Zima je v polovici a aktuálne aj naozaj zima je. Nejde tak o kosu, ale normálne sneh, biela perina všade, kde nie je obľochtaná od áut, ako keď som chodil do školy, od ZŠ do VŠ čias sa to dalo zažiť. To je celé fajn, lenže čo s tým, von sa poriadne ísť nedá, iné zimné aj všeobecné zábavy tiež veľmi nehrozia( dikes, fumančuovia a tamtí „práva mám všetky, povinnosti ani ****!!!“), tak si vypočujem zase trochu nového death metalu a napíšem o ňom, fanúšikovia tejto spisby a hudby to vraj milujú, všetci asi deviati. Z promáčov, ktoré prišli a dátum už majú taký, že načim aj zrecenzovať, tu je 1 x Indonézia, 2 x USA a po kuse z Holandska a Dánska.

SUFISM – Republik Rakyat Jelata (2020, samovydanie, 30:16)

Začneme restom z konca minulého roku. SUFISM existujú od roku 2014, sú zo západnej Jávy, z mesta Bandung známeho veľkou deathmetalovou scénou. Po EP (2015) a deme (2016) sa s dlhohrajúcim albumom ohlásili 13. decembra. „Republik Rakyat Jelata“ sa zatiaľ tvári ako samovydanie, predošlé veci vyšli u indonézskej UG metalovej „veľmoci“ Rottrevore Recs. a po tejto možno siahnu expandujúci Brutal Mind, ale nepredbiehajme. Album vznikol v zostave Iman (basa), Ari Galing (bicie), Sandi (gitary) a Nanang (vokály). Obsahuje desať skladieb oslavujúcich indonézsku krajinu, kultúru, históriu a podobne, čo je vo všeobecnosti celkom vybočenie z typických DM tém, ale Indonézania k nim v tomto žánri majú dosť blízko, nevraviac o tom, že nejeden spolok sa venuje aj duchovným veciam prevažne z moslimského hľadiska.

SUFISM nás do deja uvedú veľmi rurálne znejúcim introm s hrou na píšťalku a zvukmi dediny s hydinou, bučiacimi byvolmi a podobne. Hrajú dosť radikálne a energicky vyznievajúci brutal death nie nepodobný krajanom KALIGULA z predošlého článku na túto tému. Prvá uvoľnená skladba vcelku navnadila, celý album potom nevyznel až tak silne, akoby nenaplnil očakávania, ale skrátka chcel veľa vypočutí a narástol. Indonézska scéna sa oddávna veľmi inšpiruje americkou, to išlo vo vlnách, najprv SUFFOCATION, potom Texasa, Kalifornia atď. Tejto partii počuteľne učarováva New York slam, BDM brutalita mixnutá s hardcoreovou útočnosťou a priamočiarosťou. Materiál odsýpa vskutku živo, je tam takisto veľa zdravo nasekaných momentov a na nejednom mieste vyskočia vskutku zaujímavé gitary. Hudbu oživujú aj ozveny klasickejšieho kovu smrti, Nanang, inak už matador scény, od spoluhráčov starší aj o 15 rokov, strieda dve vokálne polohy, hlbšiu a revanú vyššiu a celkovo možno nakoniec povedať, že SUFISM ponúkajú solídny výprask s exotickou príchuťou.

7/10

REPAID IN BLOOD – Reflective Duality (2021, samovydanie, 30:56)

Niektoré „nové“ kapely majú už 15 rokov, kým sa k vám prvýkrát dostanú. To je aj prípad REPAID IN BLOOD z kalifornského San Jose, ktorí po EP (2007) s prvým albumom vyrukovali už v roku 2008 a k druhému im to trvalo trinásť rokov, „prešpikovaných“ singlom a tromi EP. „Reflective Duality“ nahrala zostava Patrick „White Light’nin“ (gitary), Darrell "D^2" (vokály), Jake „From Repaid“ gitary a „100%“ Juan (bicie). Na albume je aj s introm osem kompozícií, to všetko za necelých 31 minút, textovými témami sú podľa obalu a toho, čo sa dá zachytiť z Darelovho growlu a revu i intier, „jemnosti súčasnej americkej i svetovej reality“. (Na to, aby som posúdil, či ide o fakty, dojmy alebo „názory“, by som potreboval texty. Intrá a sample vyznievajú občas celkom zábavne, odľahčene.)

