Ťažko písať recenzie na novinky takých inštitúcií ako NAPALM DEATH a neopakovať sa, keď „all is said“ a akurát je to znovu „done“, navyše bravúrne, pričom mnohé spolky podobného veku sa uspokoja s povinnou jazdou alebo aj horšie, prípadne to už dávno radšej zabalili. Birminghamská štvorka onedlho so štyridsiatkou na krku – jasné, zo začiatkov tam dávno nie je nikto – si po piatich rokoch dožičila v poradí tuším sedemnásty dlhohrajúci album. Na ňom je dvanásť skladieb, ale neprehlúpite, ak si zaobstaráte vydanie s troma bonusmi. Ako obvykle sú pod novinku podpísaní Shane Embury (basa), Barney Greenway (vokály), Danny Herrera (bicie) a Mitch Harris (gitary, vokály). Ten posledný už len ako štúdiový člen, keďže sa u neho počas neľahkých posledných niekoľkých rokov dostala na prvé miesto rodina.

 To nemení nič na tom, že „muky radosti v čeľustiach porazenectva“ sú dielom, ktorému niet čo vytknúť. OK, „nepriatelia hudobného biznisu“ roky vydávajú u veľkého vydavateľstva, to je tak všetko, kiež by sa horšie veci nestávali. Tak či onak konštatujem, že kapela, ktorá spolu s niekoľkými ďalšími v 80. rokoch založila extrémny žáner zvaný grind core, ešte v roku 2020 stojí na jeho čele.

Popri tom, že NAPALM DEATH si proste s niekým iným nespletiete, je „Throes...“ vybrúseným kusom kvalitného grindcoreového výprasku s kvalitnými riffmi, výbornou rytmikou, nezameniteľnými Barneyho vokálmi a skladby sú zaujímavé, chytľavé, s nádherne kovovo rinčiacou basou a ohromujú nehranou agresivitou a energiou, pri ktorej si vravíte „kurva, tí chlapi už majú všetci po päťdesiatke a takto nakladajú?“ Náklepy, nápady, skúsenosti. Plazivá zlovestnosť v „Joie de ne pas vivre“ je zase trochu inou dimenziou, v ktorej sú ND tiež ako doma. Ak ešte dnes niekto dokáže blemcať somariny o tom, že grind core je bordel, v ktorom ani netreba vedieť hrať, tak blahoželám.

NAPALM DEATH mali počas kariéry rôzne obdobia a po roku 2000 sa celkom dali na návrat ku koreňom, skrátka plus-mínus čistokrvný grind, samozrejme so zvukom a hráčskymi schopnosťami o kus inde než v časoch „Scum“ a „From Enslavement To Obliteration“. Z tohto pohľadu sa občas natíska dojem „dobre, veľmi dobre, elitný grind core, čo viac si možno želať... no, trocha toho osvieženia či vykročenia mimo žánrových mantinelov by sa po niekoľkých ortodoxne naklepaných albumoch aj celkom hodila.“ Prvé vzorky naznačovali, že by sa mohlo konať obzretie sa za mnohými fanúšikmi neprávom zaznávanými experimentálnejšími časmi albumov „Diatribes“ až „Wounds From The Exit Wound“. Nakoniec nie až tak, skladieb, ktoré prinášajú dotyk industrialu, psycho hlukáriny i ponurého ťažkého hard coru a sludgeového bahna je len pár, napr. „Invigorating Clutch“ či „A Bellyful Of Salt And Spleen“. Na túto nôtu sa zahrá aj v bonusoch, inak tu vládne grind od majstrov. Aj takto to môže byť. Nabudúce možno povedzme aj s obzretím sa za smrťou ošľahnutými časmi „Harmony Corruption“ a „Utopia Banished“? Nehneval by som sa.