Od poslednej nahrávky OBLITERATE ubehlo šesť rokov, ale dajme tomu, že radšej menej často a nech to stojí za to, než každé dva roky z povinnosti „vydodávať“ nahrávky, ktoré dokopy nemajú čím zaujať. Nakoniec, šesť rokov starý album „Superboring“ nastavil latku vysoko a prekonať ho by bolo výzvou aj pre kapelu, ktorá má na také niečo o dosť viac času. Dvaja hlavní ťahúni majú vek, v ktorom sa okrem hudby nemusíte starať dokopy o nič iné, dosť dlho za sebou, a to je Marcel navyše už pár rokov skôr v pozícii „čestného člena“ a „otca zakladateľa“, jediného, ktorý tu zostal od začiatkov v roku 1992.

O jeho bubenícke umenie však ani na tejto nahrávke ochudobnení nie sme, naopak práve ono OBLITERATE robí tým, čím sú, napriek tomu, že hlavný skladateľ a hudobnícky bádateľ Ivan ku grind coru pristupuje predsa len odlišným štýlom než to bolo v časoch „hudba je naša, všetko robí Tomako!“ Od klasického grindu s istými metalovými vplyvmi sa skupina odvtedy posunula k modernejšiemu, variabilnejšiemu, možno zľahka progresívnejšiemu „drveniu“, viac sa otvorila experimentovaniu, atmosférickosti a tu a tam siaha aj po „polámanejšom“ riffovaní. Viac techniky, skladateľskej rafinovanosti, ale bez straty energie, útočnosti a extrémnosti.

Tento popis vcelku vystihuje nový päťskladbový materiál z októbra tohto roku. Pokiaľ ide o experimentovanie a čerpanie aj zo štýlov mimo tvrdej hudby, oproti „Superboring“ je tu týchto vecí menej, „Universe, Milk, Structures“ ide viac k podstate a OBLITERATE sú tu v prvom rade dravou, surovou svorkou hrajúcou prepracovaný grind, ktorý nezamrzol niekde v roku 1992 a mapuje vývoj žánru až dodnes. Zároveň čerpá aj z technického, možno zľahka progresívnejšieho ladeného metalu a podobných žánrov. Titulná skladba zaujme sofistikovanými gitarovými linkami (tie, pravdaže, hrajú prím aj inde), pôsobivými harmóniami, a na nahrávke nie je núdza ani o melodické momenty, na ktoré netreba čakať, kým na rad príde sólo.

Veľmi dobre tu spolu fungujú na jednej strane útočnosť, divokosť, energia, skrátka náklepy, drvenie, valcovanie, hutné gitary, výborne znejúca basa, „vymaznaná“ hra bicích a drsné Gabiho vokály, growly aj revané polohy, ku ktorým nemožno mať veľa výhrad, možno citeľne slovenské podanie angličtiny v skôr na zrozumiteľnosti vokálu postavených momentoch. Stáva sa to všade po svete u skupín, ktorých materčinou nie je angličtina, ale tak nejako tušia, že s rodnou rečou to zďaleka nemusí byť také terno, ako to kadekto sugeruje. Môže sa to podariť – ABORTION – si tým určite neuškodili –, ale nemusí. Alebo takto – je to grind core, nie niečo „pagan“ a „folk“, kde je materčina významným faktorom autenticity, ani širokej metal-core-punk verejnosti prístupný metal (CATASTROFY, ČAD), proste „speak English or die“ a bude to v pohode.

Na druhej strane tu máme atmosféru, ktorá sa nestráca ani v grindujúcich položkách (všetky s anglickými názvami), ale špeciálnu dávku tej ťaživej, ponurej a zlovestnej prinesú hlavne dva menej tradičné kusy. V prvom rade vyše sedemmninútový mrazivý opus „Hnedá“, ťažká, pomalá, drviaca záležitosť postavená v podstate na jednom motíve. Tú považujem za výborný príspevok k dnes takým hlasným výzvam do boja proti tzv. „tolerantnému metalu“. Áno, na kovový žáner sa už namotalo dosť kadejakých kravín, potrebu cítiť sa urazene má dnes fakt kadekto, tak nech sa páči, tu sa môže od zlosti aj šľahnúť o zem, ale nie každému sa chce priposrane pindať o povinnosti pokloniť sa „inému názoru“. (Tu sa ten text po slovensky hodí, „alternatíva“ cudzími jazykmi veľmi nevládne).

Nahrávku ukončí inštrumentálka s názvom „Červená“, možno len hádať, čím je inšpirovaná, text nemá, je to v zásade akustická náladovka s chladnou, bezcitnou atmosférou mrazom skutej krajiny posiatej pracovnými tábormi, za ktorými sú polia hrobov označených kolmi s pribitými viečkami od konzerv s vyrazenými číslami a na to všetko ľahostajne hľadí zubaté slnko. Aspoň ja mám taký dojem a aj mi to v rámci „programu“ príde takrečeno „farebne vyvážené“. Celkovo sa mi novinka páči, žiadna nuda ani rutina, zvukovo je takisto vydarená. Ak na čosi ďalšie nebude zase treba čakať niekoľko rokov, bude to fajn.