Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
So štokholmskými SVARTSYN som sa prvýkrát stretol v roku 1998, keď im u Folter Records vyšiel debutový album „The True Legend“. Vzhľadom na to, že nahrávka ma nijako extra nezaujala, asi preto, že už som začínal byť čiernym kovom presýtený a skladateľsky, hráčsky i zvukovo mi to prišlo proste tuctové, bolo to aj stretnutie posledné. Ornias, hlavný mozog kapely, v ktorej sa za roky vystriedali aj ľudia účinkujúci napríklad v UNPURE, DARK FUNERAL, WATAIN alebo TRIUMPHATOR (+ ďalších menách známych hlavne ozajstným čiernym srdciam) to však s black metalom myslel vážne a tak SVARTSYN koncom októbra tohto roku vydali svoj v poradí už desiaty album. Orniasa (gitary, basgitara, vokály) tu na bicích hosťovsky sprevádza Hammermann z Belgicka, kde pod civilným menom Ignace hrá v tech/BDM FRACTURED INSANITY. Táto spolupráca trvá už od roku 2012 a jej aktuálnym plodom je šesť skladieb za 46 minút.
Kompozície sú teda rozsiahlejšie, čo možno brať aj ako dostatok priestoru na rozvíjanie mrazivých, ponurých a zlovestných nálad. Pokiaľ ide o black metal, v tomto žánri mi vkus formovala hlavne jeho „tradičná“ podoba a tak ma „Requiem“ väčšinou strednotempovými chladnými skladbami celkom oslovuje. Nad kobercami kopákov víria, kvília a burácajú gitarové harmónie, často vyvolávajúce pocit, že sedíte niekde v starom statku na pustej planine, vonku zavýja víchrica, šľahá sneh do stenajúcich korún osamelých stromov, už sa stmieva a vám sa ani nechce rozsvietiť, lebo pri pohľade cez okno sa vám párkrát zazdalo, že kdesi po okolí sa v snehových kúrňavách poneviera akási veľká silueta, ktorá vám nič známe nepripomína. Pochodové ostré tempá občas vystrieda náklep, inokedy krátky voľnejší atmosférický úsek a celkovo mi SVARTSYN na jednej strane istou „chladnou nezemskosťou“ pripomínajú aj BURZUM spred vyše štvrťstoročia. (Zvukovo i hráčsky sú pochopiteľne o kus inde.) Harmónie, frázovanie vokálov i celkový dojem metelice bodajúcej ľadovými ihličkami zase privolávajú spomienku na IMMORTAL v 2. polovici 90. rokov. Aktuálny album teda bez znalosti tvorby za posledné dve dekády hodnotím tak, že Ornias je 27 rokov odvtedy, čo SVARTSYN založil, veľmi dôstojným udržiavateľom plameňa čias, ktorých vrchol stihol zažiť už ako hudobník.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.
Koncepčný album, zaujímaví hostia (Ian Anderson z JETHRO TULL, Joey Tempest z... EUROPE?!), návrat growlingu(!), orchester, hammondy, moogy a mellotron, obal od Travisa Smitha a veľa paragrafov. Čo sa môže pokaziť? Podľa prvých posluchov sa zdá, že nič!