Kedysi minulého roku si možno kdesi ďaleko na východe povedali „už sme do sveta poslali kopu rôzneho aušusu, ale teraz bude čumieť, toto je nový level“ a tak sa stalo, že posledné živé hranie, ktoré som reportérsky spracoval, bolo 1. marca so SUFFOCATION, HATE a spol. Potom koncerty chvíľu neboli vôbec, aj kadečo iné sa pokazilo, tu a tam až priam dostalo ranu z milosti. Keď sa kedysi v júni zase začalo hrať, akcie, ktoré ma zaujímali, som si dal čisto ako fanúšik, má to niečo do seba, zaplatiť vstupné a ďalej sa nestarať.

Kultúra ako taká to schytala desivo a vďaka za každé podujatie, ktoré sa komu podarilo zrealizovať. (Aby v tom nikto netápal, pod kultúrnymi podujatiami sa rozumie omnoho viac vecí než len metalové akcie, videl som na xichtoknihe mnohé tragikomické existencie stádovito posielať umelcov pomaly až do plynu, časť tohto stáda sa prelínala s množinou ľudí zalamujúcich rukami nad tým, že nebudú metaly, blahoželám a len tak ďalej.) Našťastie „okno príležitostí“ stihlo turné poľskej smrtiacej legendy, ktoré sa končilo práve v Collosseu.

Keď majú prísť do Košíc VADER, má to vždy taký veselý podtón „prídu, neprídu, podarí sa im to?“, lebo prinajmenšom dvakrát v dejinách sa stalo „coś tam“ a koncert nakoniec nebol. Aktuálne to okorenil ešte fakt, že bratislavskú zastávku, ktorá mala byť deň predtým, kvôli výraznému okresaniu povoleného počtu ľudí na akciách odvolali a fanúšikov stresujúcich, či sa v KE hrať bude alebo nebude, pribúdalo. Nevraviac o tom, že predpredaj na tunajšie koncerty išiel fakt biedne. Aby som nenapínal, aspoň tu u nás to dopadlo dobre.

Do klubu som po pol ôsmej vchádzal už za rezavých tónov švédskeho búšenia do železa v podaní štokholmských MASS WORSHIP. Pre mňa neznáma a pre svet veľmi nová pätica – existuje od roku 2018 – už stihla vydať aj rovnomenný debutový album u Century Media, čo je titanský výkon. Vydavateľstvo v túto novú nádej evidentne verí, tak aby im vzájomný vzťah vydržal. Nakoniec, nejde o nejakých zelenáčov, na pódiu im to išlo, majú odohraté kade-tade v iných spolkoch. Po hudobnej stránke väčšinou valivý, drvivý, skôr pomalší mix sludge, death metalu a industriálneho rinčania. Občas mi to znelo ako zrýchlení WINTER, PITCH SHIFTER v časoch „Industrial“ a povedzme aj MINDROT. To všetko s typickým „tre kronor“ zvukom. Odozvu u fanúšikov mali, pre mňa to ako kulisa k pozdraveniu sa s kamarátmi a známymi fungovalo slušne.

V ten deň napriek kadejakým neistotám a priveľkému kúreniu pod kotlom s panikou našlo cestu do Colla okolo 250 ľudí, čo je vo všeobecnosti príjemné číslo, potvrdzujúce, že VADER tu „svojich ľudí“ proste majú. Dôvod by na to bol – odkedy pred cca 30 rokmi preradili zo speed/thrash metalu na kov smrti, nespreneverili sa mu ani na minútu, subjektívne sa u mňa medzi špičku zaradili už s debutom „The Ultimate Incantation“, ktorý pre scénu za bývalou železnou oponou zostáva prelomovým momentom, a v celej diskografii nemajú nahrávku, za ktorú by som ich odpísal. Po roku 2000 mali síce obdobie, kedy som mal pocit, že menej albumov by bolo viac, lebo rutine sa nakoniec nevyhne nikto, ale naživo boli vždy dokonalí, jedna zo skupín, ktoré sa raz do roka určite vidieť dajú a človek sa vždy príjemne baví.

Keď počas intra nastupujú na pódium Peter, Spider, Hal a James, vtedy viete, že ste presne tam, kde v ten večer máte byť, pretože sa bude oslavovať. Nový album „Solitude In Madness“ vyznieva celkom vražedne zvlášť vtedy, keď ste nejaký čas od tvorby legendárneho poľského kvarteta oddýchnutí, ale celkovo je to dokonalá jazda smrti. Žiadny unavený kolektív za zenitom, je to dielo ľudí, ktorých hranie baví a náklepové kusy so všetkým pre VADER typickým majú švih aj šťavu. Rokmi síce ich death metal dostal taký thrashovejší podtón, ale povedzme si na rovinu, kde by bol vysokoobrátkový kov smrti bez SLAYER? Asi niekde inde.

Kalifornské božstvo nespomínam náhodou. Potom, čo sa odobralo na odpočinok, sú pre mňa VADER najlepšou „veteránskou“ bandou hrajúcou v štvorčlennom zložení. A nielen veteránskou. V Košiciach hrali ako jeden najlepších živých metalov celkovo, energia, ktorú fanúšikom dávajú, je obrovská. Agresívne, nekompromisne, vyhladzujúco, nedajú vám vydýchnuť. A šéfuje tomu Peter so svojím obrovským srdcom a úsmevom, chlapík, ktorý by mohol mať hviezdne maniere a na všetko kašlať, ale on sa ako človek z mäsa a kostí asi cíti pohodlnejšie. Aj vďaka tomu majú VADER fanúšikovia proste radi. Keď vo výbornom zvuku pomedzi nové skladby znejú aj kusy ako „Silent Empire“, „Reborn In Flames“, „Litany“, „Carnal“ či „Black To The Blind“, usmievate sa a zároveň sa o vás pokúša smútok, že koncert sa raz skončí. Ale môžete sa tešiť, že VADER určite prídu znovu.