Vzhľadom na záber nemeckých bojovníkov z Einheit Produktionen sa mi prihodilo, že po predošlých, stále viac – menej black/pagan záležitostiach píšem recenziu na nefalšovaný folk metal. Hmlisto si pamätám, že kedysi ma pár takýchto kapiel hudobne bavilo, ale potom to vďaka ohlasu u metalovej mládeže vyústilo do mainstreamu, kapiel kopa, väčšinou nakoniec zábavové odrhovačky k solídnemu promile. Takí SKYCLAD by čumeli, ako sa prekotil žáner, s ktorým začali kedysi dosť hlboko v minulom tisícročí.

Ako by som to – baví ma, keď si skupina, obracajúca sa hlboko do minulosti a k tradíciám, do svojich metalových atmosfér našije niečo z rodnej kultúry. Len je vhodné, aby tam ostal aj metal a nevznikla juchačka. Preto bavia MOONSORROW, FOLKHEIM (lebo je fajn, keď ľudia na opačnom konci neskúšajú fačkovať s vikingskými linkami) alebo METSATÖLL. A nakoniec aj PERCIVAL SCHUTTENBACH, mix poľského folklóru s nečakane moderným metalom vytvára zaujímavý efekt. V podstate mám väčšinou na mysli hudbu, hodenú k pohanstvu a prírode, bez nejakého väčšieho krepčivého efektu.

UTMARKEN, necelé dva roky existujúci spolok zo švédskeho Västerbottenu, na to idú z iného konca. Dá sa povedať, že na ich debutovom albume, zrejme – zo švédčiny rozumiem len pár pre metal zásadných slov – zasvätenému témam slobody, prírody, severnej krajiny, histórie, statočnosti a podobne, sa nejaký treskúco tvrdý metal ani nekoná. Rozhodne nie v zmysle nejakých styčných bodov s čiernym alebo pohanským kovom. Sú tu samozrejme tvrdé gitary, skladby nie sú žiadne uspávanky či užialené cukeríny, naopak ide o energickú hudbu s miestami vyslovene vznešenou, odhodlanou atmosférou, ale celkovo je tam metal aj folk, vrátane huslí, drumblí a kadečoho, tak pol na pol.

Melodická tvrdá hudba s čistým spevom a hrdinsky, bojovne, v podstate optimisticky naladenými zbormi, v ktorej zaujmú napríklad aj chytľavé, prepracované gitarové riffy a celkovo dosť typické škandinávske nálady, podobné tým od GLITTERTIND alebo OTYG, len s tým rozdielom, že viac než nejaké dávne vikinské časy pripomínajú piesne, aké si mohli na Vianoce okolo stola spievať Svenssonovci na Katthulte v Lönneberge. Jemný závan starších čias zaznie v na folklórnych nástrojoch postavených pasážach, tam to hrá, ako keby sa WARDRUNA rozhodli robiť hudbu viac pre masy. Silnou stránkou tohto dvanásťskladbového kompletu je práve jeho rozmanitosť a zároveň ucelenosť.

Poslucháč, holdujúci takejto verzii predsa len skôr metalovej než rockovej hudby sa tu nudiť nebude, „Utmarken“ má chytľavé melódie i pôsobivé nálady a plusom je jeho pozitívne vyznenie, tu nikto nikomu nejde vykrútiť krk, skôr ide o oslavu rodných končín. Zábavným momentom sú až do symfonických končín potiahnuté motívy, často znejú ako čosi, do čoho by v 70. rokoch na Bratislavskej lýre mohli s pátosom v hlase spievať Karol Duchoň alebo Marcela Laiferová. Toto pobavilo, skôr v dobrom, a keďže nezanedbateľnou funkciou hudobného umenia je aj pobavenie adresáta, album možno považovať za vydarený.