Živý koncert som zažil naposledy pred temer troma rokmi a návrat do vcelku plného Košického Collossea s nezameniteľnou atmosférou bol viac než príjemný. Viac aj o to, že MAYHEM som naposledy naživo videl ešte v roku 2006 na Brutal Assault a bolo to vskutku pamätné vystúpenie. Na druhej strane MORTIIS so svojim setom veľmi nenadchol, perkusie dodali dynamiku, ale chýbal výraz, záchytné body i znelo to skôr ako nudná improvizácia než riadny koncert.

MAYHEM sa našťastie do toho opreli s úplne inou razanciou, pričom celý set šiel proti prúdu ich kariérneho času. Plne súhlasím so Shnoffom, že najslabšími článkami boli práve novšie veci, aj keď vybrali z ostatných albumov tie najsilnejšie skladby. Na druhej strane trojica „My Death“, „To Daimonion“ a „Symbols Of Bloodswords“ boli pre mňa vrcholom koncertu, kde naplno v skvelom zvuku vynikla ekvibristika majstra Hellhammera. Luxusný zvuk a excelentné inštrumentálne výkony vrátane Attilu, ktoré sú štandardom dnešnej doby stavajú aj staršiu tvorbu do nového svetla, resp. temna. Zbesilý záver troch najstarších mord rozhodne potvrdí. Počas veľmi solídnej hodinky a pol odznel prierez takmer celou tvorbou a dúfam, že sa (so Shnoffom) dočkáme aj plného setu trilógie zostavenej z albumov „Wolf’s Lair Abbyss” a „Grand Declaration of War“. Na záver ma len prekvapil (nahnevaný) odchod Hellhammera, asi sa maestrovi niečo nepodarilo, čo som ja, postupne vstrebávajúc porciu lahodného extrému, nedokázal postrehnúť.

• 3. května 2022

Štvrtok bol deň ako „radšej by som v lese drevo rúbal, než byť odkázaný na počítače, maily a riešiť stresujúce situácie s tým, že sa jedno alebo druhé mrdúsi“. Vyriešil som, energie zostalo akurát toľko, aby som na koncert dvoch žánrových legiend prišiel a ešte si ho aj užil.

Pri vstupe do klubu ma zľahka zneistil početný dav. Viete ako, po dvoch rokoch viac či menej abstinencie ste si zvykli na príjemných osemdesiat – sto ľudí, pohodička, všetko prehľadné, žiadna tlačenica. A potom náhle treba čeliť štyristohlavej hydre, hluku, horúčave. A hustej hmle, modrým svetlám, všetkému, čo vám sťaží hľadanie ľudí, ktorých potrebujete odchytiť. Všetko sa podarilo, hoci koncert už nejakú chvíľu bežal. Do istej miery blackmetalovú a do veľkej miery dungeon/synth, darkwave a elektro/industriálnu legendu sa napriek špecificky vyriešenému osvetleniu na pódiu lokalizovať dalo hneď. Tvorba chlapíka menom Håvard Ellefsen, vystupujúceho pod umeleckým menom MORTIIS, ma zasiahla v časoch prvých troch albumov s dlhokánskymi kompozíciami tajomných zvukov, atmosfér a sonických koláží, a takisto kolekcie „Crypt Of The Wizard“, kde sa maskovaný mág pustil do „pesničkových“ stopáží. Potom už ani nie, bol som teda zvedavý, akú hudbu vlastne možno čakať. Naživo znela ako návrat ku koreňom, predpokladám, že išlo o materiál zo zatiaľ posledného albumu „Spirit Of Rebellion“, ktorý som si po koncerte vypočul. Na pódiu dve figúry, za klávesmi starý dobrý Mortiis s bosoráckym nosom, dredami, celkovo v maske bytosti, ktorá nie je človekom. A k nemu bubeník/perkusista, ktorý klávesovým vesmírnym, tajomným, fantaskným, stredovekým a podobným motívom dodával zhubný ponurý rytmus. Prekvapilo, že Mortiis sa prejavoval aj vokálne, znelo to zaujímavo, patrične „strašidelne“ a naživo mi toto predstavenie pripomínalo soundtrack napríklad k tým momentom z Tolkiena, v ktorých to na víťazstvo síl dobra nevyzerá ani omylom. Oproti tomu, čo počujete doma – teda v zásade príjemné, zasnené náladovky –, išlo svojím spôsobom o nárez. A vydarené dlhé intro pred najväčšou legendou najčernejšieho kovu.

