OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pôvodne boli v programe aj kalifornskí CARTILAGE, tým sa ale kdesi v Česku pokazila dodávka a tak museli košický koncert odrieknuť. Domáci deathmetaloví až deathgrindoví matadori KILLCHAIN tak nemuseli robiť predskokanov päť rokov existujúcej zámorskej bande, ktorá na deme a zatiaľ jednom albume predvádza to, čo sme už počuli x-krát. Kalifornčania hrajú v zásade klasický staroškolský death metal, nie je to žiadny trapas, ale jediným zaujímavejším momentom je u nich asi to, že vokalista Mark a gitaristka Teresa sú súrodenci, a to dnes už nestačí.
S touto zmenou sa pred ôsmou začal koncert dvoch po hudobnej stránke vyrovnaných ani nie tak súperov ako skôr žánrových kolegov. KILLCHAIN album naposledy vydali hádam pred šiestimi rokmi, naživo som ich tiež už nejaký čas nevidel, bol som teda zvedavý, ich hudbu mám rád od čias, kedy začínali s oldschoolovým kovom smrti zaznamenaným na debutovom albume. Nový materiál sa už pripravuje na štúdiové zvečnenie a pár skladieb z neho odznelo aj na koncerte. KILLCHAIN v nich naďalej rozvíjajú svoj priamočiary, veľmi úderný a agresívny death metal, okorenený o nekompromisné grindovanie a možno viac čerpajú aj z iných rachotivých odvetví.
Zo známejších vecí boli pochopiteľne vzorky z predošlého, v poradí tretieho albumu. Ten síce radšej počúvam z MP3, CD jednoducho vydavateľ zvukovo zmršil, ale „Where Is Your Saviour“ je až na toto nešťastie zatiaľ vrchol tvorby Košičanov. O šou sta starali hlavne živelný vokalista Gabi a gitarista Stano, frontmanovmu revu kontrujúci rykom, ktorý od čias ERYTROSY na sile vôbec nestratil. Niekoľko desiatok ľudí by iste prijalo ešte niekoľko skladieb navyše, v spoločnosti majstrov palieb, akými sú napríklad MAN MUST DIE, STORM UPON THE MASSES alebo MISERY INDEX sa KILLCHAIN rozhodne nestratia.
Posledne menovaných som videl už v ani neviem koľkej repríze. Na MISERY INDEX sa chodí opakovane, ich štúdiová tvorba je skvelá a naživo sú strhujúci, zničujúci, fanúšikovia dostávajú tak 150 % očakávaného. Teraz som mal miestami pocit, že sa deje niečo nie celkom z tohto sveta, na pódiu sa odohrávala podstata a zmysel všetkého hudobne extrémneho. Vyše sto platiacich návštevníkov sa mohlo v kotle umlátiť pri tom, ako do nich Jason Netherton (basa, vokál), Mark Kloeppel (gitara, vokál), Darin Morris (gitara) a Adam Jarvis (bicie) sypali tsunami čistej deathgrindovej energie, agresivity a zúrivosti. Dokonalá, smrtiaco presná zohratosť, dobrý, výrazný a mohutný zvuk a hudobníci, ktorým pojem statický prejav fakt nehovorí vôbec nič. MI boli hotovou kapelou najneskôr na debutovom albume a počas rokov, ktoré od neho ubehli, sa stali dokonalým príkladom deathgrindovej mláťačky s vypracovanou a zároveň chytľavou hudbou, stvorili diskografiu, v ktorej nie je núdza o vyslovené hity a po textovej stránke sa z albumu na album snažia priniesť témy, ktoré sú pre nich dôležité alebo zaujímavé.
Prezentovaná novinka, v poradí šiesty dlhohrajúci album „Rituals Of Power“, sa žánrovo podobne ako jeho predchodca viac prikláňa k čistejšiemu, priamočiaremu a rýchlemu death metalu s nemalou dávkou výrazných harmónií a melodiky, už tradične s divoko burácajúcimi vokálmi, ale na skladby ako „New Salem“, „Hammering The Nails“ či „Naysayer“ publikum reagovalo rovnako ako na osvedčené staršie vyhladzováky. V programe sa našlo aj miesto pre cover „Dead Shall Rise“ z grindového míľnika „World Downfall“. Niet sa čo čudovať, stopa TERRORIZER sa u MISERY INDEX dala nájsť vždy. Po prídavku bol koniec vynikajúceho koncertu, ktorý naozaj nebolo múdre prepásť. Je totiž celkom možné, že akcie tohto typu budú fakt zriedkavé, ak vôbec nejaké budú, fanúšikovská podpora je skrátka nedostatočná zvlášť zo strany tých, ktorí ich majú rovno doma.
Foto: Laci Schürger
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.