Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V podstate vážne myslím to, že o CANNIBAL CORPSE som už napísal v zásade všetko čo sa dalo a museli by sa vyslovene „pokaziť“, aby som na ich adresu vymyslel niečo nového a trefného. O niečo také ani nestojím, dobre je ako je. Recenziu na „Violence Unimagined“ by som mohol lacno natiahnuť tým, ako je na tom pätnásta (!) radovka kanibalov v porovnaní s tam tým oným najnovším od SIX FEET UNDER, ale načo, obe kapely sú oddávna rozdielne entity a odhadujem, že medzi deathmetalovou omladinou sú takí, ktorí ani nevedia, že v CC bol pred Fisherom na poste frontmana aj niekto iný. (V horšom prípade sú zákonodarcovia death metalu pre nich spolkom nezaujímavým, zastaraným a podobne.)
Konštatujem, že „deathmetaloví MOTÖRHEAD“ (patrí sa spomenúť, že aj dávni spoluzakladatelia subžánru „brutal“) „TO“ zase dokázali. Počuteľne bez väčšej námahy či toho, aby sa do veci nútili. „Violence Unimagined“ je jednak „starý dobrý CC“, druhak je to s prehľadom vydarený album výrazne viac než len do počtu či na splnenie záväzku voči firme, a navyše sa kapela ešte stále vyvíja. V podstate len veľmi zľahka a „v medziach zákona“ – aby to za každých okolností bol „kanibalský“ death metal alias súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Jedenásť skladieb na 43 minútach, a každú z nich si viem predstaviť hranú naživo. Samozrejme, že povinnej „Hammer Smashed Face“ a ďalších nesmrteľných klasík sa CC nezbavia, ale novinka má na to, aby svet obišla na turné. Skladby sú chytľavé, kopú ako sa patrí, nezabudlo sa na hrozivú atmosféru, dôraz a agresivitu.
Jednoducho CANNIBAL CORPSE, opäť s pár inováciami. Povedal by som, že oproti „Red Before Black“ sa čiastočne upustilo od zánovného thrashového feelingu vo zvuku i v gitarách. Netuším, či je to aj tým, že k štvorici Webster, Barret, Mazurkiewicz a Fisher pribudol na uvoľnený post druhej gitary mág Erik Rutan, ale svoj diel na situácii by mať mohol, má tu hneď tri vlastné autorské kusy, ku ktorým prispel aj ako textár. Jeho štýl hry a kompozície na albume počuť a je to jedine pre dobro veci, CC ešte stále neznejú ako stagnujúca kapela. Prekvapí – nie nepríjemne – veľa stredných a pomalších atmosférických úsekov. Keď deathmetalové spolky začali okolo roku 1994 s prístupom „a šak nemusíme toľko tlačiť na pílu“, mnohé sa ním odrovnali, prestal to totiž byť kov smrti. Tuto však noha na brzde drví a pridáva na dramatickosti.
K výborným gitarám a sólam sa patrí pochváliť Alexovu basu a Corpsegrinderove vokály. On nikdy nebol nejaký chrlič s dôrazom na v prvom rade extrémnosť, ale tu už mu niekedy rozumiete tak, že ani nemusíte hľadať texty. Pokiaľ ide o bicie, bubeníkom tejto kapely je skrátka Paul a osobne mi úplne vyhovuje jeho štýl, aj ten totiž z CC urobil to, pre čo mám túto legendu stále rád. Ako som už spomenul, zvuk je deathmetalovejší než minule – alebo sa mi v hlave usadil ten z „Red...“. Povinnosťou je obal, o ktorý sa stará Vince Locke a vieme, ako je to u CC – „namaľuj niečo dobre krvavé a choré, pokojne nech je to aj v podstate chujovina, ale hlavne aby nám to scenzurovali“. A všetko dokopy tu docvaklo presne, ako fanúšik mám až chuť poďakovať, že si gurmáni zo záhrobia ešte stále dajú takto záležať.
nedostizna krasojazda pokracuje... v podstate vsetko, co CC vydali po The Wretched Spawn (vratane) znesie najprisnejsie hodnotenie... Rutan skvelo zapadol, jeho songy su prijemnym (a patricne znicujucim) spestrenim... kralovia vladnu nadalej...
Zatím jen taková ochutnávka z připravovaného alba, které vyjde na konci srpna, plus dva znovu nahrané starší kousky. Ale Kanaďané svým vzletným prog metalem, odkazujícím i na to nejlepší od OPETH, dávají tušit, že se vrací ve slušné formě. Těším se.
"Ty Maďaři s tou trubkou" stále žijí a razí ten svůj atmo BM, tentokráte se střídavými úspěchy. Je to jako když při stěhování odsunete gauč, objevíte za ním zapadlé CD (nebo spíš MC?) a stisknete "play". Nové album s třicet let starou duší. Nostalgické.
Stále jsem spíše skeptický k těmto přehrávkám letitých klasik, ale je potřeba uznat, že alespoň z technického hlediska dostala legendární nahrávka osvěžující vitamínovou injekci. Otázkou ale zůstává, zda-li by nakonec nestačil slušný studiový remastering.
Před vydáním nového materiálu si připomínám album z roku 2022 a je to poslech, který mi v uších krásně dozrál. Mix postpunku, darkwave se špetkou black metalu často dává vzpomenout na ULVER v době jejich transformace.
V tom horkém spálenopoříčském sobotním odpoledni to byla láska na první poslech. A i na ty další se ukazuje, že "Vítejte v pekle" je úžasným black´n ´rollovým konglomerátem pod vlivem MOTÖRHEAD a MASTER´S HAMMER. Více takové čerstvé krve na naši scénu!
S výnimkou niekoľkých motívov a vokálu sa jedná o exkurziu v doméne kompozičnej bezradnosti a slabom zvuku. Ťažko uchopiteľný prekombinovaný a vo svojej podstate plochý materiál znie nefunkčne a zastaralo podobne ako jeho dvaja predchodcovia.
Per "Hellbutcher" Gustavsson to má teď rozjeté hned na několika frontách. NIFELHEIM definitivně(?) na odpočinku, ale oheň old school metalu musí hořet dál! Tentokrát v dřevně doomovém a pochopitelně i patřičně ortodoxním stylu. Berte nebo nechte být!