Keď sa chystáte na koncert reinkarnovanej legendy so statusom zakladateľa žánru, hrajúcej turné v spoločnosti dvoch ďalších výrazných mien, existujúcich plus – mínus štvrťstoročie, nepoteší zistenie, že na poslednú chvíľu vás bookingová agentúra „obdarovala“ aj dvoma predkapelami, čo znamená skrátenie programu, na ktorý ste sa vybrali. Nemám ťažké srdce na predskokanov, ani by som nechcel byť v situácii, kedy si musíte zaplatiť hranie s „veľkými“, ak sa chcete pokúsiť dostať o kúsok bližšie k dosť vydojenému cecku záujmu o metal, smutné je, že sú k tomu nútené aj v zásade prvoligové spolky, ak nechcú obrážať hlboko podzemné akcie až do polčasu rozpadu, ale menej je niekedy viac. Zvlášť v prípade, kedy nie je nereálne, že veličinu ako ABSU tu vidíme naposledy, keďže tam možno nastáva doba uvedomenia si, že všetko sa raz končí.

Keď som prišiel do klubu, akurát svoj set končili tri roky fungujúci COLD RAVEN z Milána. Majú na konte debutový album u amerických Sliptrick Records, na pódiu som z nich stihol zachytiť toľko, že hrajú black metal, reakcie tých, čo videli a počuli viac, kolísali od „celkom solídne“ po „kokotina“. Dvadsaťminútovku sanfranciských FROM HELL som si pozrel zblízka, zdalo sa, že štvorica mladý Aziat s gitarou, dvaja starší rockeri/metalisti na base a bicích a imidžovo démonický frontman George Anderson (vokál, gitara) by mohla pobaviť. „Bubácky“ a „hororový“ thrash metal, tu a tam groove, inde zabiehajúci do death metalu, rozhodne nebol zlý, chytľavá záležitosť, nadupané skladby, k tomu nejaké to „teátro“, nenudili. Krátka história FROM HELL má medzi bývalými i aktuálnymi členmi mená z DEATH ANGEL, DRAGONLORD, NEVERMORE, na bicie tam hrával dokonca Paul Bostaph a gitarista hosťoval na tohtoročných šnúrach POSSESSED, ich účasť na tomto koncerte teda nebola žiadna veľká náhoda.

„Pekelníci“ hudobne v pohode, škoda len, že účasť predkapiel vyžrala záležitosť, na ktorú mnohí z tých cca troch stoviek fanúšikov boli zvedaví iste viac. Texaskí mytologickí a okultní metalisti ABSU svoj set museli stihnúť za necelých štyridsať minút, a to by sa z ich bohatej tvorby – šesť albumov a veľa kadečoho menšieho – dal poskladať dvakrát taký dlhý živák bez vaty. Bola to jazda v obsadení Proscriptor McGovern bicie a hlavný vokál, Ezezu basa a sprievodný vokál a Vis Crom gitara. Strunmajstri mali roztrhaný imidž, akoby im pri nohách vybuchol granát, Proscriptor sa predviedol ako výzorovo i gestami vskutku svojská figúra, celkovo ABSU veľmi intenzívny výkon, predvádzačka najväčších hitov diskografie, temperamentný, občas vyslovene výbušne vyznievajúci black a black/thrash, oživujúci keltské a sumerské mýty. Som rád, že naživo zaznela „Highland Tyrant Attack“ z „The Third Storm Of Cythraul“ a prekvapením bolo, keď kedysi po polovici koncertu Proscriptor povolal záložného bubeníka a zvyšok setu odtancoval na pódiu s headsetom. Jeho pohyby mali také baletné a muzikálové rysy, ale aspoň si môže byť istý, že tu na neho nezabudnú. 

