Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Tak sme sa teda dočkali. Jedna z najväčších hudobných udalostí tohto roka je tu. Nová METALLICA je na svete a s ňou množstvo protichodných reakcií. Oplatilo sa čakať? Majú ešte vôbec čo povedať? Nie sú už minimálne 25 rokov za zenitom?
Obozretnosť bola veru úplne na mieste. Nie príliš presvedčivá singlová predzvesť s názvom „Lords Of Summer“ (ktorá sa napokon prepracovala iba medzi bonusové skladby), masakrálny avizovaný hrací čas novinky, naťahovanie vydania, prokrastinácia vo forme koncertov na najbláznivejších miestach či pračudesných filmových pokusov... odložme to všetko bokom, teraz treba jednoducho a jasne skonštatovať, že nový album sa proste podaril.
Toto je najdôležitejšie - zo svojej výraznej inštrumentálnej slabiny urobili v podstate najväčšiu silu nového albumu. Bubenícka časť rytmickej sekcie s prehľadom zvláda stredné tempo, v ktorom sa nesie takmer celá nahrávka. Ako keby sa inšpirovali doskou „13“ od BLACK SABBATH, veľkou učebnicou toho, ako umne hobľovať a metliť aj v pokročilom veku. Groove masívny ako býčí krk je výrazným poznávacím znamením nového metallicovského matroša.
Skladby v sebe skrývajú sympatickú priamočiarosť a neurvalosť, ktorá je veľmi vhodne ošetrená citom pre melódiu, priam až bluesovým cítením a zmyslom pre udržanie pozornosti poslucháča aj na ploche veľmi dlhých skladieb.
V preklade do slovníka metallicológa - nový album v sebe spája vplyvy debutu „Kill ´Em All“ a tvorby okolo albumov „Load“ a „Reload“, možno čiastočne aj „Čierneho albumu“. Je to jednoducho tam - „No Remorse“ či „Seek & Destroy“ v čelnej zrážke s „Bleeding Me“, „King Nothing“ a dajme tomu aj „Whenever I May Roam“. A za veľa určite páni vďačia aj svojim veľkým vzorom z prvej polovice osemdesiatych rokov – Hank Shermann a King Diamond sa pri počúvaní metallicovskej novinky určite usmievajú. Duch MERCYFUL FATE večne živý!
A k tomu všetkému tá ich uvoľnenosť! Ako keby boli na predchádzajúcich dvoch albumoch v nejakom kŕči. Priznávam, ten druhý, na „Death Magnetic“ mi imponoval svojou snahou priblížiť sa atmosférou k „... And Justice For All“, aj keď napokon neobstál v skúške času. Niečo mi však navráva, že s novinkou to takto nedopadne. „Hardwired... To Self-Destruct“ nie je iba nahnevaným šroubovaním gitarových riffov. Tu sa skutočne dejú pesničky, tu sú naozajstné melódie. A Hetfield spieva ako malý boh, jeho hlasový potenciál dozrel ako najlepšie červené víno.
Zaujímavo dopadla Kirkova epizódka s jeho strateným iPhonom s dvestopäťdesiatimi gitarovými riffmi. Na novinke nie je s jeho autorským podielom v konečnom dôsledku ani ťuk. Iba v jednej jedinej skladbe sa ako spoluautor realizoval Rob, zvyšok je čistá tvorivá diktatúra dua James a Lars. Je to pomerne zvláštne, keďže sa Kirk viackrát nechal počuť, ako sa snažil spomenúť na všetko, čo stratil, aké to bolo hráčsky a mentálne osviežujúce a že vlastne aj z tohto dôvodu sa nahrávanie nového albumu stále posúvalo.
„Hardwired... To Self-Destruct“ je doslova staromilským poslucháčskym zážitkom. Je to o tom zvláštnom pocite, keď oceníte, že cesta do práce vám autom trvá približne 80 minút. A potom príjemné zistenie, že za celý ten čas nemáte ani v jednom momente chuť novú METALLICU vypnúť, ba čo viac, úplne rovnako je to aj na ceste späť. To sa v tomto roku podarilo naozaj iba malému množstvu nových albumov. Test počúvaním v aute neklame, aj v ňom METALLICA s prehľadom obstála.
Novinka je jednoznačne z kategórie, ktorú zvykneme v útrobách nášho Oceľového mesta označovať ako „roste to“. Každým vypočutím je lepšia a lepšia. Prvotné mierne rozpaky sú veľmi rýchlo zažehnané, album vás baví stále viac a viac.
Najskôr vyčnievajú silné singlovky „Atlas, Rise!“ a „Moth Into Flame“. Namotávajú svojou našliapnutosťou a silnými melodickými motívmi. Neskôr sa vám postupne pod kožu dostávajú aj ďalšie skladby, utajeným tipom a srdcovkou sa môže stať v podstate ktorákoľvek z nových záležitostí. „Confusion“, „Dream No More“, vizuálne vtipná, mayhemácka „ManUNkind“, pocta Lemmymu v podobne „Murder One“ - ukážte prstom na ktorýkoľvek track na obale a ja uznanlivo prikývnem. Žiadne skladba tu nie je navyše, každá jedna má zmysel, všetky vás spoľahlivo udržiavajú v hladine zvýšeného tepu a radostného headbangovania.
Keď už spomínam vizuálnu zložku, husársky kúsok sa kapele podaril s videoklipmi – každá skladba dostala svojho talentovaného režiséra, výsledky sú vo väčšine prípadov viac než presvedčivé. METALLICA sa veľmi umne vyhla youtubáckym vykrádačom obsahu a tvorcom pokútnych textových či animovaných videí.
