Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Trojicu z austrálskeho Perthu sme tu už mali a bez ohľadu na to, že sa neviem rozhodnúť, či je táto banda záhadná alebo len normálne lajdácka, pokiaľ ide o nejaké informácie o nej, vydala prvý dlhohrajúci album, ktorý za niekoľko viet určite stojí. SENSORY AMUSIA v zostave Shaun Maloney (gitary), Joel Parkyn (basgitara), Jei Doulberice (vokály), s bubeníkom neznámeho pôvodu na ňom odpaľujú nálož súčasne znejúceho brutálneho death metalu s hutným, vcelku ostro rezaným čitateľným zvukom. Osem intenzívnych, agresívnych a drviacich skladieb znie na austrálske pomery netradične „americky“. Sú priamočiare, ale tvorcovia nezabúdajú ani na akurátnu dávku hráčskej techniky a nie je núdza o dramatické harmónie a rôzne vyhrávky. Nájde sa v nich priestor aj pre breakdowny a občasné „trilkovanie“, podstatou je však nemilosrdný koberec rytmiky často vo vysokých tempách, nad ktorým burácajú gitary a basa.
Vyzdvihnúť takisto možno veľmi dobre zasadené a frázujúce divoké, útočné hĺbkové i revané vokály. Výrazné melódie dodávajú ďalší rozmer nemilosrdnému, pomerne sofistikovanému nárezu, aký by mohol osloviť tak fanúšikov newyorských slam/BDM praotcov s chuťou dať šancu aj oveľa mladším bandám, ako aj ľudí, ktorých bavia DYING FETUS, MISERY INDEX a takisto ABORTED, DYSCARNATE, BENEATH THE MASSACRE a podobne. Bez ohľadu na nejaké -core momenty sa dá hovoriť o reprezentantoch jednej zo súčasných podôb najextrémnejšieho subžánru kovu smrti. „Breed Death“ nie je albumom, o ktorom sa dá písať ako o diele otvárajúcom brány do nejakých jeho nových dimenzií. U Lacerated Enemy, vydavateľstva, ktoré sa do veľkej miery zameriava na kapely snažiace sa kráčať progresívnejšími cestami, prípadne na tie, ktoré čerpajú aj z deathcoru, predstavujú SENSORY AMUSIA skôr „tradicionalistov“. V porovnaní s tým, čo si dnes môžeme predstaviť pod pojmom „súdobý austrálsky death metal“, ide skoro až o „odrodilcov“. Ale hrajú naozaj dobre.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.