posúdiť neviem.

Najväčšími veteránmi večera boli ONSLAUGHT z Bristolu vo Veľkej Británii, ktorí na turné oslavovali 30. výročie vydania albumu „The Force“. V tých časoch som o skupine skôr len vedel z „prepašovaných“ časopisov než by som ju počúval, a v roku 1991 to zabalila a vrátila sa až o trinásť rokov. Od tých čias k prvým trom albumom pridala ďalšie tri a dostáva sa jej viac pozornosti než v začiatkoch. Povedal by som, že právom, ONSLAUGHT prešli búrlivým vývojom, začali v roku 1982 ako HC/punk banda, ktorá sa počas pár rokov preorientovala na kvalitný thrash metal. Staré časy tu pamätajú len gitarista Nige Rocket a spevák Sy Keeler, väčšina nových členov je aspoň o jednu generáciu mladšia a za zmienku stojí, že súčasný bicman Michael Hourihan hrá aj v deathmetalových DESECRATION a legendárnych crust/grindových EXTREME NOISE TERROR. Naživo to bola bravúrna old school thrashmetalová jazda so sympatickým „Džingischánom“ na poste frontmana. Ten okrem typicky anglického hláškovania spieval ako thrashmetalový pánboh a dával napríklad aj výšky, vďaka ktorým bolo v starých skladbách počuť aj odkazy napríklad na JUDAS PRIEST. Celkovo sú ONSLAUGHT zvlášť v novej tvorbe veľmi dôstojnou konkurenciou TESTAMENT, silné skladby, košaté sóla, bezchybné vokály, tvrdosť, agresivita a popri tom nálada. Obzvlášť fajn bolo vidieť iskry v očiach „starých pardálov“, Sy a Nige sa živým hraním vynikajúco bavia a publikum to vie oceniť. Špecialitou na záver bola skladba, v ktorej si zahosťovali aj traja členovia BLAAKYUM vrátane perkusistu, celkovo výbornému koncertu teda nechýbala (ak, pravda, ste ho neorganizovali) ani hojnejšia návštevnosť.