Zase nedeľa, ale celý program na dve hodinky, to je lákavé, o desiatej koniec a môžem ísť domov, to sa dá. Nie som žiadna pojazdná encyklopédia hard coru, o žánri mám cca také poňatie, aké má človek mať, ak sa chce považovať za persónu s kinderštúbe, ale bostonská scéna a SLAPSHOT subjektívne vnímam niekde na úrovni NY s AGNOSTIC FRONT, SICK OF IT ALL a podobne, tak ma celkom prekvapilo, že koncert nie je na veľkom pódiu, ale hore „v sedmičkách“. Organizátori sú ale realisti a nakoniec to pre odoka 80 návštevníkov bol úplne presný priestor.

Presne o ôsmej sa koncert nezačal, až cca o štvrťhodinku neskôr nastúpili vranovskí matadori SYSTEMIC DAMAGE a klub pohltil švédsky zvuk. Táto štvorka patrí na špičku domácej scény v rámci svojho žánru, teda grind/crustu strihnutého hard corom, a to tak na nahrávkach, ako aj naživo. Tento koncert to opäť potvrdil, SD bez veľkých rečí a nejakého pózovania strúhali skladbu za skladbou. Kúsky väčšinou okolo poldruha minúty, každý jeden nabitý energiou, agresivitou a chytľavými riffmi. Hlavné tempo náklepové, revaný vokál po slovensky, kontakt s publikom obmedzený na často jednoslovný názov nasledujúcej skladby, až na pár slov k minulosti a príhovor pred záverečným kusom komentujúci hnednutie slovenského sveta. Pokiaľ ide o odozvu publika, chytilo sa už na prvú bandu, pri tej „hlavnej“ ale kotol rachol naplno.

SLAPSHOT na HC scéne krepčia od roku 1985, preto celkom pochopiteľne na pódium neprišli žiadni mladíci, väčšinou skôr páni v zrelom veku. Ale s energiou dravcov, ktorí pri hraní ešte aj teraz majú o tridsať rokov menej a podľa toho ich výkon vyzeral. Klasický americký hard core 80. rokov, žiadne nové štýly od metalcoru po beatdown, to tejto kapele skrátka veľa nehovorí. Energické tempá, bojovné melódie, punková bezprostrednosť, zborové refrény, proste „Old Tyme Hard Core“ v podaní týchto synov srdca Nového Anglicka je ukážkou pravej starej školy. Hralo sa z nového albumu „Make America Hate Again“ a výber zo starších vecí. Cover „White Rabbit“ od JEFFERSON AIRPLANE naživo zrejme nehrávajú, ale vlastnej tvorby majú dostatok a v jednej skladbe sa vrátili až do roku 1979, bola od prvej bandy, v ktorej vokalista Jack „Choke“ Kelly začínal. Tento veselý chlapík tohto roku oslavuje 56. narodeniny, porozprával aj kadečo iného, napríklad to, že hrá hard core a hrá ho celý život, lebo nič iné ani robiť nevie. Na parkete bolo divoko, jeden z fanúšikov sa rozvášnil až tak, že nešlo dole len tričko, bola chvíľa, keď všetkým v klube prezentoval aj to, čo ani vidieť nepotrebovali. Je fajn, keď sa bavia fanúšikovia i kapela, tuto to myslím vyšlo dokonale. Jack je vcelku „papuľa“, na skandovanie „one more song“ zahlásil „šak držte hubu, my vám ešte jednu zahráme“. Potom som vykročil domov, po koncerte to tam iste žilo, fotky s týmito legendami si na FB zavesil nejeden fanúšik. Pekný záver víkendu.

Foto: Laci Schürger