OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Začiatkom 90. rokov death metal explodoval v USA, Európe a prakticky po celom vtedajšom metalovo relevantnom svete. Na tento fakt reagovala v roku 1991 partia marylandských teenagerov, ktorá si v snahe o čo najodpudivejší a najpohoršujúcejší názov zvolila pomenovanie DYING FETUS. Nijako ju nepomýlilo to, že už o cca dva roky veľká časť metalovej „mienkotvornej“ tlače ohlasovala koniec a skoré zabudnutie kovu smrti ako vyčerpaného žánru a po dvoch demonahrávkach, vydaných v roku 1995 na CD kompilácii u slávne i menej slávne známych Wild Rags Records, debutovala s albumom „Purification Through Violence“ u illinoiských Pulverized Records.
Vydavateľstvo bolo skôr lokálne a fungovalo len pár rokov, v spolupráci s dánskymi Diehard sa však jeho vydania dostávali aj do Európy a s odstupom času možno povedať, že pomohlo na svetlo vytiahnuť samé legendy, tu a tam priam kulty – BLOOD OF CHRIST, DETERIORATE, FLESHGRIND, GORGASM, JUNGLE ROT, DISINTER, MORTAL DECAY a SARCOPHAGUS. Všetko pojmy relevantné pre death metal, tak klasický, ako aj brutálny, a black metal. (V prípade oboch spolkov, ktorých sa toto označenie týka, do istej miery obšľahnutý death metalom, prípadne grind corom.) DYING FETUS tu na svojom prvom albume prinášajú veľmi špecifické poňatie BDM, ktoré po celej scéne inšpirovalo a inšpiruje stovky kapiel a o čosi neskôr paradoxne zaujalo aj na tej strane hardcoreovej scény, ktorej učaroval metalový zvuk a riadne surové podanie.
Prečo paradoxne? DYING FETUS, nielen v tých časoch jedna z najextrémnejších a najdrviacejších deathmetalových bánd, vo svojej tvorbe HC postupy využívali a dodnes využívajú. Snáď len demonahrávky sú ešte viac-menej skôr v klasickom old school BDM duchu, už „Purification... je však kdesi inde a do dokonalosti je svojský štýl DYING FETUS privedený na dlhohrajúcej dvojke, ktorú v máji 1998 vydali nemeckí Morbid Records. (Ak ste od 1. polovice 90. rokov išli v grind core, gore, death metale a podobne, pamätáte si, že toto vydavateľstvo bolo pojmom a známkou kvality, alebo si aspoň pamätáte, kto vydal prelomový album KRABATHOR „Lies“). Necelých 35 minút, počas ktorých sa v ôsmich skladbách ukázala nová, svieža a nekompromisne krutá tvár death metalu, vytiahlo DYING FETUS na svetlo sveta a ten mohol pokojne aj žasnúť.
Hudba je tu technicky vypracovaná a zároveň priamočiaro drviaca. Death metal odkazujúci na scénu východného pobrežia a New Yorku zvlášť, tá istá krv, aká kolovala v žilách súčasníkom PYREXIA, INTERNAL BLEEDING, DISORDERED, CONDEMNED, ENTORTUREMENT a viacerým ďalším. Náklepy pod ponurými deathmetalovými harmóniami a útočnými riffmi vystriedané groovy hojdačkami a „slamou“, ktorá vtedy fungovala ako korenie na zvýšenie tlaku, nie ako podstata hudby. Koberce kopákov a nad nimi zavýjanie gitarových disharmónií. A k tomu kopa agresívnych, energických pasáží, v ktorých sa hard core hral s BDM podladením. (Pripadá vám „Judgement Day“, cover od INTEGRITY, ako skladba nejako výrazne odlišná od „fetusáckej tvorby? No vidíte. Pritom originál viac než death metal môže v pohode pripomínať aj našich SOCIAL SILENCE na hypotetickej ďalšej nahrávke s „drahším“ zvukom.) Charakteristické pískačky a tremolá, ktoré v takejto miere DF zavádzali asi aj ako prví na scéne. Skladby nabité krutosťou, zároveň veľmi chytľavé a charizmatické. To je to, čo na tomto albume „urobilo“ DYING FETUS.
Čtěte také: DYING FETUS - Wrong One To Fuck With / recenze
Ešte niečo z nich urobilo pojem a skupinu, ktorú ste si aspoň vtedy s inou nepomýlili. Vokály. Linky podelené pre dve málo ľudské hrdlá, prinášajúce príbehy plné surovosti, násilia, nenávisti a špinavých stránok fungovania spoločnosti, politiky, rodnej krajiny i sveta okolo. Do mimoriadnych hĺbok ponorený, dôrazne growlujúci, bublajúci a kloktajúci John Gallagher a o level – dva vyššie agresívne revúci, ryčiaci a odsekávajúci Jason Netherton. V duetoch obzvlášť vydarený tu kontrast, tam zase súzvuk. Takto to je odvtedy až doteraz bez ohľadu na to, kto akurát funguje na poste vyššieho vokálu. John to aj po dvadsiatich rokoch v tých hĺbkach utiahne maximálne spoľahlivo. Sledovať ho s celou vtedajšou zostavou na koncerte v Ružomberku niekedy v septembri 1998 bol veľký zážitok. O to väčší, že s nimi hrali švédski majstri smrtiaceho ukrutníctva DERANGED, ešte čerstvo nadšení tým, že rozhovor s ich bubeníkom Rikardom v Metal Hammeri CS bol prvým, ktorí mali v oficiálnom farebnom magazíne, a ich krajania DEFACED CREATION. Aj na toto si vždy spomeniem pri počúvaní „Killing On Adrenaline.“
Na tomto klenote USBDM za dvadsať rokov možno trošku zostarol zvuk, ale inak je stále dokonalý.
John Gallagher
- gitary, vokály
Jason Netherton
- basgitara, vokály
Brian Latta
- gitary
Kevin Talley
- bicie
1. Killing on Adrenaline
2. Procreate the Malformed
3. Fornication Terrorists
4. We Are Your Enemy
5. Kill Your Mother/Rape Your Dog
6. Absolute Defiance
7. Judgement Day (Integrity cover)
8. Intentional Manslaughter
Make Them Beg for Death (2023)
Wrong One To Fuck With (2017)
Reign Supreme (2012)
Descend Into Depravity (2009)
War Of Attrition (2007)
Stop At Nothing (2003)
Destroy The Opposition (2000)
Killing On Adrenaline (1998)
Purification Through Violence (1996)
Infatuation With Malevolence (1995)
Datum vydání: Pondělí, 27. července 1998
Vydavatel: Morbid Records
Stopáž: 34:31
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.