V synergii s nedávnym excelentným koncertom DOWNFALL OF GAIA v Košiciach a vo svetle faktu, že ide o album ktorý som tento rok počúval najčastejšie, nedá mi nenapísať k nemu aspoň pár sumarizujúcich riadkov. Predchádzajúca tvorba kapely ma vcelku úspešne míňala, o to silnejšie ma album „Ethic Of Radical Finitude“ zasiahol. Bude to spôsobené asi aj faktom, že títo Nemci viac konvergujú k môjmu obľúbenému čiernemu kovu a umne doň miešajú iné žánrové vplyvy vytvárajúc tak materiál môjmu srdcu veľmi blízky. Netrúfam si preto úplne hodnotiť nahrávku z pozície dlhoročného obdivovateľa ich tvorby, ale minulosťou nezaujatého poslucháča.

Ako celok je novinka pomerne kompaktná, vtesnáva všetok dej do štyridsiatich minút v piatich dejstvách nepočítajúc krátky úvod v podobe „Seduced By...“. Materiál je vyskladaný ako veľmi komplexný a chlapci rozhodne majú čím naplniť priestor. Jednotiacim elementom je rýchly black metal zasadený v smršti „blast beatov“, okolo ktorého je vytvorená košatá aura ďalších motívov, ktoré predstavujú rôzne, dnes populárne, „post“ prímesi. V súhrne pôsobí album extrémne a značne inštrumentálne, pričom nie je úplne jednoduché vstrebať celú jeho komplexnosť na prvý pokus. Výborné vokály len zvyšujú výtlak a agresivitu niektorých skladieb. 

Zvukovo pôsobí nahrávka masívne, pričom je krásne rozprestretá do priestoru s jasnou definíciou všetkých nástrojov. Záver ťažiskovej  a veľmi melodickej „Guided Through A Starless Night“ ma vždy emocionálne rozseká. DOWNFALL OF GAIA pracujú tentokrát s drobnými a komplikovanými štruktúrami, na ktoré je potrebné sústredenie, aby to človek v plnej miere uchopil. Ak sa to podarí, dostáva sa k unikátnemu a extrémnemu zážitku, ktorý ma v sebe slušnú dávku nielen hudobného intelektu. Čiže popri celej naliehavosti nahrávky tu máme dostatočný priestor na emocionálny kontakt s prezentovanou hudbou a tiež atmosféru. Tú akcentuje použitie čistých vokálov, hovoreného slova alebo rôznych ambiencií plynulo zasadených do búrlivého behu extrémnej hudby. Podarilo sa tak dosiahnúť veľmi precíznu rovnováhu v trojuholníku čírej kovovej agresivity, melodiky a emocionálnej obrazotvornosti. Výsledok však pôsobí poriadne zašle a skôr depresívne než zasnene.

"Ethic Of Radical Finitude" si ma zo všetkých napočúvaných vecí od DOWNFALL OF GAIA podmanil najviac. Skvelé živé prevedenie skoro celého albumu ma v tomto fakte len jednoznačne utvrdilo. Ďalší komentár to snáď nepotrebuje, album je dostupný na všetkých možných digitálnych platformách, choďte do toho!