Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Havířovských DEAD CARNAGE sledujem od ich začiatkov. Nie úplných, dali sa dokopy v roku 2013, ale ich EP z roku 2015, vydané vtedy na vlastné triko, sa rok nato ocitlo na spoločnom CD s „1000 Ways To Die“ od o rok mladších SOUL MASSACRE takisto z Havířova. To vyšlo vo vydavateľstve časopisu Pařát, ten si kupujem a tak mám prehľad o tom, aké nové nádeje, známejšie mená i legendy každé dva mesiace posiela do sveta. Nájdu sa veci, ktoré po dvoch vypočutiach odložím a podľa možnosti niekomu darujem, aj také, ktoré ma bavia a potom tie „niečo medzi“.
Do poslednej kategórie by sa dalo zaradiť aj to splitko. V oboch prípadoch death metal, klasický, alebo ak chcete staroškolský. Neohromil, SOUL MASSACRE čistý voľne zameniteľný priemer, ktorý do širšieho povedomia nepotiahne ani vokalistka. Žena za mikrofónom v deathmetalovej bande dávno nie je raritou, z ktorej by odlietali dekle. O niečo väčší potenciál sa dal vycítiť v piatich kusoch od DEAD CARNAGE, chytľavých a kopajúcich momentov tam proste bolo viac. Rozvinúť sa im ho podarilo na debute „Flesh, Blood, Orgy“, takisto u Pařátu, to už bola solídna divoká rúbačka, na nejednom mieste pripomínajúca švédskych guľometčíkov VOMITORY.
Nevyznievala ani ako nejaký chabý či upachtený pokus o ich napodobnenie, jednoducho poriadna agresivita, mäso a krv, šťavnatý a nabrúsený kov smrti zakorenený v 90. rokoch. To ani neprekvapí, kapelu dali dokopy veteráni scény so skúsenosťami z DISFIGURED CORPSE, ktorí tu skraja 90. rokov položili základy death/grindu, G.O.R.E., DISFIGURED, BLOODY OBSESSION, ale aj EUTHANASIA, niektorí paralelne pôsobiaci v DC a ANTIGOD. Od ľudí s týmto „záznamom o činnosti“ asi nejaký modernistický prístup čakať nemožno, ale ak ide o žánrovo vybrúsenú deathmetalovú klasiku, dá sa na nich spoľahnúť.
Dvojka „From Hell For Hate“ je na svete od konca júna a obsahuje 8 skladieb z vlastnej dielne plus záverečný cover od talianskych HIEROPHANT. Oproti minulosti ucho pozornejšieho poslucháča zaznamená zmenu na poste vokalistu. Joshuu vystriedal hádam o generáciu starší Bendík (ADULTERY, GROPE FOR THESIS, SILVA NIGRA, RHEA, VESNA, všetko ex-) a jeho vokál je klasickejší, nie až taký hlboký a inak frázujúci. Po hudobnej stránke tu odklon od predošlej tvorby nie je a vlastne ani netreba, je to opäť prevažne priamočiary, energický a výbušný nárez vo veľmi svižných tempách. Nič vyslovene náklepového, rýchly ostrý death metal ako za starých čias. Živo, agresívne, v podstate stručne, drvivo a k veci. V dnešných tech-, brutal či progresívnych časoch možno retro, ale skôr pripomienka čistej formy žánru v jeho prvej generácii.
Nejaké orgie originality DEAD CARNAGE nepestujú, u poslucháčov sa možno zapíšu ako „tí, čo hrajú podobne ako VOMITORY a ide im to“. Popri týchto Švédoch som si na novinke v nejednej pasáži spomenul na KRABATHOR v časoch „Cool Mortification“ a „Lies“, a nájdu sa aj momenty, ktoré znejú ako to vydarenejšie z rýchlych pasáží SIX FEET UNDER v ich lepších časoch. Z tohto hudobného konceptu sa trochu vymyká záverečný cover, Taliani sa od zmesi black/sludge metalu a HC posunuli niekde k black/death metalu, „Eternal Void“ je teda na albume najatmosférickejšia záležitosť, v ktorej Bendík prevetral aj svoje blackmetalové registre. Album rozhodne môže budovať na šťavnatosti, presvedčivosti, srdci pre čistý klasický kov smrti, kvalitnom muzikantstve a zvuku. Obal je taká čiernobiela klasika s lebkami, skôr „fakt nič svetoborného“, ale ak sa v distre ocitne uprostred niekoľkých súčasných brutálnych krvavých maľovaniek, môže to byť nakoniec jeho výhoda.
1. Edges of Manipulation
2. We Are Slowly Dying (Devastation)
3. Caged Brutality
4. My Blood Is Black
5. God´s Lobotomy
6. Chapel of Decay
7. From Dust
8. The First Kill..., The Last Kill...
9. Eternal Void (Hierophant cover)
Návrat k plnšiemu zvuku skreslených gitár na vlnách pohodovej melanchólie s charizmatickým vokálom funguje opäť dokonale. Nahrávka nabitá celým spektrom emócií s fantastickým zvukom exceluje vo všetkých rozmeroch post doom/rock žánru.
Metalcore vo veľmi šťavnatej podobe! Keith Buckley, frontman pradávnych a už žiaľ nefunkčných EVERY TIME I DIE a jeho nové pôsobisko v prekvapujúco výraznej forme. Toto sa podarilo v každom jednom ohľade.
Doposud jsem se s tvorbou libereckých spíše míjel a vlastně ani nevím proč. Ty ozvěny starších LVMEN, festival emocí a hůře definovatelná těžká atmosféra dělají z nahrávky pro mě velmi chutné sousto. Jdu se zavrtat pod její povrch => další poslechy nutné!
Stoner / doom / heavy metal tradičního ražení a s "čarodějnicí" za mikrofonem není už žádné unikum. Vlastně ním není ani nová deska amerických CASTLE. Přesto však nahrávka nabídne příjemnou společnost těžký kytarových riffů a (před)pekelných melodií.
Švédská rodinná kapela se příliš nenechává svazovat žánrovými mantinely. Minule to bylo laděno hodně do folku. „Lullaby“ oživuje taneční rytmy postavené na power metalovém podkladu. Opět velmi dobré, jen je škoda, že je to pouze singl.
Jude Law jako sebedestruktivní lovec amerických nácků v temném a tvrdě tenzním thrilleru podle skutečných událostí. Australan Kurzel se s tím nesere a ve filmu, který nejvíc připomíná Sicario či Wind River, zobrazuje zrůdnost i svůdnost US fanatismu.
Zasloužený trest pro ty, kteří Todda Phillipse pasovali na Spasitele komiksu. Nesoudržná slátanina selhává ve všech žánrech, o než se pokusí, svou naivitu každopádně skrývá agresivní temnou introspekcí, která je ještě legračnější než ten psychomuzikál.