MAYHEM som naposledy videl pred skoro 14 rokmi na festivale Brutal Assault, kde ma bavili, aj keď na veľkom pódiu to miestami bolo také zvláštne divadelné predstavenie. Chcel som ich zažiť v klube, s ich rokom vzniku 1984 je lepšie takúto príležitosť neprepásť. A presvedčiť sa, koľko kultu a všetkého z legendy ešte zostalo a či čierny duch žije aj po desaťročiach. Konštatujem, že nesklamali a stále „je to tam“, až sa takmer veriť nechce. Jednoducho, kto ide na MAYHEM, ide na peklo a dostane ho. Môžeme srandovať „to svetlo, stroboskopy a hmla je tu preto, aby nebolo vidno, akí sme všetci, na pódiu aj pod ním, už penzisti“ a podobne, padol tiež návrh „Attila by mohol dačo po maďarsky zaspievať“, holt nechodíme všetci vážni, sami sebe by sme to neuverili. Na pódiu sa však odohrával infernálny rituál v podaní majstrov, ktorí ho zostavili a mrazil, bavil a bol uveriteľný ešte aj v roku 2022. Black metalu sa venujem už len okrajovo, niečo z tohto žánru ma osloví raz za čas a konštatujem, že keď na pódium nastúpia Necrobutcher, Hellhammer, Attila Csihar, Teloch a Ghul, dostanem esenciu čierneho kovu a sotva to kdesi nájdem v ešte lepšej kvalite. (Ako sme sa s jedným kamošom bavili, aj dnes vznikajú dobré kapely, ale ich nahrávky už pre nás nevedia znamenať to, čo tie z „našich“ čias.)

Koncert bol rozdelený na tri časti a keďže MAYHEM mapujem najviac po obdobie „Grand Declaration Of War“, pri mnohých skladbách som radšej neriešil, čo je ktorá zač a z ktorého albumu a nechal som sa unášať videným i počutým. (Nezaznelo nič z „Esoteric Warfare“, čo je škoda, nejde o vyslovene koncertný materiál, vokálne je to však monštruózne teátro, a skrátka prišiel aj „Ordo ad Chao“.) Po odmaskovaní to bolo ako „traja viac – menej obyčajní chlapíci, démon a šialenec Attila s mikrofónom a vzadu bubenícky génius dokopy predvádzajú niečo ťažko opísateľného“. Pochopiteľne kulisy, kopa pódiovej výbavy, to, čo je niekde inde navyše/póza/lacné/pobaví, hoci nemalo, od legendy takéhoto kalibru chcete. Zvuk ste mali podľa toho, kam ste sa postavili, vzadu pri distre dobre, pod pódiom takisto, hore na pavlači skôr len zvuková guľa. Celkovo znenie, ktoré black metalu pristane, z hudby išla zloba, postavy zmietajúce sa na pódiu sa cez hmlu, stroboskopy a svetlá dali vidieť len zhruba a kto sa dostatočne vžil, iste sa neubránil zimomriavkam. Po prvej sedmičke novších vecí (iste, „Symbols of Bloodswords“ bola novšia pred 20+ rokmi) nasledovali dva bloky nesmrteľných klasík z čias, kedy Euronymous bol na našej strane ornice a Dead časť z nich stihol predtým, než naplnil zmysel svojho umeleckého mena. Bol som medzi tými, ktorým Attila svojimi neopakovateľnými hrdelnými kreáciami v „Pagan Fears“, „Freezing Moon“ atď. v mozgoch otvoril trezory so spomienkami. Záverečná štvorka z krvavej prehistórie všetko zaklincovala a mohli ste si povedať „tak sa na to pozrime, kedysi táto scéna bola v Nórsku vážnou policajnou záležitosťou, i svetovým médiám nadvihla obočie, a dnes je black metal oficiálnou súčasťou nórskeho kultúrneho dedičstva a deti sa o ňom učia v škole.“ Život stojí za to aj preto, lebo sa môžete dožiť celkom nečakaných a zábavných vecí.

V klube sa sila MAYHEM ukázala dokonale!

• 3. května 2022