Málokedy sa stáva, že mám poruke metalový koncert rovno na narodeniny, ale v posledný októbrový utorok sa stretol mikrokozmos s makrokozmom a do Collossea zavítala rovno spevácka legenda nemeckého a svetového heavy metalu. Charakteristický hlas i zjav, jednoznačne jeden z „osemdesiatkových“ hrdinov a bojovník nielen imidžom, ale takisto postojom a povedzme aj tým, že sa už párkrát na pódiá vrátil zo situácií, aké aj dnes celkom zhusta dostávajú ľudí pod vence, stuhy a tóny clivej hudby. King Diamond, v tomto smere vlastne tiež muž s metalovým, až železným srdcom, nikdy v maskáčoch nevystupoval, každý sa teda dovtípi, že reč je o Udovi Dirkschneiderovi.

ACCEPT som počúval hlavne ako začínajúci metalista na prelome základnej a strednej školy, to bola doba, kedy bolo treba v zrýchlenom režime získať prehľad o všetkom od LED ZEPPELIN a DEEP PURPLE cez metal z Ostrovov až po vtedy novú vec s názvom thrash, zvládalo sa, potom ale do všetkého vrazil asteroid „Reign In Blood“, ktorého pričinením som tam, kde som. Spomienky na časy pred 30 a viac rokmi, kedy najfrekventovanejšími nášivkami košickej metalovej society boli tie s logami ACCEPT a SAXON, sú však stále živé, a nevybledla ani spomienka na krikľúňa z Porýnia a celý rad nezabudnuteľných skladieb. Nejedna z nich zaznela aj pred cca 13 rokmi, keď Udo navštívil Košice prvýkrát, bola to zábavná akcia, ktorú organizátor veľkolepo plánoval a nakoniec s odretými ušami skončila ako slušná klubovka.

Už vtedy som si povedal, že takéto akcie sa nesluší ignorovať a pretože to bolo dobré, vedel som teraz, že idem opäť, zvlášť preto, že Udo na tomto turné ešte raz a údajne naposledy naživo predvedie najobľúbenejšie skladby ACCEPT z albumov, na ktorých spieval. Bol som zvedavý, aké to bude, predsa len už oslávil 65 rokov, to je vek, o ktorom sme si ako sopliaci mysleli, že takí starí ľudia možno ani nežijú a ak žijú, tak nehrajú metal. Po jeho štyroch infarktoch presakovali aj smutné správy o tom, že „starý pán“ už proste nestíha, nie je to ono a podobne. Úprimne, s takýmto scenárom som ani nepočítal, vybral som sa oživiť si spomienky na atmosféru metalu spred tridsiatich rokov a tú som spolu s Majstrovým výkonom a všetkým ostatným dostal v deluxe vyhotovení. Dokonca aj s kedysi nevyhnutným dlhým čakaním na hlavnú kapelu. (Z predskakujúcich rakúskych tvrdých rockerov GARAGE DAYS som videl len pár minút. Hralo im to slušne, pred už plným Collosseom, ktoré sa bavilo.)

Do davu som sa zamiešal až pred „hlavným chodom“, to už bolo načase, lebo päťsto ľudí je už celkom tlačenica, ak nemáte zavčasu slušné miesto, potom sa môžete len ponevierať po okraji kotla a tešiť sa z toho, že konečne ste na koncerte, na ktorom si pripadáte mladí. Tentokrát bol totiž vekový priemer naozaj vysoko a Udo mal v publiku iste aj rovesníkov. Ale zábavné bolo to čakanie, pripadal som si ako pred športovou halou v 80. rokoch pred koncertom CITRON, len bez fízlov so psami, bez „pomocnej stráže VB“ a podobných trubirohov so zle skrývanou túžbou pri prvej chabej zámienke dobre zduniť nejakému „podozrivému živlu“. Konečne ale svetlá a úvod – „Fire“ z dielne CRAZY WORLD OF ARTHUR BROWN. Po nej nástup kapely – za bicími Udov syn Sven, dvaja gitaristi (vrátane amerického, ktorý tu pred časom mal hrať s I AM MORBID) a basák, tiež by všetci Udovi mohli hovoriť otče, a s „The Beast Inside“ prišiel konečne aj hlavný hrdina.

Rovno tu vybalím, že absolútna spokojnosť, 65 rokov a infarkty sú nič, ak to v sebe má niekto tak, ako Udo Dirkschneider. Dožičil nám parádnu jazdu heavymetalovým svetom ACCEPT zo starých dobrých metalových čias, dokonca aj s nevyhnutnými žánrovými proprietami ako pózy gitaristov a zborové vokály – tie v jednej skladbe boli skoro deathmetalové, prekvapilo!, jednoducho klasický heavy metal so všetkým, čo možno dnes vyznie aj úsmevne, ale chýbalo by to. Stredobodom celého diania bol územčistý rozložitý pán v rokoch, oblečený v maskáčoch, čímsi pripomínal amerického dôstojníka, ktorý zamlada prešiel vietnamským peklom, dnes už je hlavne na štábe, ale ešte by to vedel „roztočiť“. Udo to roztočil za mikrofónom, klasiky ACCEPT dal ako z partesu, žiadna únava, žiadne nestíhanie. Jeho škrípavý chraplák vládol, Dirkschneider šéfoval, dobre sa bavil, spoluhráči takisto, a publikum na každú jednu skladbu reagovalo búrlivo a nadšene. Zvuk bez chyby, playlist máte dole, je síce odkiaľsi z Nemecka, ale v podstate sedí. Môžu byť odchýlky, ale rozhodne bola kopa silných momentov, obzvlášť babvili razantnejšie kusy, ale predsa len zamrazilo aj pri baladickej „Can’t Stand The Night“, „Protectors Of Terror“ oživila spomienky na časy, keď metal púšťali na STV1, pri „Russian Roulette“ zase na to, ako sa na strednej škole kšeftovalo s metalovými obrázkami z prepašovaných nemeckých časopisov.

Klasicky nechýbalo hecovanie publika, Udo ho chcel počuť poriadne kričať a aj z neho krik vydupal. Rozospievavanie bolo takisto, ale treba povedať, že nejeden refrén publikum odspievalo aj bez neho. Tuším pri „Princess Of The Dawn“ pobavilo, ako heavymetalisti dokážu skladbu bežnej stopáže prácou s publikom natiahnuť na dva týždne, a keď pred pol desiatou Udo zahlásil, že ďakuje, boli sme skvelí a dobrú noc, vedeli sme, že máme zotrvať v podniku, lebo priveľa zásadných skladieb ešte neodznelo. Pri bloku „Metal Heart“ a hymnickej rúbanici „Fast As A Shark“ burácal celý klub, na záver zaznela „Balls To The Wall“ a ja za skvelý koncert ďakujem kapele, klubu, a hlavnému hrdinovi prajem ešte veľa rokov podobných triumfov na pódiu.

Foto: autor, Laci Schürger

Setlist: Fire, The Beast Inside, Aiming High, Bulletproof, Slaves to Metal, Another Second to Be, Protectors of Terror, Fight It Back, Can´t Stand the Night, Amamos la Vida, Stone Evil, Hard Attack, Love Child, Objection Overruled, X-T-C, Russian Roulette, Princess of the Dawn, Metal Heart, Fast as a Shark, Balls to the Wall