Salzburských BELPHEGOR som začal vážne brať už v časoch prvých albumov, hlavný veliteľ pekelných légií Helmuth (gitary, vokály) mal od začiatku jasno v tom, o čo pôjde, a do často sa meniacej zostavy vždy zverboval ľudí dostatočne kompetentných na to, aby nekompromisný death/black metal znel patrične zničujúco a rúhavo. Už nejaké roky ich sledujem len zbežne, ale naživo som ich teraz videl aspoň tretíkrát a opäť veľmi dobré vystúpenie. Niektorí ich zatracujú za prvoplánovosť, iní zase na nich nedajú dopustiť, ale nemusíte ich bezbreho milovať na to, aby ste uznali, že to, čo robia, robia na úrovni a naživo proste rozsekávajú. Päťdesiat minút ubehlo ako voda v sprievode rýchlych náklepov, démonických chladných harmónií, hlbších i naškriekaných hrdelných vokálov a s pôsobivo makabróznymi pódiovými dekoráciami. Rakúšania svoj set odohrali ako profesionáli, temne, zúrivo, ale nie chladne, dokonca by som povedal, že napriek „púšťaniu hrôzy“ sa o frontmana vďaka nadšenému prijatiu u publika niekoľkokrát pokúsilo aj čosi ako dojatie. Pokiaľ ide o skladby, BELPHEGOR stavali hlavne na novšom materiáli, ale s desiatimi albumami na konte už tiež ide o spolok, od ktorého fans požaduje aj nejaké tie „povinné jazdy“, a na tie došlo.

S rakúskymi veteránmi sa znovuoživená americká legenda každý večer na poste headlinera striedala a ja som dosť rád, že v Košiciach záver večera vyšiel na POSSESSED. Predsa len je to pre všetkých, čo si pamätajú prvú etapu ich existencie, veľká vec, a to, že hrali ako poslední bola pre nich zaslúžená pocta. Možno sme dostali šancu vidieť ich tu konečne 31 rokov od vydania „Seven Churches“ prvý a posledný krát a podľa toho aj návšteva vyzerala – pamätníci i mladšie generácie z celého Slovenska, aj ľudia z Ukrajiny alebo Maďarska. Reinkarnácia POSSESSED má dnes päť členov, jediný pôvodný je Jeff Beccera, vokalista, kedysi aj basák, ktorého pred vyše štvrťstoročím zranenie pripravilo o možnosť stáť na vlastných nohách. Ten chlap na vozíku však nebol niekto, kto by pôsobil poľutovaniahodne, naopak, chuť do života a radosť z hudby by mu mohol závidieť kadekto.

Koncert POSSESSED Jeff uviedol zhruba ako cestu do hlbín pekla a nepreháňal, v čase sme sa vrátili do rokov 1985 – 1987, k „Seven Churches“, „Beyond The Gates“ a „The Eyes Of Horror“, nahrávkam, na ktorých by ste našli skladby z playlistu. Až na „Abandoned“, čo by mohla byť novinka z chystaného návratového albumu, na ten si však ešte počkáme. A tá skoro hodina naozaj stála za to. Na pódiu Collossea ožila história s kolekciou skladieb notoricky známych každému, kto sa pri hľadaní začiatkov death metalu dostal až k tým jeho koreňom, ktoré vedú do San Francisca. POSSESSED možno kedysi dávno hrali divoký, peklom dýchajúci thrash metal, neuhladený, s dosť ponuro znejúcimi harmóniami a nadpriemerne drsným, zlovestným spevom. Práve tieto atribúty ich však pasujú na zakladateľov death metalu, ktorého rozmach nevdojak predznamenali názvom skladby uzatvárajúcej koncert. „Death Metal“ na záver, a predtým nejedna rovnako nesmrteľná hymna – u mňa obzvlášť zabodovala „Tribulation“ (a chýbala „Seance“) a „The Exorcist“, o ktorú sa onehdy na EP „Hammer Smashed Face“ veľmi zodpovedne postarali aj CANNIBAL CORPSE. Ožívali spomienky, trocha tej nostalgie, a celé to príjemne korunovala Jeffova dobrá nálada a bezprostrednosť. Mám rád takéto vydarené návštevy, v ktoré by som pred pár rokmi ani nedúfal. Za toto majú organizátori veľmi veľa bodov.