Je to najlepší, najuvoľnenejší a kvalitatívne najvyrovnanejší album od čias bájnej „Čiernej“ dosky? V tejto chvíli si trúfam povedať, že prekvapujúco áno, a je to veru radostné zistenie. O čo radostnejšie ešte bude, keď METALLICA opäť zavíta do našich končín – z pohľadu Slováka písané, aspoň do Česka či Rakúska, keďže Bratislava sa zrejme po fiasku v roku 1993 opakovať nikdy nebude. Alebo? Jeden nikdy nevie, pri kvalite nového albumu je na čase veriť aj na malé zázraky.
1. Hardwired
2. Atlas, Rise!
3. Now That We´re Dead
4. Moth Into Flame
5. Dream No More
6. Halo On Fire
7. Confusion
8. ManUNkind
9. Here Comes Revenge
10. Am I Savage?
11. Murder One
12. Spit Out The Bone
Keď sa raz na Metalopolise robil článok s najvtipnejšími výrokmi redaktorov, mal som v ňom jediný zárez. Pochádzal z druhého pohľadu ku "Lulu" od METALLICY a Lou Reeda v znení "dopočúvať čokoľvek presahujúce 60 minút na jeden záťah je výzvou."
To isté platí aj pre "Hardwired... To Self-Destruct". Ak by ste totiž vzali celú prvú polovicu a z druhej prihodili napríklad "Am I Savage?", bol by to album roka. Takto je to, v kombinácii s až príliš uhladenou produkciou (rubinovská dravosť z Death Magnetic je preč), až priveľmi okatá stávka na istotu.
Určite je to dobrý album, ale od kapely, ktorá má na viac. ANTHRAX alebo MEGADETH to tento rok zahrali lepšie.
24. listopadu 2016
Hooya
8 / 10
METALLICA po předchozím průhledně usmiřovacím „Death Magnetic“ mění taktiku. Stojí na svých nohách, je rozhodnuta jít jiným směrem než její bývalí souputníci. A to směrem k podstatě metalového riffu a jeho rozvíjením. Nehraje na jistotu, jde na dřeň, neschovává se za špínu nebo přehnanou agresi, i díky vydařeného zvuku jde slyšet každý tón, takže je takto odhalena na odiv, což zprvu vytváří dojem jakési prázdnosti. Ale ona ta přímočará jednoduchost dává vyniknout jedinečnosti METALLICY. Písně jsou veskrze primitivní, jejich melodický základ působí zprvu nenápadně, ale až si zvyknete, že tentokrát METALLICA záměrně nehobluje, ale spíše rozvážně rozkládá motivy a jejich potenciál ždímá do poslední kapky, velmi rychle si vás získá. A ty lahůdkové refrény! Při poslechu „Here Comes Revenge“ mi hlavou bleskla otázka: „Tohle vážně ještě nikdo nevymyslel?!“. Veskrze pozitivní dojmy podporují i důstojné vizuální podoby skladeb - „Murder One“ mapující Lemmyho život již teď patří do zlatého klipového fondu. Co dodat? Snad jen, že Rudi svůj verdikt mohl zakončit tečkou, případně vykřičníkem. Je to totiž skutečně tak.
21. listopadu 2016
Z HODNOCENÍ ČTENÁŘŮ
misho8723
7,5 / 10
Najlepší album od Justice... možno ešte DM, ale Load, Reload sú podľa mňa úplne priemerné albumy, ak nie horšie.. a Black Album tiež veľmi nemusím až na pár dobrých songov..
Aku novému albumu: prvé CD je lepšie ako CD2, pripomína Metallicu z 80-tich rokov - viac trashu, viac metalu, väčšia rýchlosť.. Moth Into Flame je pesnička, ktorá v sebe spája veľa prvkov z prvých 4 albumov kapely.. Hardwired je trashová vypaľovačka u ktorej je len škoda zlého (blbého) textu.. Dream No More je spojenie The Thing That Should Not Be a Sad But True, pričom je lepšia ako druhá spomínaná pesnička.. CD2 obsahuje najlepší song albumu a podľa môjho názoru najlepší song od 88'- Spit Out The Bone.. problém druhého disku je príliš veľa pesničiek stredného tempa po sebe.. síce veľa z nich má veľmi dobrý začiatok, ale zostatok nedosahuje už kvalitu prvých sekúnd/minút.. Confusion je napriek tomu stále dobrý tvrdý song o vojakovi s PTSD.. Here Comes Revenge má vcelku zaujímavú atmosféru a text.. Murder One sa mi po každom vypočutí viac a viac páči (a ide o poctu Lemmymu), ale má stále ten istý problém ako väčšina materiálu na CD2 - ku tomu ešte treba zarátať aj zas prestrelenú dĺžku pesničiek .. ale Spit Out The Bone všetko pekne, krásne zakončuje - ide fakt o takú pecku, ktorú by som nečakal v tejto dobe od Metallicy..
Čiže pre mňa ide o zábavné album, tvrdšie, zaujímavejšie, lepšie ako čokoľvek čo bolo na Load alebo Reload.. ja nepotrebujem trash od Metallicy, stačí mi dobrý metal :) ale ak by bola každá pesnička na albume tak dobre trashová ako SOTB, tak zase to by mi nevadilo..
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.
SENTIENT HORROR narukovali k mrtvým do služby a v novém zaměstnání se jim daří náramně. Lásku k (převážně) švédskému death metalu nezapřou, hlavně pak k prvotnímu chrastění v režii ENTOMBED. Živelná OSDM deska s lehkou thrashovou patinou. Šlape to skvěle.
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.