Hudobne sú REPAID IN BLOOD hodení do škatule „progresívny death metal“. Ak si pod tými predstavíte niečo ako nové veci od FALLUJAH, RIVERS OF NIHIL a podobne, tam ešte kapela nie je, v zásade je na prvom mieste hutné extrémne metalové drvenie. Osobne by som nemal problém napísať „moderný death metal“, ktorý vcelku rozumne delí dôraz na brutalitu a techniku na dve rovnocenné časti, ktoré vzájomne ladia. Hustý mäsomlyn s kvantom nekompromisných zasekávačiek, pri ktorých sa dá hovoriť o metal- a deathcoreových koreňoch, v symbióze s citom pre melodické vyhrávky a sóla, i hra s harmóniami a disharmóniami. Takto získava death metal s masívnym, ale ostro rezaným zvukom i atmosféru a sympatické predvádzanie hráčskych kvalít sa nebije s vokálnou stránkou, ktorá je podaná v 90-kovo brutálnych hĺbkach alebo agresívnych revaných linkách. Do toho občas nejaký melodický spev niekoľkých hostí, kedy napríklad v skladbe „Thots & Purveyors“ vzniká zaujímavý efekt – v prvom pláne znie agresívna zmes death metalu a metalcoru a v druhom paralelne grungeová elégia. Vcelku je album v podstate typickým príkladom súčasného death metalu hľadajúceho nové cesty/tápajúceho v slepých uličkách, vzhľadom na efekt „toho dnes je“ chvíľu trvá, kým „narastie“, mal som aj chuť to s ním vzdať, ale práve pre takéto momenty si šancu zaslúži.

6,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Repaid_in_Blood/118375

https://repaidinblood.bandcamp.com

https://www.facebook.com/RepaidInBlood

OMINOUS RUIN – Amidst Voices That Echo In Stones (2021, Willowtip Records, 45:35)

OMINOUS RUIN nepatria zatiaľ medzi veľmi známe mená, v kalifornskom San Franciscu vznikli ešte v roku 2010, až donedávna však ich diskografiu predstavovali len dve demá, singel a promo/kompilácia. Ich prvý album však 26. februára vychádza rovno u Willowtip a to už niečo znamená. „Amidst Voices That Echo In Stones“ zložila a nahrala zostava Mitch Yoesle (basgitara), Alex Bacey (gitary), Adam Rosado (vokály) a Petr Oplatka (gitary), na bicích zahosťoval Andrew Baird a o spestrenie vskutku kvalitnej vokálnej stránky sa postarali ešte štyria hosťujúci vokalisti. Deväť skladieb za trištvrte hodiny je nádielka, ktorá na takejto úrovni vážne stojí za to.

Pritom som s ňou bojoval, dlho to bolo „ok, ďalší vydarený tech/brutal death metal amerického strihu po prelome milénií, ale už je toho veľa, čo o tom napísať okrem toho?“ Nuž, u OMINOUS RUIN sa možno odpichnúť od toho, že basák Mitch a aj aktuálny druhý gitarista do partie Joel Guernsey pôsobili v INANIMATE EXISTENCE, ktorých zatiaľ posledný album „Clockwork“ je solídne vyhroteným mixom agresívneho, skoro BDM temperamentu a filigránskeho, priam umeleckého hrania s kopou techniky, ale aj melódií a atmosféry, kedy si spomeniete na kadečo od SPAWN OF POSSESSION po (starý) CYNIC. Možno skôr hrou náhody vyznievajú OR ako o dva levely hutnejšia, podladenejšia a celkovo brutálnejšia verzia tohto prístupu. Vokál je tu extrémnejší, hlboký dôrazný growl a k nemu party chlievne odgrgané aj odrevané atď. (S čistým vokálom tu nikto neotravuje, to už je aké pekné.) Hudba je takisto o kusisko surovejšia, BDM hrá prím veľakrát, ale podaný je technicky. Nie zbytočne komplikovane, celkovo album vyznieva skôr priamočiaro, drví, pri rozpletaní liniek však na vás vyskočia trilky, frenetická kadencia tónov i zaujímavá, precízna hra basgitary. Aby to nebolo len o jednorozmernej brutalite (tú vie v súčasnosti na úrovni dodať napríklad nejeden spolok od New Standard Elite), priestor dostanú voľné, až „meditatívne“ orchestrácie, atmosféra a melodika. Na začiatku problémom a potom plusom hudby OMINOUS RUIN je jej navrstvenosť, najprv do nej musíte preniknúť, potom však už len obdivujete. Tento spolok má budúcnosť, zvlášť ak časom neprepadne dojmu kadečo „zjemňovať“ či „zumelečťovať“.

8/10

https://www.metal-archives.com/bands/Ominous_Ruin/3540397429

https://www.facebook.com/OminousRuin

https://soundcloud.com/ominousruin

BURIED – Oculus Rot (2021, Brutal Mind, 33:40)

Až ma prekvapilo, že kapiel s názvom BURIED mi Archívy našli len päť, čakal som viac, cca ako pri BURIAL. Hneď dve sú však z Holandska, jedna fungovala v rokoch 2011–12 a tá druhá začala ako TRAKTOR (toto je jeden z momentov, keď aj neznaboh povie „panebože“) a v roku 2013 sa premenovala síce nie originálne, ale aspoň štýlovo. Dosť dôvodov na to, aby ste sa toho dotýkali len opatrne, koncom palice štuchnúť, obrátiť, že čo za wtf/čdp to bude. Prekvapivo natrafíte na mená, ktoré v nielen holandskom BDM zarezonovali slušne. Na bicích Robbert Vrijenhoek, s gitarami Stefan De Graaf, za mikrofónom Joel Sta a na base Mark Wormmeester. Len pre istotu bývalé pôsobiská „zakopancov“ – PYAEMIA, DISAVOWED, ARSEBREED + kadečo menšieho, ale tieto tri veci myslím stačia na to, aby sme boli doma. Od debutového EP „Tenebrous“ z roku 2014 sa toho veľa neudialo, debutový album „Oculus Rot“ má dátum vydania až 14. február 2021.

