V londýnskom pube sedí partička pilotov. Medzi nimi Slovák, úplný hudobný ignorant. Hodnú chvíľu sleduje čudné dianie okolo stola, nedá mu to, začudovane sa pýta kolegu, ktorý sedí vedľa neho - Počuj, čo stále za tebou niekto chodí? Prečo si všetci pýtajú autogramy a fotia sa s tebou? Ále - odpovedá ten prísediaci - spievam v takej jednej kapele.

Žiadny vtip, skutočný príbeh. Dá sa Bruce Dickinson ľúbiť a obdivovať ešte viac? Očividne je ešte stále priestor. A pekne to dokumentuje aj najnovší, už dvanásty oficiálny živák IRON MAIDEN. Opulentná koncertná nádhera nahrávaná a vyberaná zo 117 zastávok na turné, ktoré trvalo od februára 2016 až do leta tohto roku. Bruce v životnej forme po náročných zdravotných komplikáciách, pri ktorých mu držal päste celý metalový svet. Kapela plná energie, precíznosti a absolútneho sústredenia - veď sme to videli všetci; to by ste museli byť úplní ignoranti, aby vás minul jeden z večerov vo Viedni, Prahe, Šoproni či na letisku v Žiline.

Dobré to je, výborne sa to počúva, krásne sa spomína. Na ten moment, keď Bruce s kapucňou na hlave zaklína mayský obetný oltár zahalený v hmle a o pár sekúnd exploduje pódium a celá kapela nabieha do parádnej úvodnej skladby z aktuálnej štúdiovky „The Book Of Souls“. A nezostane len pri „If Eternity Should Fail“, zaznie spolu hneď šesť kúskov z výbornej novinky. Naživo perfektne fungujú, kapela im verí a je sympatické, že po všetkých tých rokoch nenahrávajú nové albumy iba ako plané zámienky na koncertnú šnúru plnú najväčších hitov.

Album ako keby čerpal z rovnakej silnej energie veľkého návratu ako skvostný „Rock In Rio“ spred pätnástich rokov. A vôbec, je to celé šialené mať na konte 37 rokov intenzívneho koncertovania a stále takýmto spôsobom valcovať všetko okolo seba. Neuveriteľné niečo a táto nahrávka to v podstate dokonalým spôsobom zachytáva.

Vrcholy celej fošne? Hneď niekoľko. Rev írskych fanatikov, keď spoznajú úvod „Wrathchild; argentínske šialenstvo pri Iron Maiden, brazílske zimomriavky a „Fear Of The Dark“; „Powerslave“ v talianskom Trieste; minuloročný Wacken a magická „Number Of The Beast“; krásne socializačná a radosť zo života ospevujúca „Blood Brothers“; Rio De Janeiro a záverečná paráda „Wasted Years“... ako som spomínal, radosť počúvať. Silný živák, ktorý šliape na päty aj svojim bájnym predchodcom.

Booklet plný krásnych fotiek a optimistické slová na konci úvodného príhovoru od manažérskeho čarodejníka Roda Smallwooda sú už len čerešničkou na torte: … we ´re not done yet! Not by a long way!.

Up the Irons!