Videl som nedávno búchať ohňostroje na počesť „najlepšieho roku v histórii slovenskej tvrdej hudby“, nuž, s týmto by som pribrzdil, vypočul som si to poctivo podľa zoznamu a hlbší dojem medzi „fakt dobré“ a „je tu potenciál“ zanechali hádam dve desiatky umelcov, zvyšok v lepšom prípade priemer, prípadne pokus byť niečo „extra“ či „in“, alebo proste mimo mňa. To nemení nič na fakte, že od 1. polovice 90. rokov slovenská scéna vyprodukovala trojciferný počet nahrávok, pre ktoré by posudok „na slovenské pomery“ bol v zásade zhanobením. (Ja si ani nevybavujem nejaké posudzovanie podľa špeciálnych „domácich“ kritérií niekde mimo čs. teritória, možno aj preto je nejedna scéna celosvetovo sledovanejšia než naša.)

Máme tu druhý extrém, pre niekoho „doma“ nevyšlo nikdy nič hodné jeho uší, maximálne jedna kapela. Nielen v hudbe, ale všeobecne však platí, že tzv. „názor“ nie je nič, čomu sa treba klaňať, ďakovať tomu, nosiť vecné dary a voziť to v kočiariku, plus označiť niekoho, kto o tom „mrzko prehovoril“, nejakým termínom, ktorého význam sa účelovo rozplynul. Netreba ani hľadať aby človek našiel, ak má nájsť, nájde. Sám sa starám málo, tak sa aj stalo, že k domácim nahrávkam, ktoré mohli skončiť v minuloročnej Valhalle, som sa dostal až na prelome rokov. Aby som nechodil ďaleko, album AEON WINDS prekvapil o dosť viac než novinka ČAD. (Tu hejterská elita prepáči, neprišiel som rozšíriť jej rady). A to prekvapila, na minulom albume svätojurskí zneli, ako keby im čoskoro mala dôjsť munícia, ale na „Zabi ma“ sa im čarovanie s niekoľkými riffmi, revom, energiou a náladami stále darí, naživo takisto.

A keď sme pri tejto po slovensky spievanej tvrdej hudbe, rád odporučím revúckych PSEUDOSAPIENS. Obzvlášť tým, pre ktorých sú ČAD viac punk a core než metal a tiež si potrpia na „predsa len viac hrania“. „Tlenie“ totiž metalový album je, o tom žiadne polemiky, a prináša navyše veľmi variabilný materiál. Kompozície čerpajú naprieč viacerými žánrami, až tak, že čo kus, to originál, niekde je to viac skladba, inde skôr klasická pesnička. Desať položiek, tak pol na pol vlastne vyslovene tvrdý metal, niekde „groovy“, inde atmosférický, a zvyšok by od hodiny mohli (a mali) začať hrať rockové rádiá, chceli slovenskú tvorbu, tu ju majú od fakt šikovných hudobníkov. Kto uprednostňuje slovenské texty, bude spokojný na plný počet percent. Jediným ich výraznejším nedostatkom je font, ktorým sú napísané do bookletu, našťastie im je dostatočne rozumieť aj v tých polohách, ktoré ani veľmi nie sú do dennej rotácie.

PSEUDOSAPIENS v skladbách, kde tlačia na pílu až extrémne metalovú, kombinujú výrazne melodický death metal niekedy až 90-kového švédskeho typu, thrash a groove. Šťavnaté a prepracované gitarové linky, atmosférické podmazy, dravosť a agresivita, drsné vokálne polohy, často v podstate veľmi dobre narevaný spev. Vokalista účinkuje aj v deathmetalových BLOODY REDEMPTION a naživo odspieval spomienkové turné PYOPOESY, kov smrti v jeho klasickej podobe má zmáknutý a tu si ho vokálne dáva po slovensky. V niekoľkých polohách, s citom pre to, akú zúrivú náladu kde nasadí. Na tomto albume však ukazuje, že nie je len vokalistom, ale aj prinajmenšom nadaným rockovým spevákom. Sú tu rockovejšie, atmosférickejšie či civilnejšie piesne a v tých má farbou i prednesom miestami blízko k Paľovi Haberovi. O tom si každý môže myslieť čo len chce, ale ako kedysi rockový spevák sa do slovenských dejín zapísal veľmi dobre.

Texty možno väčšinou pochváliť, sú napísané dobre, na metalové pomery ide o celkom slušnú poéziu, je v tom hnev, agresia i temná obraznosť. Za najvydarenejšie považujem „Hej otče“ na tému tej fajty, čo vodu káže, víno pije a pustiť ju k moci, s chuťou by chliapala aj krv, „Spojení ohňom“ a hlavne „Komín“. Tu zo spojenia spomienky na príšernú neľudskosť, ktorá bola ešte pred trištvrte storočím dennou realitou pre tých, ktorých neľudia (veru nie tí z diel A. Sapkowského) označili za podľudí, a hudby behá mráz po chrbte. PSEUDOSAPIENS nechcú byť stále len vážni, tak v punkovo odpichnutej „Vegán kanibal“ vstupujú na miesta, v ktorých tradičným krajinným prvkom bývajú skôr HORKÝŽE SLÍŽE, a v záverečnej „Nekonečník“ rozbehli tak trochu infantilnú slovnú hru na témy zo „zadných oblastí“. „Fart jokes are the lowest form of comedy!“, ale v takomto objeme pocit z „Tlenia“ nepokazia.