Pri zvažovaní, či sa pustiť do tohto deväťskladbového kompletu, sa nenechajte zmiasť dvoma vecami. Tou prvou je dosť provizórne pôsobiace logo a obal albumu, ktorý by motívom aj štýlom sedel skôr nejakému thrash/crossoveru z prelomu 80. a 90. rokov a subjektívne to celé považujem za akési narýchlo odfláknuté. Druhou je žánrové zaradenie na MA, štempel „progresívny death metal“ proste hudbu BURIED nevystihuje. Nejaké tie vyhrávky, hranie sa s kompozičnou stránkou, vrstvenie gitarových liniek a celková snaha robiť hudbu zaujímavejšou, vyčnievať spomedzi zástupu deathmetalových kolegov, tu samozrejme je. Ale celkovo sa na „Oculus Rot“ hrá v podstate brutálny death „jak hovado“. Fakticky úderný, náklepový a nemilosrdný, prekvapivo aj so silným groove podmazom (kapela v rámci inšpirácie uvádza o.i. PANTERU) a s výraznými koreňmi v 90. rokoch. Ako prví mi na um prichádzajú dánski INFERNAL TORMENT. BURIED tu nevedomky nadväzujú na „Man’s True Nature“ možno ešte viac než DAWN OF DEMISE, ktorých najmä cez osobu Scotta Jensena možno považovať za pokračovateľov IT. Joelove vokály sú podobne nemilosrdné a BURIED majú tú šťavu, o pôvode ktorej radšej nechcete nič vedieť. Nedá sa hovoriť o epigónoch z Rotterdamu, skôr o tom, že ak vám presne tento druh BDM chýbal, tu ho máte oživený pre súčasnosť a bohatší o prvky, ktoré sú vecou dlhoročného zdokonaľovania sa.
P.S. Zaujímalo by ma, ktorá ďalšia holandská rubáreň vydá album v Indonézii.

8/10

https://www.metal-archives.com/bands/Buried/3540481935

https://www.facebook.com/buriedmetal

DEIQUISITOR – Humanoid (2021, Night Shroud Records, 25:31)

Toto EP vyšlo 5. februára u skôr obskúrneho vydavateľstva zameraného na temné zákutia extrémneho metalu a je jedenástou nahrávkou dánskej kapely založenej v v roku 2013 ľuďmi s bohatými skúsenosťami s hraním prevažne black metalu v kapelách, o ktorých viem zväčša kulové a na tom sa asi zmení máločo. V DEIQUISITOR však HBC (bicie, sprievodné vokály), TFJ (gitary, vokály) a DA (basa, vokály) hrajú ponurý, plesnivý a zaprášený, zlobne rachotiaci death metal a ak vám kov smrti takto chutí najviac, pripomeniem, že majú o.i. tri dlhohrajúce albumy, hodnotené vysoko.

V piatich skladbách sa stretávajú 90. roky so súčasnosťou stavajúcou na kadejakých disonanciách a zhubnej, desivej atmosfére. Dánska trojka sa neraz ženie v až warmetalových besných náklepoch, v gitarách sa jej ozývajú deathmetalové časy DARKTHRONE i blackmetalový starovek model BLASPHEMY/BEHERIT, ale vzápätí sa vynoria motívy upomínajúce na ohne oltárov šialenstva i sírový závan úsvitu posadnutých. V bizarnejších deathmetalových gitarách i vokáloch, nahalovane bublajúcich či škvrčiacich, si možno spomenúť aj na DEMILICH. Už takto by to bol pôsobivý kus staré časy a „ývl“ podstatu ctiaceho kovu smrti, tu však máme aj premostenie k súčasnosti, ponurej, disonantnej, zlovestne záhadnej, akýsi nádych PORTAL alebo atmosférickejších kusov ULCERATE. Keď sa ľudia s čiernou krvou pustia do deathmetalových končín, neraz to dopadá práve takto. Na kosť orezaná barbarskosť a útočná ponurosť je v prípade „Humanoid“ jednou z devíz tohto rúhačského okultného materiálu.

7,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Deiquisitor/3540373582

https://deiquisitor.bandcamp.com/

https://www.facebook.com/Deiquisitor