Veteráni, priekopníci, ikony, piliere, legendy NYHC... proste AGNOSTIC FRONT. Bez jedenástich dní to bolo päť rokov odvtedy, čo v Collosseu mali premiéru a ich druhá návšteva v klube pripadla na jeden z najhorúcejších dní tohtoročného leta. Takže zase hurá do „trópov v interiéri“, zažili sme už podobné extrémy (OBITUARY pred rokom tiež takto v horúčavách) a priemerne zdravého a zdatného človeka toto neodrovná, hoci bol som na koncerte SICK OF IT ALL tamže a to už niekoľko minút po jeho konci zľahka na hrane bolo.

Nestihol som pražských VOLE, čo ma mrzí, ich povedzme že noise/punk/core bol žánrovo trochu inde než ostatné bandy večera, nárez s revom, od besného klepania po sludge, industriálne znenie, proste kapela, ktorú sme mnohí prvýkrát počuli v seriáli Most! a chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, čo to na tej kazete Čočkin vlastne mal. Set viedenských ILL BLOOD som už však videl celý a aj bolo treba vyhľadať bezpečné miesto za „parketom“, aby som nemusel realizovať myšlienku „ešte raz do mňa vraz alebo ma kmasni a pošlem ťa jesť kašovitú stravu.“ Hudbou kotol spustili hneď od začiatku, bol to klasický hard core s veselými punkovými melódiami, aj so zborovými refrénmi, ten jeden „ů-ů-ů...“ bol extra vypečený. Špecialitou ILL BLOOD je sólový gitarista, ktorý si to na pomery HC dáva fakt hojne a zaznel tiež názor, že chlapíci sú snáď viac v posilňovni než v skúšobni.  Frontman tejto päťky sa pozastavoval nad tým, že prečo sú z nich na plagáte Nemci, keď sú z Viedne, zhodnotil tiež, že aktuálne počasie je vhodnejšie na pláž než na koncert a je o to viac rád, že prišlo toľko ľudí.

S návštevnosťou v ten pondelkový večer problém iste nebol, odhadujem ju na vyše tristo platiacich, čo znamená spokojných organizátorov (Lucas a Outcast Crew) i to, že podlaha bola „spotená“ už počas intra „ako z Levieho kráľa“ (ale bol to Ennio Morricone z westernu Dobrý, zlý a škaredý) a nástupu AGNOSTIC FRONT. Ten sprevádzal frenetický potlesk a krik, bodaj by nie, nikto nevie prísť na pódium tak, ako dnes už 63-ročný gitarista Vinnie Stigma, pozdvihnutá gitara s umelcovým menom a jeho zamračený pohľad a výraz „pohryziem, pokrčím, krk vykrútim“, ktorý udrží aj za polovicu koncertu, hádam až pokým si nezaspieva sólovo „tú svoju“.

 
AGNOSTIC FRONT začali s „Eliminator“ a celkovo sa kapela asi veľmi neriadi tým, že turné je k 35. výročiu vydania albumu „Victim In Pain“, podľa znalcov z neho hrali snáď tri skladby a tie zamiešali do výberu, ktorý na fanúšikov zaberá aj desaťkrát po sebe. Skrátka nesmrteľné klasiky NYHC, naservírované vitálnymi prevažne päťdesiatnikmi, ktorí, aj keď sú už „fakt veľkí“, ich hrajú stále od srdca a starý aj nový New York u nich žije naďalej, hoci niektorí z nich dnes žijú inde, prípadne sú z Bostonu. Zostava ako minule – Roger Miret spev, Vinnie Stigma a Craig Silverman (nedávno tu bol s „domovskými“ SLAPSHOT) gitary, Pokey Mo bicie a Mike Gallo basa, ktorý sa ako jeden z prvých newyorských grafiťákov stihol na klub „podpísať“ už kedysi popoludní.

Bol to jeden z koncertov, na ktorých sa usmievate od začiatku do konca, ako keby do mesta zavítali vaši starí kamaráti. Bezprostrednosť, pozitívna atmosféra, úprimnosť, takéto dojmy vyvoláva pätica chlapov, ktorí v živote preskákali všeličo, prinajmenšom v Rogerovom prípade chvíľu aj za mrežami, lebo bol mladý, peniaze žiadne, záväzky veľké, aspoň viete, že všetko, o čom spieva, má takrečeno z prvej ruky. Aj po päťdesiatke mu to spieva stále dobre, celá kapela je HC uragán, ktorý zmetie o polovicu mladších nasledovníkov, odohraté desaťročia tam proste sú. Kotol tomu zodpovedal, skokani, circle pity, veruže som si radšej všetko pozrel cca od zvukára. Mimoriadnym momentom bolo, keď Roger „vybavil“ u fanúšikov circle pit, do ktorého na parket zišiel Vinnie a zo dve minúty hral uprostred „oka uragánu“, z toho až mrazilo po chrbte, skrátka „New York Hard Core!“ a ak by niečo také nejaký režisér vymyslel do svojho filmu, povedali by ste si o ňom „ale teraz už nás fakt lakuješ.“ Vyše hodiny s ozajstnými hymnami, samozrejme aj s ramonesovskou „Blitzkrieg Bop“ a skladbou z novinky, ktorú sme naživo pochopiteľne počuli prvýkrát. Máš „My Life, My Way“, „For My Family“, „Friend Or Foe“, „Crucified“, „United Blood“, „Old New York“ „Take Me Back“, „Gotta Go, „A Mi Manera“..., máš AGNOSTIC FRONT a nabudúce prídeš znova, lebo zase bude dobre.